Tesne pred chvíľami, než si naši najvyšší ústavní činitelia Fico, Paška a Gašparovič pripomenú 17. november a vtedajšie udalosti, ktoré ich nepochybne hlboko zasiahli, zamýšľam sa nad odkazom týchto čias aj ja, obyčajný občan.

Uplynulo odvtedy 23 rokov a to už je jedna celá generácia. Presne toľko rokov prešlo napríklad od konca druhej svetovej vojny do roku 1968, kedy som sa narodil. Čísla 1989 a 2012 na pohľad vyzerajú, akoby ani nesúviseli, akoby išlo o celkom iné epochy. A asi aj ide.

Toľko skloňované porovnávania „čo sme vtedy chceli“ a „aká je dnešná realita“ už strácajú zmysel. Realita sa od očakávaní po takom dlhom čase líši až príliš zásadne na to, aby sa vôbec dalo porovnávať.

Z dnešného pohľadu znie napríklad takmer exoticky, že prvotnými reprezentantmi spoločenského pohybu, ktorý 17. novembra 1989 nastal, boli študenti a herci, resp. kultúrna obec. Nie je to výčitka na adresu dnešných študentov, ale je ťažké si predstaviť, že by sa i teraz dokázali tejto úlohy zhostiť – už aj preto, že nie je isté, či by ich dnešná spoločnosť do takej miery vôbec akceptovala.

To isté platí o kultúrnej obci. Ktorá seriálová ikona by sa dnes postavila na tribúnu alebo cestovala do fabrík presviedčať robotníkov? Alebo radšej niekto z realityšou? Viedla by mítingy napríklad Martinka z Turca? Či Nora Mojsejová?

Nepochybne málokto čakal, že dve desaťročia stačia na docielenie takej kultúrnej a hodnotovej vyprázdnenosti, akú prežívame dnes. Ešte aj krátko po revolúcii sme boli dennodenne svedkami možno insitných ale do veľkej miery aj úprimných zápasov – či samostatné Slovensko alebo Československo. Či ľavica alebo pravica. Či reformy radikálne alebo pomalšie.

Dnes politika reprezentuje už len biznis a jeho záujmy. Pozrime sa na väčšinu zástupcov verejného života. Vieme o nich povedať, čo si vlastne myslia, aký majú názor napríklad na klimatickú zmenu? Alebo na trvalo udržateľný rozvoj? Alebo na akúkoľvek zásadnú filozofickú otázku? Ich presvedčenie zvyčajne formujú iba konkrétne zadania a zákazky.

Situácia dospela tak ďaleko, že dianie vo verejnom živote ovplyvňujú iba obchodné záujmy. Ovplyvňujú podobu zákonov, ale aj politické rozhodnutia – či sa vôbec bude alebo nebude realizovať nejaký projekt od opravy lavičiek v parku cez skládku a mrakodrap až po diaľnice a jadrové elektrárne. O ničom už nerozhoduje verejný záujem, ale výlučne otázka, či je to vôbec pre niekoho finančne zaujímavé.

Bohužiaľ práve naša nedostatočná kultúrna zakorenenosť umožnila tak bezohľadný a brutálny vpád mafiánskych praktík, v ktorých presadzovanie osobných či skupinových záujmov bez akýchkoľvek škrupulí šliape po etických i právnych normách a potláča akýkoľvek spoločenský rozmer.

Prítomnosť aspoň minimálneho kultúrneho vedomia a svedomia by totiž nedovolila ani zástupcom verejnosti či biznisu skĺznuť k totálnej bezohľadnosti a terorizovať spoločnosť obludnými činmi či nehanebným vyciciavaním verejných zdrojov. A ak sa tak stane, spoločnosť má alebo by mala mať mechanizmy na svoju obranu.

Práve kultúra je fenomén, ktorý človeku dodáva ľudský rozmer a neumožňuje mu konať bez citu a bez akékoľvek ohľadu na okolitý svet. Prirodzené kultúrne návyky sú alebo by mali byť (väčšinou) prítomné pri našom konaní. Bez nich nemajú moc žiadne predpisy a paragrafy.

Vnútorný hlas kultúry a kultúrnosti v ľuďoch pomohol dať do pohybu udalosti 17. novembra. A práve to je vnútorný hlas, ktorý tak veľmi zoslabol, že sa zrejme v najbližšom období žiadna revolúcia ani evolúcia konať nebude.