Spoločnosť zabavená no umelcov zbavená
Márius Kopcsay
Hoci politické strany na predvolebných bilbordoch sľubujú všetko možné – a najčastejšie zo všetkého prácu – nik sa nepokúša zlomiť srdcia voličov odhodlaním spraviť niečo pre slovenskú kultúru. Nejde pritom, ako by sa mohlo zdať, iba o peniaze. Teda o nevyhnutnosť poskytnúť kultúrnym aktivitám štedrejší rozpočet.
Je fakt, že kultúra na Slovensku je podvyživená, podobne ako školstvo, veda alebo vlastne akákoľvek duševná práca (ak za duševnú prácu nepovažujeme tunelovanie, podplácanie a sofistikovanejšie podvody…) Alarmujúce však nie je len materiálne ocenenie duševnej práce, či objem finančných prostriedkov, ktorými sa kultúra dotuje.
Vážnejším problémom je samotný postoj spoločnosti voči kultúre, ktorý sa následne iba premieta do nekompetentných či ľahostajných postojov politikov.
Súčasná slovenská spoločnosť sa totiž tvári, akoby o nič podobné ako kultúra či vzdelanie, ani veľmi nestála. Uverila zvrátenej premise, že umelecké dielo je niečo, čo v zásade nik nepotrebuje. Dá sa bez neho žiť. Nemá zásadný prínos na rast HDP, nemožno vyčísliť jeho trhovú hodnotu, nie je určené ani na vytĺkanie politického kapitálu. Nemožno sa z neho najesť, skrátka úžitok umeleckého diela je viac než pochybný a spochybniteľný. Niet dôvod, prečo by spoločnosť mala o kultúru stáť.
Žiaľ, táto premisa je zakorenená v slovenskej zemi viac než strom na Kráľovej holi. Kedysi slovenskú kultúru bičovala chudoba, maďarizácia a mnohé ďalšie neprajné podmienky. Neskôr ju valcoval komunistický režim, ideológia prísne strážiaca a určujúca normy, neprimerane a umelo pestujúca hrdosť jednej spoločenskej triedy.
Dnes kultúrne hodnoty škrtí všemocná ruka trhu. „Čo sa neuživí, nech skape,“ znie neokonzervatívny či libertariánsky ortieľ smrti nad neziskovou poéziou, alternatívnym umením, sláčikovými kvartetami, nekomerčnými spisovateľmi a inými prežitkami, ktoré nie a nie dobrovoľne vyhynúť.
Každú kultúrnu aktivitu možno spacifikovať a degradovať otázkou – prečo by vlastne na TOTO mali ísť peniaze (napríklad daňových poplatníkov)? Prečo by sa z verejných peňazí mala financovať knižka spisovateľa, ktorý nie je autorom bestsellerov? Potrebuje niekto introvertné verše, ktorým nik nerozumie? Avantgardné divadlo, v ktorom sa nehrajú veselé operetné či muzikálové kusy? Nejaké čmáraniny? Väčšina ľudí by určite zúrivo pokrútila hlavou. Na takú volovinu? Ani halier. Ani cent!
Podľa tejto logiky by bol dávno zahynul od hladu Picasso, ak by mal tú smolu a žil by dnes na Slovensku. Byť Slovákom Charles Bukowski, buď by zarezával v reklamke, alebo pil tetrapakové čučo na lavičke v parku. Peter Sellers by sa pri troche šťastia uživil v dabingu. Vlastne veľká časť kultúrnych a umeleckých počinov by sa dala uvrhnúť do bahna írečitého slovenského nihilizmu: Škoda na ne peňazí, lebo väčšina ľudí pre život nič podobné nepotrebuje!
Nie náhodou sa takýmto pohľadom na kultúru vyznačuje spoločnosť, ktorá si nechala zbúrať historické centrum hlavného mesta a dovolila svoj životný priestor pustošiť developerom. Ktorá sa nechala vlastnou jánošíkovskou družinou dobrovoľne pripraviť o filmové štúdiá. Ktorá sa prizerá ako beztrestne devastujú Kalváriu, národnú pamiatku v Banskej Štiavnici, štvorkolkári. Len logickým vyústením macošského či ľahostajného vzťahu ku kultúre sú také „drobnosti“ ako zánik Stoky či koniec alternatívneho priestoru A4.
Podobné kultúrne aktivity obhajujú nielen svoje právo na život, ale vo všeobecnosti právo nezávislej kultúry tvoriť hodnoty a uchádzať sa o finančnú podporu z verejných zdrojov – keďže časť verejnosti, ktorá takúto kultúru akceptuje, takisto platí dane. Stoka mohla byť úspešným príbehom slovenskej spoločnosti, ktorá úspešné príbehy potrebuje ako soľ, aby dokázala sama seba definovať. Najmä v konfrontácii so svetom, kde mnohé národy priam oplývajú podobnými definíciami, len Slovensko sa upína k opaskom a valaškám a márne hľadá ikony súčasnosti, ktoré by vyjadrili jeho duchovnú veľkosť.
Základný problém totiž spočíva v základnom nepochopení otázky, čo sa vlastne pod pojmom kultúry skrýva.
Kultúra totiž nie sú len nezrozumiteľné umelecké diela. Kultúra v širšom zmysle sú hodnoty, ktoré z nás robia ľudí. Kultúra bráni kdesi v našom vnútri tomu, aby sme páchali zlé veci. A motivuje nás k páchaniu dobra. Vďaka kultúre väčšina z nás vie, že sa nemá kradnúť, že sa má dať prednosť starším, pozdraviť, pomôcť mamičke s kočíkom nastúpiť do autobusu, atď. Imperatív kultúry je silnejší než autorita zákona, represívnej moci.
Pokiaľ kultúra nedokáže pozitívne formovať naše vzorce správania sa, potom môžu byť silové zložky spoločnosti celkom bezmocné. Ak sa napríklad korupčné správanie stalo normou a rozšírilo sa do všetkých oblastí života, odrazu polícia či súdnictvo zjavne nestačia na jeho odhaľovanie a trestanie (najmä, ak sú korupčnou diagnózou takisto postihnuté). Ak by povedzme polovica populácie stratila zábrany kradnúť v obchodoch, takisto by sa zvyšok spoločnosti len sotva ubránil (pripomeňme prípady rabovania v niektorých kútoch Slovenska). Kultúra do nás od detstva – napríklad v podobe rozprávok – zapisuje isté spoločenské normy, pomáha nám rozlišovať medzi dobrým a zlým. A tento zásadný odkaz možno nájsť v akomkoľvek – a akokoľvek na pohľad nezrozumiteľnom či dokonca zdanlivo zvrátenom – umeleckom diele.
Samozrejme, každé dielo hovorí iným jazykom a logicky oslovuje iného prijímateľa, ktorý v ňom toto posolstvo dokáže dešifrovať. Ale to už je vecou vkusu. Čo je podstatné – všetky kultúrne aktivity dokopy vytvárajú mapu dobra a zla, základných hodnôt, ktoré nám pomáhajú sa orientovať na ceste životom. Všetky kultúrne aktivity vytvárajú naše portfólio duchovných hodnôt, od ktorého sa odvíja spoločenská klíma. Nehovoriac o tom, že z tohto portfólia môže kedykoľvek vyklíčiť oskarový film alebo génius svetového formátu.
Slovenská klíma dnes, bohužiaľ, praje kultúre alebo „kultúre“, ktorá tento rozmer postráda. Ešte to, aby sa ľudia zamýšľali nad dobrom a zlom! Nad nespravodlivosťou! Aby sa dožadovali slušnosti! Uvažovali o hodnotách. Aby im prišlo nemorálne, že sa k obrovskému prepychu možno dopracovať nemravným konaním alebo dokonca zločinmi. Aby sa búrili. Chceli meniť zákony, pravidlá hry, pokúšali sa formovať spoločnosť, v ktorej žijú!
Kdeže, lepšie bude poskytnúť ľudu žvanec šoubiznisovej zábavy, telenoviel, trochu sĺz a trochu smiechu na prdení či maďarskom prízvuku, trochu nenáročnej popmjúzik a lacného čítania.
Trochu zábavy, o ktorej americký psychoterapeut a spisovateľ Thomas Moore hovorí: „V mnohých oblastiach dnešnej kultúry je udržiavanie živého intelektuálneho života považované za stupídne. Je „cool“ nevedieť nič o histórii a nemať v hlave jedinú myšlienku. Zmysel života sa často redukuje na „surfovanie“ populárnou kultúrou… Médiá spolupracujú s touto narkotickou kultúrou tým, že umŕtvujú diskusiu o svetových udalostiach a ponúkajú pasívny spôsob života. Teraz viac než kedykoľvek inokedy sa obracajú na najnižšiu všeobecnú úroveň vzdelania a intelektuálnej zvedavosti.“
Ak sa už kultúra ocitne v centre širšej napríklad i politickej pozornosti, potom len ako ľahká žena určená na získavanie voličských bodov alebo štátnych zákaziek. Treba spraviť po vôli investorom a ešte aj vytvoriť dojem kultúrnosti? Nuž nalejme kubíky betónu do novostavby národného divadla! Vztýčme sochu Svätopluka so vztýčeným… mečom na bratislavskom hrade a presvedčme televíziu, nech to národu odvysiela v priamom prenose. Podporme projekt umeleckého centra na mieste, kam sa návštevník nedostane verejnou dopravou a dobrovoľne tam nezablúdi ani noha náhodného chodca!
Jednou z príčin, prečo Slovensko opúšťali a opúšťajú vlny vysťahovalcov neboli len materiálne podmienky, ale aj kultúrne okolnosti. Problém prežiť v spoločnosti, ktorá nepotrebuje produkty kultúry a tvorivosti, rovnako ako nepotrebuje etické normy správania sa. Ekonóm a filozof Nassim Taleb, autor bestselleru Čierna labuť, výstižne charakterizuje dôsledky sedemnásťročnej občianskej vojny vo svojom rodnom Libanone: „Popri fyzických škodách (ktoré, ako sa ukázalo, sa dajú ľahko odstrániť pomocou pár motivovaných firiem, podplatených politikov a naivných investorov ochotných kúpiť štátne dlhopisy) ubrala vojna zo vzdelaneckej atmosféry, ktorá činila z levantských miest tri tisíc rokov strediská intelektuálnej vyberanosti… Počet vzdelaných a kultúrnych ľudí klesol pod kritickú hranicu a v oblasti z ničoho nič zavládol mŕtvolný kľud. Odlev mozgov sa napravuje len ťažko a časť bývalého lesku je možno navždy stratená.“
Na Slovensku nebolo treba občiansku vojnu na etnickom či náboženskom princípe. Stačí studená vojna, ktorú tuposť vyhlásila rozumu a tvorivosti. Studená vojna, ktorú vedie chrapúnstvo proti slušnosti. Arogancia proti argumentom. Neohrození majitelia práva, peňazí a moci proti majiteľom talentu, rozumu a vkusu. A tu sa skrýva aj odpoveď na otázku, komu vyhovuje nekultúrne videnie sveta made in Slovakia. Víťazom toto zápasu, ktorí môžu pokojne spávať. Veď to oni určujú normy, ba dokonca sa spoločenskou normou sami stávajú.
Ak by teda politici v budúcnosti chceli aspoň niečo urobiť pre kultúru, ich kroky by nemali viesť cez národné divadlo, Budmerice ani končiť v rozhlasotelevíznych budovách. Stačilo by urobiť celkom málo a zadarmo. Stačilo by zmeniť uhol pohľadu.
Nevnímať kultúru ako rezort, ktorý v poradí dôležitosti nasleduje až po financiách, obrane, bezpečnosti a ostatných. Kultúra v najširšom zmysle tohto pojmu sa svojím významom vyrovná ostatným oblastiam a má na ne priaznivý dopad. (Ako sme už povedali, kultúrni ľudia si neubližujú, nevedú vojny, nekradnú, nekorumpujú, čím odbremeňujú mnohé iné rezorty od povinností aj výdavkov.) Nechápať kultúru ako oblasť, ktorá zbytočne zaťažuje štátny rozpočet a ktorej treba odhodiť odrobinky zo štedrého stola iných priorít – objemných tendrov, diaľnic, informačných systémov a poľnohospodárskych dotácií. Kultúra dokáže pri relatívne nízkych nákladoch vyprodukovať veľké hodnoty – materiálne aj duchovné. Podporuje tvorivosť človeka, zvyšuje duchovnú i vzdelanostnú úroveň spoločnosti.
Nerozumieť pod kultúrou len umelecké diela. Podporovať kultúru totiž znamená podporovať ľudskosť. Spoločnosť, ktorá človeka zbavuje kultúry, redukuje ho na bezduchý nástroj spotreby. A zároveň spontánne, celkom sama, prostredníctvom svojho účinného imunitného systému dohliada na to, aby tento stav nenahlodali žiadni pochybní umelci.
