Browsing Posts published by admin

moje expedície

moje expedície

Článok z Pravdy zo samého záveru augusta:

Spisovateľ Márius Kopcsay spolu s kapelou Prešporok, v ktorej hrá, v týchto dňoch pripravili svoj prvý štúdiový album Tancujúca kráľovná. Popri každodennej práci si prozaik a pesničkár už odchádzajúce leto spestril sťahovaním.

“Podarilo sa mi napokon premiestniť z malého mestečka pri Bratislave do hlavného mesta.

Príbehy malých mestečiek sú zdanlivo podobné, ale niektoré sa vymykajú podobnosti s inými vždy veľmi typicky. V tom „mojom“ napríklad s pomocou eurofondov zrekonštruovali mestský park, iste to stálo veľa peňazí. Ale teraz tam parkujú autá, pri nich stoja mladíci, odpľúvajú si na zem, počúvajú naplno pustený hip-hop, jazdia na hlučných motorkách. Zamýšľam sa nad tým, prečo u nás, aj keď máme peniaze, podporujeme radšej nekultúru ako kultúrnosť.”

moje expedície

moje (naše) expedície

A pokiaľ ide o kultúrnejšie zážitky, ako je tento, si Márius Kopcsay spomenul na viac udalostí: “S obdivom spomínam na koncert Pocta slobode na Devíne, na ktorý som sa 18. augusta s radosťou ulial zo sťahovania. S veľkým pôžitkom som si vypočul Radima Hladíka a jeho Blue Effect a s nostalgiou Electric Light Orchestra, lebo práve hudba E.L.O. mi sústavne znela v čase môjho dospievania.

Z kníh by som rád odporučil úžasné Expedície Júliusa Satinského. Spája sa v nich poetika, Satinského svetonázor a odtlačok tej doby. Keď si predstavím, že keď Július Satinský spolu so svojimi priateľmi chodili na svoje fantastické výlety po Slovensku v čase zabetónovanej normalizácie, naplno si uvedomujem, že pobyt v prírode – nech okolo „zúri“ akýkoľvek režim – sa vám vždy odmení práve pocitom vnútornej slobody, ktorý ma tak v tejto knihe nadchol. A tak mi zišlo na um, aké je zvláštne, že mladí ľudia, ktorí žijú v slobode, si radšej vyberú postávanie na parkovisku, ako cestu do prírody. Žeby vlastne slobodní neboli?”

naše expedície

naše expedície

http://kultura.pravda.sk/na-citanie/clanok/65149-kopcsay-expedicie-spajaju-poetiku-satinskeho-svetonazor-aj-odtlacok-doby/

Článok SME z leta s drobnou korekciou – na Lodenici som žiaľ, nemohol vystúpiť.

Ako tvorím / Spisovateľ Márius Kopcsay

„Toto leto sa mi akoby vracali do súkromného života témy z mojich kníh,“ hovorí Márius Kopcsay. „Chcel som so starším synom absolvovať viacero túr a výletov v našich horách, no namiesto voľného leta zasa prevládla práca, čo mi silne pripomína román Medvedia skala.“ Okrem toho sa v týchto dňoch aj sťahuje, čo zasa evokuje jeho inú knihu Domov, v ktorej sa príbeh protagonistu začína sťahovaním do nového bytu. „Čerstvých skúseností a zážitkov mám dosť, no pokračovanie Domova sa určite konať nebude,“ dodáva so smiechom.

Dôvodom však nie je práca na novej knihe. Kopcsayovi nedávno vyšli Veselé príhody z prázdnin, jeho v poradí už siedmy titul, a plodný autor mu chce dopriať dostatok času, aby „presiakol“ k čo najširšiemu okruhu čitateľov. „Rok na napísanie knihy nie je krátky čas, ale zdá sa mi ľahkovážne tak rýchlo sa púšťať do ďalšej,“ hovorí spisovateľ, ktorý začínal trojnásobnou účasťou v literárnej súťaži Poviedka. Poviedkam zostal verný aj v knižnom debute Kritický deň, za ktorý získal Cenu Ivana Kraska, aj v druhej knihe Stratené roky.

Nasledovnou sériou štyroch kníh (Domov, Zbytočný život, Mystifikátor a Medvedia skala) sa stal najčastejším finalistom Ceny Anasoft litera. „Tohto roku sa podujatia zúčastňujem len ako hosť na jeho niektorých sprievodných akciách,“ hovorí autor, ktorý, samozrejme, už má nápad na novú knihu, no poverčivosť mu bráni o nej zatiaľ hovoriť.

Kopcsay sa však popri literatúre a novinárskej profesii systematicky venuje aj hudbe. „So skupinou Prešporok dosť koncertujeme a čoskoro by nám malo vyjsť aj cédečko Tancujúca kráľovná, kde si s nami hosťujúco zahral Peci Uherčík.“ Účasť tohto známeho rockera, ale aj Kopcsayova elektrická gitara a klávesy potvrdzujú, že Prešporok v posledných rokoch hudobne pritvrdil a jednoznačne vystúpil zo škatuľky ortodoxne chápaného folku. Album má byť prierezom tvorby skupiny od deväťdesiatych rokov po súčasnosť.

„Okrem pôsobenia v Prešporku sa venujem aj skladaniu alternatívnej hudby, materiálu mám dosť aj na sólový album, uvidíme,“ dodáva Kopcsay, ktorý sa v posledný augustový deň predstaví na festivale Lodenica v Piešťanoch ako literát a hudobník. „Bude to taká multimediálna polhodinka.“

Bolo už po pol noci a na televíznej obrazovke sa zjavili katastrofické zábery. Šľahali plamene, virtuálnym svetom otriasali explózie a dramatický hlas zvestoval: “A-gent šty-ri-dsať-se-dem bol vy-cvi-če-ný za-bí-jať”. Zdalo sa, že to nemôže hovoriť nik iný, než Milan Kňažko, ktorého presťahovali z novembrovej tribúny do televíznej upútavky, aby ju načítal svojou známou extrémne pomalou dikciou, akou nás žiadal: “u-tvor-te ko-ri-dor”.

Ďalej som sa počas televíznej kataklizmy dozvedel, že agent vycvičený na zabíjanie sa stal sám obeťou. A že si celé umelecké dielo nazvané HITMAN môžem pozrieť v pondelok večer. A že tam hrá “Ti-mo-thy O-ly-phant a Ol-ga Ku-ry-len-ko“.

Usúdil som, že sa mi to sníva. Presnejšie, že sa mi sníva sen, že som nejaký totálny magor a v mojej zmagorenej hlave sa premieta tento sen. Muselo to tak byť, nie je predsa možné, aby takéto diela vznikali a aby ich, nedajbože. dávali v televízii.

Keď som sa zo sna prebudil a prebral, na obrazovke sa skončili reklamy a pokračovali opäť Chalupári z roku 1975. Cítil som sa o trochu bezpečnejšie. Ako doma. Svet sa predsa za tých pár rokov nemohol tak príšerne zmeniť.

Konkrétne 9. augusta o 17.00 v čitárni U červeného Raka. Fakt sme zahrali pekne. Pred nami vystupoval Peter Janku – pobavil ma najmä pesničkou o tom, ako na Slovensku idú všetci doľava a namiesto pravých sú iba ľaví Slováci. Kedykoľvek aj nabudúce v tejto zostave. Divákom ďakujeme za priazeň.

Prešporok v Hrončoku (2010)

Prešporok v Hrončoku (2010)

Márius Kopcsay U červeného raka

Márius Kopcsay U červeného raka

Dvakrát som cestoval vlakom do Ostravy. Dvakrát nás vysadili z vlaku a nechali cestovať náhradnou autobusovou dopravou, takže som dorazil s niekoľkohodinovým meškaním. Zrejme neviem cestovať do Ostravy. A ako som zistil teraz cez prázdniny, neviem cestovať ani do Bratislavy.

Vlak z Mariánských Lázní meškal pár minút kvôli poruche na vlakovej súprave. Tak to aspoň oznámil staničný rozhlas a potvrdila to aj prvá skúsenosť – na vagóne, do ktorého sme nastupovali, nešli otvoriť dvere. Nedali sa v ňom ani otvárať okná, čo je v letných mesiacoch zjavná nevýhoda. Ale aspoň sa z nich nik nevykláňa.

Vlak z Prahy do Bratislavy mal meškanie, aké sa patrí na rýchliky kategórie Eurocity – 40 minút si niesol už z Hamburgu. Dôvod neohlásili. Ale na vagóne, do ktorého sme nastupovali, nešli otvoriť dvere. Simplicitná vlaková súprava nevykazovala žiadne známky, že ide o medzinárodný expres. Nijaké elektrické zásuvky, klimatizácia, našťastie okná sa otvárať dali.

Milý a komunikatívny sprievodca chodil od kupé do kupé a oznamoval cestujúcim zvesť: Pri Budapešti sa na trať zosypali kamene. Radosť, že ma ako cestujúceho do Bratislavy tento fakt nemusí príliš zamestnávať, netrvala dlho. Z neznámych dôvodov ktosi kompetentný rozhodol, že vlak z Břeclavi presmerujú cez Viedeň na Budapešť inou, skalami nezasypanou traťou. Pre cestujúcich nižšej kategórie, ktorí cestovali na Slovensko, čakala v Břeclavi špeciálna súprava, ktorá ich mala zaviesť do týchto podradných končín.

Súpravu tvorili vagóny osobáku tej najnižšej triedy. Z Bratislavy do Pezinka chodí už onakvejší. Tapacírovaný, klimatizovaný. Cesta rýchlikom Eurocity sa tak v poslednej fáze zmenila na romantickú jazdu záhorskou rovinou, nad ktorou zapadalo slnko, zatiaľ čo nad belasými kopcami Malých Karpát vychádzal mesiac. Okná pootvárané, ľudia povyzliekaní, tašky na kolenách, chýbala už len tetka s husou v košíku. Bonusom bola toaleta, ktorú lepšie než akýkoľvek text ilustruje priložený obrázok.

Cestou na ňu som zistil, že dvere na vagóne ostali otvorené. Mládenec, čo sa chcel vytiahnuť pred frajerkou sa postavil, že ich zavrie. Vlak trielil takých stoštyridsať, povedal som mu, že je to nebezpečné. “Nebezpečenstvo je moje druhé meno,” povedal sebaisto mládenec a dvere zavrel.

Chyba nie je výnimočne vo mne ani v mojej neschopnosti cestovať. Treba si skrátka vychutnávať jazdu vlakom a oceniť snahu železníc spestriť cestovanie zážitkami, ktoré sú zahrnuté v cene lístka, príplatku Eurocity i zakúpenej miestenky. Človek navyše nikdy nevie, kam a kedy ho železnice prepravia, čím sa dokonale adaptuje na nepredvídateľnosť samotného života. Vďaka milé železnice, za tento výcvik.

cesta vlakom Eurocity

cesta vlakom Eurocity

Vo chvíľach oddychu po dobre vykonanej práci som zistil že je leto. A že je načase kúpiť si z tohto dôvodu melón. Vošiel som do tržnice nazývanej Parník na mieste, ktoré mám v hlave usadené pod názvom Centrálne trhovisko, hoci už dávno jeho oficiálny názov znie Trnavské mýto. Vošiel som sa nechať oklamať.

Rozkrájané melóny sa usmievali na každom kroku. A pri nich cenovky zvestujúce, že kilogram úchvatnej červenozelenej kombinácie stojí 80 centov. Po nákupe iných komodít som sa rozhodol prikročiť k finále – prikročil som k predavačovi obklopeného obzvlášť peknými červenými pol- a štvrťmesiacmi. Spolu s pár marhuľami navrch tvorila cena 9,70 eura. Vďaka recidíve akejsi nepochopiteľnej neasertívnosti som zaplatil a až potom ma prepadol pocit, že to bolo akosi priveľa. Po dlhšom pátraní som odhalil ceduľku, na ktorej stálo 1,69 evri za kilogram.

Človek je neopatrný. Jednoducho ho nenapadne, že niekto má drzosť ponúkať tovar za dvojnásobok ceny v porovnaní so všetkými ostatnými naokolo… A že sa podfuku dopúšťa vedome, čo dáva najavo ukrytou a nečitateľnou cenovkou.

Na moju námietku, že melóny sú predražené, predavač prízvukoval, že sú z Grécka (áno, tým to asi bude, snáď som aspoň prispel na sanáciu dlhov tejto krajiny) a sú mimoriadne sladké, vraj ich sám ocením. Zafrfľal som čosi a tým sa možnosti mojej pomsty skončili. Môžem akurát upozorniť ostatných na chlapíka, čo predáva cca v strede tržnice, ale trochu bližšie smerom k centru mesta… A vôbec, že teda bacha na cenovky a na ceny!

Ale podobnú prax predsa prevádzkujú aj mnohí iní. Príde vám sms-ka od mobilného operátora, že vám aktivujú službu x. y. a ak ju nechcete, nech vraj pošlete sms-ku naspäť. Máte veľa roboty, zabudnete, pošlete na druhý deň. A za službu x. y. zaplatíte ďalší mesiac navyše, aj keď ju nevyužívate. Wow!

A kdeže sú poschovávané cenovky pri tendroch, keď sa objednáva tu informačný systém pre školy alebo pre armádu a tam sa stavia diaľnice a inde zasa jadrová elektráreň? Vidíme koľko platíme a vieme za čo? Máme možnosť dávať si na týchto predavačov melónov pozor? Treba mať na pamäti, že využijú každú chvíľku našej nepozornosti.

Mimochodom, melón za dvojnásobnú cenu bohvieaký dobrý nebol.

Spoločnosť zabavená no umelcov zbavená

Márius Kopcsay

Hoci politické strany na predvolebných bilbordoch sľubujú všetko možné – a najčastejšie zo všetkého prácu – nik sa nepokúša zlomiť srdcia voličov odhodlaním spraviť niečo pre slovenskú kultúru. Nejde pritom, ako by sa mohlo zdať, iba o peniaze. Teda o nevyhnutnosť poskytnúť kultúrnym aktivitám štedrejší rozpočet.

Je fakt, že kultúra na Slovensku je podvyživená, podobne ako školstvo, veda alebo vlastne akákoľvek duševná práca (ak za duševnú prácu nepovažujeme tunelovanie, podplácanie a sofistikovanejšie podvody…) Alarmujúce však nie je len materiálne ocenenie duševnej práce, či objem finančných prostriedkov, ktorými sa kultúra dotuje.

Vážnejším problémom je samotný postoj spoločnosti voči kultúre, ktorý sa následne iba premieta do nekompetentných či ľahostajných postojov politikov.

Súčasná slovenská spoločnosť sa totiž tvári, akoby o nič podobné ako kultúra či vzdelanie, ani veľmi nestála. Uverila zvrátenej premise, že umelecké dielo je niečo, čo v zásade nik nepotrebuje. Dá sa bez neho žiť. Nemá zásadný prínos na rast HDP, nemožno vyčísliť jeho trhovú hodnotu, nie je určené ani na vytĺkanie politického kapitálu. Nemožno sa z neho najesť, skrátka úžitok umeleckého diela je viac než pochybný a spochybniteľný. Niet dôvod, prečo by spoločnosť mala o kultúru stáť.

Žiaľ, táto premisa je zakorenená v slovenskej zemi viac než strom na Kráľovej holi. Kedysi slovenskú kultúru bičovala chudoba, maďarizácia a mnohé ďalšie neprajné podmienky. Neskôr ju valcoval komunistický režim, ideológia prísne strážiaca a určujúca normy, neprimerane a umelo pestujúca hrdosť jednej spoločenskej triedy.

Dnes kultúrne hodnoty škrtí všemocná ruka trhu. „Čo sa neuživí, nech skape,“ znie neokonzervatívny či libertariánsky ortieľ smrti nad neziskovou poéziou, alternatívnym umením, sláčikovými kvartetami, nekomerčnými spisovateľmi a inými prežitkami, ktoré nie a nie dobrovoľne vyhynúť.

Každú kultúrnu aktivitu možno spacifikovať a degradovať otázkou – prečo by vlastne na TOTO mali ísť peniaze (napríklad daňových poplatníkov)? Prečo by sa z verejných peňazí mala financovať knižka spisovateľa, ktorý nie je autorom bestsellerov? Potrebuje niekto introvertné verše, ktorým nik nerozumie? Avantgardné divadlo, v ktorom sa nehrajú veselé operetné či muzikálové kusy? Nejaké čmáraniny? Väčšina ľudí by určite zúrivo pokrútila hlavou. Na takú volovinu? Ani halier. Ani cent!

Podľa tejto logiky by bol dávno zahynul od hladu Picasso, ak by mal tú smolu a žil by dnes na Slovensku. Byť Slovákom Charles Bukowski, buď by zarezával v reklamke, alebo pil tetrapakové čučo na lavičke v parku. Peter Sellers by sa pri troche šťastia uživil v dabingu. Vlastne veľká časť kultúrnych a umeleckých počinov by sa dala uvrhnúť do bahna írečitého slovenského nihilizmu: Škoda na ne peňazí, lebo väčšina ľudí pre život nič podobné nepotrebuje!

Nie náhodou sa takýmto pohľadom na kultúru vyznačuje spoločnosť, ktorá si nechala zbúrať historické centrum hlavného mesta a dovolila svoj životný priestor pustošiť developerom. Ktorá sa nechala vlastnou jánošíkovskou družinou dobrovoľne pripraviť o filmové štúdiá. Ktorá sa prizerá ako beztrestne devastujú Kalváriu, národnú pamiatku v Banskej Štiavnici, štvorkolkári. Len logickým vyústením macošského či ľahostajného vzťahu ku kultúre sú také „drobnosti“ ako zánik Stoky či koniec alternatívneho priestoru A4.

Podobné kultúrne aktivity obhajujú nielen svoje právo na život, ale vo všeobecnosti právo nezávislej kultúry tvoriť hodnoty a uchádzať sa o finančnú podporu z verejných zdrojov – keďže časť verejnosti, ktorá takúto kultúru akceptuje, takisto platí dane. Stoka mohla byť úspešným príbehom slovenskej spoločnosti, ktorá úspešné príbehy potrebuje ako soľ, aby dokázala sama seba definovať. Najmä v konfrontácii so svetom, kde mnohé národy priam oplývajú podobnými definíciami, len Slovensko sa upína k opaskom a valaškám a márne hľadá ikony súčasnosti, ktoré by vyjadrili jeho duchovnú veľkosť.

Základný problém totiž spočíva v základnom nepochopení otázky, čo sa vlastne pod pojmom kultúry skrýva.

Kultúra totiž nie sú len nezrozumiteľné umelecké diela. Kultúra v širšom zmysle sú hodnoty, ktoré z nás robia ľudí. Kultúra bráni kdesi v našom vnútri tomu, aby sme páchali zlé veci. A motivuje nás k páchaniu dobra. Vďaka kultúre väčšina z nás vie, že sa nemá kradnúť, že sa má dať prednosť starším, pozdraviť, pomôcť mamičke s kočíkom nastúpiť do autobusu, atď. Imperatív kultúry je silnejší než autorita zákona, represívnej moci.

Pokiaľ kultúra nedokáže pozitívne formovať naše vzorce správania sa, potom môžu byť silové zložky spoločnosti celkom bezmocné. Ak sa napríklad korupčné správanie stalo normou a rozšírilo sa do všetkých oblastí života, odrazu polícia či súdnictvo zjavne nestačia na jeho odhaľovanie a trestanie (najmä, ak sú korupčnou diagnózou takisto postihnuté). Ak by povedzme polovica populácie stratila zábrany kradnúť v obchodoch, takisto by sa zvyšok spoločnosti len sotva ubránil (pripomeňme prípady rabovania v niektorých kútoch Slovenska). Kultúra do nás od detstva – napríklad v podobe rozprávok – zapisuje isté spoločenské normy, pomáha nám rozlišovať medzi dobrým a zlým. A tento zásadný odkaz možno nájsť v akomkoľvek – a akokoľvek na pohľad nezrozumiteľnom či dokonca zdanlivo zvrátenom – umeleckom diele.

Samozrejme, každé dielo hovorí iným jazykom a logicky oslovuje iného prijímateľa, ktorý v ňom toto posolstvo dokáže dešifrovať. Ale to už je vecou vkusu. Čo je podstatné – všetky kultúrne aktivity dokopy vytvárajú mapu dobra a zla, základných hodnôt, ktoré nám pomáhajú sa orientovať na ceste životom. Všetky kultúrne aktivity vytvárajú naše portfólio duchovných hodnôt, od ktorého sa odvíja spoločenská klíma. Nehovoriac o tom, že z tohto portfólia môže kedykoľvek vyklíčiť oskarový film alebo génius svetového formátu.

Slovenská klíma dnes, bohužiaľ, praje kultúre alebo „kultúre“, ktorá tento rozmer postráda. Ešte to, aby sa ľudia zamýšľali nad dobrom a zlom! Nad nespravodlivosťou! Aby sa dožadovali slušnosti! Uvažovali o hodnotách. Aby im prišlo nemorálne, že sa k obrovskému prepychu možno dopracovať nemravným konaním alebo dokonca zločinmi. Aby sa búrili. Chceli meniť zákony, pravidlá hry, pokúšali sa formovať spoločnosť, v ktorej žijú!

Kdeže, lepšie bude poskytnúť ľudu žvanec šoubiznisovej zábavy, telenoviel, trochu sĺz a trochu smiechu na prdení či maďarskom prízvuku, trochu nenáročnej popmjúzik a lacného čítania.

Trochu zábavy, o ktorej americký psychoterapeut a spisovateľ Thomas Moore hovorí: „V mnohých oblastiach dnešnej kultúry je udržiavanie živého intelektuálneho života považované za stupídne. Je „cool“ nevedieť nič o histórii a nemať v hlave jedinú myšlienku. Zmysel života sa často redukuje na „surfovanie“ populárnou kultúrou… Médiá spolupracujú s touto narkotickou kultúrou tým, že umŕtvujú diskusiu o svetových udalostiach a ponúkajú pasívny spôsob života. Teraz viac než kedykoľvek inokedy sa obracajú na najnižšiu všeobecnú úroveň vzdelania a intelektuálnej zvedavosti.“

Ak sa už kultúra ocitne v centre širšej napríklad i politickej pozornosti, potom len ako ľahká žena určená na získavanie voličských bodov alebo štátnych zákaziek. Treba spraviť po vôli investorom a ešte aj vytvoriť dojem kultúrnosti? Nuž nalejme kubíky betónu do novostavby národného divadla! Vztýčme sochu Svätopluka so vztýčeným… mečom na bratislavskom hrade a presvedčme televíziu, nech to národu odvysiela v priamom prenose. Podporme projekt umeleckého centra na mieste, kam sa návštevník nedostane verejnou dopravou a dobrovoľne tam nezablúdi ani noha náhodného chodca!

Jednou z príčin, prečo Slovensko opúšťali a opúšťajú vlny vysťahovalcov neboli len materiálne podmienky, ale aj kultúrne okolnosti. Problém prežiť v spoločnosti, ktorá nepotrebuje produkty kultúry a tvorivosti, rovnako ako nepotrebuje etické normy správania sa. Ekonóm a filozof Nassim Taleb, autor bestselleru Čierna labuť, výstižne charakterizuje dôsledky sedemnásťročnej občianskej vojny vo svojom rodnom Libanone: „Popri fyzických škodách (ktoré, ako sa ukázalo, sa dajú ľahko odstrániť pomocou pár motivovaných firiem, podplatených politikov a naivných investorov ochotných kúpiť štátne dlhopisy) ubrala vojna zo vzdelaneckej atmosféry, ktorá činila z levantských miest tri tisíc rokov strediská intelektuálnej vyberanosti… Počet vzdelaných a kultúrnych ľudí klesol pod kritickú hranicu a v oblasti z ničoho nič zavládol mŕtvolný kľud. Odlev mozgov sa napravuje len ťažko a časť bývalého lesku je možno navždy stratená.“

Na Slovensku nebolo treba občiansku vojnu na etnickom či náboženskom princípe. Stačí studená vojna, ktorú tuposť vyhlásila rozumu a tvorivosti. Studená vojna, ktorú vedie chrapúnstvo proti slušnosti. Arogancia proti argumentom. Neohrození majitelia práva, peňazí a moci proti majiteľom talentu, rozumu a vkusu. A tu sa skrýva aj odpoveď na otázku, komu vyhovuje nekultúrne videnie sveta made in Slovakia. Víťazom toto zápasu, ktorí môžu pokojne spávať. Veď to oni určujú normy, ba dokonca sa spoločenskou normou sami stávajú.

Ak by teda politici v budúcnosti chceli aspoň niečo urobiť pre kultúru, ich kroky by nemali viesť cez národné divadlo, Budmerice ani končiť v rozhlasotelevíznych budovách. Stačilo by urobiť celkom málo a zadarmo. Stačilo by zmeniť uhol pohľadu.

Nevnímať kultúru ako rezort, ktorý v poradí dôležitosti nasleduje až po financiách, obrane, bezpečnosti a ostatných. Kultúra v najširšom zmysle tohto pojmu sa svojím významom vyrovná ostatným oblastiam a má na ne priaznivý dopad. (Ako sme už povedali, kultúrni ľudia si neubližujú, nevedú vojny, nekradnú, nekorumpujú, čím odbremeňujú mnohé iné rezorty od povinností aj výdavkov.) Nechápať kultúru ako oblasť, ktorá zbytočne zaťažuje štátny rozpočet a ktorej treba odhodiť odrobinky zo štedrého stola iných priorít – objemných tendrov, diaľnic, informačných systémov a poľnohospodárskych dotácií. Kultúra dokáže pri relatívne nízkych nákladoch vyprodukovať veľké hodnoty – materiálne aj duchovné. Podporuje tvorivosť človeka, zvyšuje duchovnú i vzdelanostnú úroveň spoločnosti.

Nerozumieť pod kultúrou len umelecké diela. Podporovať kultúru totiž znamená podporovať ľudskosť. Spoločnosť, ktorá človeka zbavuje kultúry, redukuje ho na bezduchý nástroj spotreby. A zároveň spontánne, celkom sama, prostredníctvom svojho účinného imunitného systému dohliada na to, aby tento stav nenahlodali žiadni pochybní umelci.

SLOVOTECHNA

seriál kurzov tvorivého písania

Srdečne Vás pozývame na kurzy tvorivého písania

s podporou Obce spisovateľov Slovenska, ktoré vedie:

Márius Kopcsay prozaik – autor siedmich kníh,

držiteľ viacerých literárnych ocenení,

štvornásobný finalista súťaže Anasoft Litera,

štvornásobný porotca súťaže Poviedka,

novinár a scenárista

1. kurz: „Osobná výpoveď v literárnej tvorbe“

26. a 27. novembra

Bratislava –  Dom spisovateľov na Laurinskej 2

/zasadačka Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska

účastnícky poplatok: 16 eur /pre členov OSS bezplatne/

prihlášky: najneskôr do 24. 11. /počet účastníkov je limitovaný/

mailom na adresu: slovotechna@gmail.com

telefonicky: 0915/ 734 546

Podrobnejšie informácie nájdete v prílohe

Sedíme s kamarátkou pri káve. Keďže je teplo, rozhodli sme sa obsadiť jediný stolík vonku pred cukrárňou. Dvor je pokojný a tichý do okamihu, kým doň nevletí čierne auto s duniacou technohudbou v útrobách skrytých za čiernymi sklami. Vodič, mladý muž v čiernom, vyskočí z auta, kamsi odbehne a hudbu necháva naplno zapnutú, aby sa cez stiahnuté okienko naďalej rinula do okolitého vesmíru. Návštevníci cukrárne nemôžu ďalej pokračovať v rozhovore a sú nútení urýchlene opustiť priestor. Takýto zážitok možno prežiť naozaj len tu, na Slovensku, kde nekultúrnosť nadobúda netušené dimenzie a deň čo deň nás prekvapí nejakou novou situáciou či príhodou.

Niekedy si hovorím, že ak by som vo svojom pokročilom veku opustil Slovensko a rozhodol sa pre iné miesto trvalého bydliska, bolo by to práve v snahe nájsť prostredie, kde platia aspoň nejaké pravidlá. Písané aj nepísané.

Prechádzam okolo novootvorenej bagetérie, ktorá je večne prázdna, unudený personál pofajčieva na stoličkách pred predajňou a predavačka servíruje bagetu bez kapusty, pretože šéfovi sa ju nechcelo ísť kúpiť. A zisťujem, že je škoda niekam odchádzať a pripravovať sa o podobné zážitky.

Ej, rozmyslite si to, než zbalíte kufre a zmiznete. Smutno vám ostane za mládencami ozdobujúcimi chodníky hromadami chrchľov. Smutno vám bude za týpkami, čo v dave na zastávke fajčia a posledný dúšok dymu si šetria v dechtových pľúcach, aby ho slastne vydýchli medzi spolucestujúcich v autobuse. Smutno vám bude za dementnými mladíkmi, ktorým v gebuliach vykapali všetky slová okrem „kokot, piča, jebať“ a „oné“. Zacnie sa vám za terénnym autom zaparkovaným na chodníku, aby mamičky s kočíkmi nemohli prejsť. Zacnie sa vám za luxusnými vozmi vyzdobenými nálepkami pre invalidov – nechtiac tak vystihujúc fakt, že ich majitelia sú vskutku duševní mrzáci. Ani Mojsejovci, Senzus a Drišľak vás nepobavia v totej telke. Ani developeri vás nebudú rozveseľovať svojou obsedantnou snahou zastavať každý voľný meter štvorcový falickými symbolmi svojej ekonomickej potentnosti a duševnej impotencie. Váš život sa premení na číru nudu bez vodičov, ktorí v meste jazdia stodvadsať, aby otestovali vaše reakcie. Chýbať vám bude spoločnosť, ktorú si rozparcelovali mafiáni a záujmové skupiny, z ktorej sa podarilo vyklčovať verejnú kontrolu a presvedčiť ľudí, aby nadávali na novinárov a nie na politikov.

Kdežeby, večná škoda by bola odísť z krajiny, kde sa jednotlivec, ktorému toto všetko prekáža, cíti ako beznádejný outsider. Z krajiny, v ktorej ľudia diskutujú o menejcennosti a neprispôsobivosti takého či onakého etnika, zatiaľ čo mentálny úpadok slovenskej populácie im nestojí za povšimnutie. Z krajiny, ktorá nespokojnému občanovi jasne naznačí, že chyba je len a len v ňom.

Kráčam si ulicou oslobodený od zbytočného pokušenia hľadať lepší svet. Ten najlepší je predsa ten náš, vravím si a holohlavý vodič v bielom audi rútiaci sa stredom cesty mi dáva zapravdu.