Bolo už po pol noci a na televíznej obrazovke sa zjavili katastrofické zábery. Šľahali plamene, virtuálnym svetom otriasali explózie a dramatický hlas zvestoval: “A-gent šty-ri-dsať-se-dem bol vy-cvi-če-ný za-bí-jať”. Zdalo sa, že to nemôže hovoriť nik iný, než Milan Kňažko, ktorého presťahovali z novembrovej tribúny do televíznej upútavky, aby ju načítal svojou známou extrémne pomalou dikciou, akou nás žiadal: “u-tvor-te ko-ri-dor”.

Ďalej som sa počas televíznej kataklizmy dozvedel, že agent vycvičený na zabíjanie sa stal sám obeťou. A že si celé umelecké dielo nazvané HITMAN môžem pozrieť v pondelok večer. A že tam hrá “Ti-mo-thy O-ly-phant a Ol-ga Ku-ry-len-ko“.

Usúdil som, že sa mi to sníva. Presnejšie, že sa mi sníva sen, že som nejaký totálny magor a v mojej zmagorenej hlave sa premieta tento sen. Muselo to tak byť, nie je predsa možné, aby takéto diela vznikali a aby ich, nedajbože. dávali v televízii.

Keď som sa zo sna prebudil a prebral, na obrazovke sa skončili reklamy a pokračovali opäť Chalupári z roku 1975. Cítil som sa o trochu bezpečnejšie. Ako doma. Svet sa predsa za tých pár rokov nemohol tak príšerne zmeniť.