Sedíme s kamarátkou pri káve. Keďže je teplo, rozhodli sme sa obsadiť jediný stolík vonku pred cukrárňou. Dvor je pokojný a tichý do okamihu, kým doň nevletí čierne auto s duniacou technohudbou v útrobách skrytých za čiernymi sklami. Vodič, mladý muž v čiernom, vyskočí z auta, kamsi odbehne a hudbu necháva naplno zapnutú, aby sa cez stiahnuté okienko naďalej rinula do okolitého vesmíru. Návštevníci cukrárne nemôžu ďalej pokračovať v rozhovore a sú nútení urýchlene opustiť priestor. Takýto zážitok možno prežiť naozaj len tu, na Slovensku, kde nekultúrnosť nadobúda netušené dimenzie a deň čo deň nás prekvapí nejakou novou situáciou či príhodou.

Niekedy si hovorím, že ak by som vo svojom pokročilom veku opustil Slovensko a rozhodol sa pre iné miesto trvalého bydliska, bolo by to práve v snahe nájsť prostredie, kde platia aspoň nejaké pravidlá. Písané aj nepísané.

Prechádzam okolo novootvorenej bagetérie, ktorá je večne prázdna, unudený personál pofajčieva na stoličkách pred predajňou a predavačka servíruje bagetu bez kapusty, pretože šéfovi sa ju nechcelo ísť kúpiť. A zisťujem, že je škoda niekam odchádzať a pripravovať sa o podobné zážitky.

Ej, rozmyslite si to, než zbalíte kufre a zmiznete. Smutno vám ostane za mládencami ozdobujúcimi chodníky hromadami chrchľov. Smutno vám bude za týpkami, čo v dave na zastávke fajčia a posledný dúšok dymu si šetria v dechtových pľúcach, aby ho slastne vydýchli medzi spolucestujúcich v autobuse. Smutno vám bude za dementnými mladíkmi, ktorým v gebuliach vykapali všetky slová okrem „kokot, piča, jebať“ a „oné“. Zacnie sa vám za terénnym autom zaparkovaným na chodníku, aby mamičky s kočíkmi nemohli prejsť. Zacnie sa vám za luxusnými vozmi vyzdobenými nálepkami pre invalidov – nechtiac tak vystihujúc fakt, že ich majitelia sú vskutku duševní mrzáci. Ani Mojsejovci, Senzus a Drišľak vás nepobavia v totej telke. Ani developeri vás nebudú rozveseľovať svojou obsedantnou snahou zastavať každý voľný meter štvorcový falickými symbolmi svojej ekonomickej potentnosti a duševnej impotencie. Váš život sa premení na číru nudu bez vodičov, ktorí v meste jazdia stodvadsať, aby otestovali vaše reakcie. Chýbať vám bude spoločnosť, ktorú si rozparcelovali mafiáni a záujmové skupiny, z ktorej sa podarilo vyklčovať verejnú kontrolu a presvedčiť ľudí, aby nadávali na novinárov a nie na politikov.

Kdežeby, večná škoda by bola odísť z krajiny, kde sa jednotlivec, ktorému toto všetko prekáža, cíti ako beznádejný outsider. Z krajiny, v ktorej ľudia diskutujú o menejcennosti a neprispôsobivosti takého či onakého etnika, zatiaľ čo mentálny úpadok slovenskej populácie im nestojí za povšimnutie. Z krajiny, ktorá nespokojnému občanovi jasne naznačí, že chyba je len a len v ňom.

Kráčam si ulicou oslobodený od zbytočného pokušenia hľadať lepší svet. Ten najlepší je predsa ten náš, vravím si a holohlavý vodič v bielom audi rútiaci sa stredom cesty mi dáva zapravdu.