Tak som ich predsa len videl. K dokonalosti im chýbalo naozaj málo. Vyžarovala z nich dynamická a pritom nedbalá elegancia umocnená značkovými otrhanými rifľami, koženou bundou a niekoľkomilimetrovým chlapským zostrihom vlasov.

No a predovšetkým veľmi drahým športovým autom – snažím sa vyhnúť škaredému a pritom spisovnému slovu „športiak“, ale žiaľ, nepostrehol som prechádzajúc okolo značku, možno malo na prednej maske jaguára, v každom prípade z neho vyžaroval luxus prevyšujúci o niekoľko poschodí bežný lesk bavorákov.

Stáli tam dvaja plus auto ako súsošie. Uprostred námestia. Priamo pred budovou ministerstva, aby aj jeho úradníci vrátane toho najvyššieho (hierarchicky) za oknami obdivovali tento artefakt moderného Slovenska. Stáli uprostred cesty, pretože takíto ľudia s takýmto autom nemusia, ba dokonca ani nemôžu iba tak zaparkovať kdesi za rohom alebo pri ošťanom obrubníku. Môžu, ba dokonca musia, zastať, kde ich napadne, kde pocítia momentálnu potrebu.

Možno ten spoza volantu uvidel známeho na ulici a možno práve tu, na tomto mieste, podľahli nutkaniu urobiť obchod. Zasa sa im zadarilo. Zasa sa im v očiach zaleskli nejaké tie milióny. Koľko zarobili včera? A koľko za posledný mesiac? A koľko tak stihli od rána do popoludňajších hodín minúť? A na čo? Obed, stejk z vymasírovanej kravy so vznešeným rodokmeňom a klasickým vzdelaním, potom masážny, možno erotický salón. Ako bežný, to jest neustále kamsi bežiaci človek, ktorého hranice fantázie končia medzi štrúdľami na vianočných trhoch, určite nemám šancu pochopiť, nieto ešte precítiť výšiny, v ktorých sa pohybuje našich horných desaťtisíc. Alebo iba desať.

Možno zarobili na vzniku poisťovní a teraz zarobia na ich zániku. Možno na úzkorozchodnej trati a teraz zarobia na širokorozchodnej. Ktoré tendre sa asi tak podpísali na ich úspechu? Koľko zákonov, koľko zdvihnutých rúk v parlamente a koľko úradníckych pečiatok im prihralo do karát a do intímnych zákutí ich firemných i osobných účtov? Koľkými eurami a koľkými centmi im na tento blahobyt prispievam ja osobne?
Už chápem a istým spôsobom aj oceňujem, že sa musia prísť pochváliť. Vystaviť na obdiv ľudu plody jeho práce a jeho trpezlivo a dlhodobo poskytovaných investícii. Nože, ľudkovia, pozrite sa, čo ste si vypestovali! Koľkú krásu! Aký výkvet národa! Sme vaša elita, ktorú sponzorujete, ktorú obdivujete, ktorej životné pletky sledujete a komentujete. A čo je podstatné, elita, na ktorú sa nehneváte.

Len si vybíjajte zlosť na politikoch, hádajte sa, ktorá strana je lepšia. Hnevajte sa tu na Rómov, tu na umelcov, vodiči na chodcov, chodci na vodičov. Nadávajte na učiteľov, že chcú priveľa a na vedcov, že strašia klimatickou zmenou. Nechajte sa opantať gorilou a pocitom, že všetkému rozumiete. Máte slobodu! Môžete sa pohybovať kde chcete. Ak nám len neskrížite cestu.

Našťastie som z uháňajúcej električky odhodlanosť a krásu tohto slovenského artefaktu nemohol sledovať dlhšie. Pri svojej kverulantskej a pesimistickej povahe by som na ňom nepochybne začal hľadať chyby a ocitol sa opäť v role outsidera či paranoika, ktorý sa sťažuje na osud, na spoločnosť a ktorý v slušných podnikateľoch hľadá mafiánov iba preto, že im zrejme závidí.

Všetci sme predsa stáli na štartovacej čiare, všetci sme mali možnosti – a len niektorí ich využili, zatiaľ čo my, ostatní, sme im robili kulisu štrngotaním kľúčov a naivným ponovembrovým pravičiarstvom. A to dokonca priamo tu, na tomto námestí, na ktorom teraz, po dvadsiatich troch rokoch, priam symbolicky vyrástlo živé, prepychové súsošie ako pomník našich ilúzii a očakávaní.

Ak sa mi chce nevdojak pri pohľade na tento pamätník, na tento ostrovček luxusu v mori slovenskej (a nielen materiálnej) biedy predsa len sťažovať a kritizovať, asi by som mal začať od seba. Ale – kde som spravil chybu? A ako ju mám teraz napraviť?