Slovensko, resp. slovenskí predstavitelia, ako vždy, nie sú schopní prejaviť svoj postoj ani v tomto prípade. Zrejme preto, že žiadny nemajú a vždy sa riadia inštinktívne iba tým, čo je pre nich výhodné. A tak zrazu niet nikoho, kto by na odovzdávanie nobelovky išiel, ale takisto sa nenájde nik, kto by jasne povedal: nesúhlasíme s tým z takých a onakých dôvodov.

Prezident Gašparovič sa pôjde lúčiť s euroskeptickým Klausom a napokon vlastné názory nikdy nepatrili do jeho politickej výzbroje. Premiér Fico oznamuje, že má dôležitejšie starosti. Asi je naozaj ťažké zladiť program 27 premiérov, ale aj tak sa nemožno ubrániť dojmu, že naši vládni činitelia nechcú riskovať stratu bodov u všeobecne (euro)skepticky naladeného voličstva. Prinajmenšom táto vyhýbavosť ostro kontrastuje s horlivým európanstvom, ktoré premiér a jeho družina prejavujú napr. pri eurovale, eurofondoch a pod. Teda zasa len vtedy, ak z toho vyťažia politický či ekonomický zisk…

Človeka až zamrzí, že Európska únia takto dopadla – má buď odporcov, alebo vypočítavých zástancov. Nech sa nobelovka pre ňu javí akokoľvek (tragi)komicky, tento akt pripomína, že aj vďaka tomuto projektu sa na európskom kontinente rekordne dlho nestrieľa a nebojuje (ak opomenieme konflikty na Balkáne). Pripomeňme však, čo sa na našom kontinente dialo ešte pred 70 rokmi. A aj predtým v pravidelných intervaloch.

Po generácii, ktorá zažila 2. svetovú vojnu či holokaust a po generácii, ktorá vyrastala v komunizme, vyrastá generácia, ktorá o týchto civilizačných katastrofách nemá ani poňatia a tak stráca schopnosť vnímať, do akej miery je Únia lepšou alternatívou – aj so všetkou svojou byrokraciou, ťažkopádnosťou či formalizmom. Napokon mnohé z týchto negatív sú len daňou za prílišnú rozmernosť a rôznorodosť záujmov. Spomína si niekto, ako zdĺhavo a zbytočne sa diskutuje o čomkoľvek na domovej schôdzi alebo rodičovskom združení?

V relatívnom pohodlí každodenného života si neuvedomujeme, aký vysoký štandard ľudských práv a ich ochrany nám život v EÚ zaručuje. Ani to, do akej miery z nej profitujeme ekonomicky. Uniká nám, že vinníkov našej frustrácie treba hľadať tu, na Slovensku a nie v Bruseli.

Znepokojuje ma, že o tom podstatnom, čo je základom Únie, takmer nik nehovorí. Ani na politickej scéne, ktorú zaplnili dve smutné kategórie: populistická vládna strana a populistická opozícia. Kam sa teda podeli Európania? Alebo sa stráca vo všeobecnosti schopnosť abstraktného myslenia? Schopnosť rozlišovať podstatné od nepodstatného?

Ešte jedna čisto súkromná obava: Ak už slovo „mier“ vyvoláva toľko nevšímavosti až odporu – a neschopnosti vnímať historický kontext tohto pojmu – chvíľami sa ma zmocňuje obava, že pre generáciu mojich detí už zďaleka nemusí byť takou samozrejmosťou. Je napríklad udivujúce, s akou ľahkosťou opomínajú hodnotu mieru ľudia, ktorí sa každé ráno budia a večer zaspávajú s istotou, že im na dom nespadne bomba. A ako bagatelizujú význam základných ľudských práv práve tí, ktorým na ne nik nesiaha.

Mám sa obávať sveta, do ktorého vyrastajú moje deti a zároveň akceptovať strach z budúcnosti ako normálny kolorit kaviarenských či fejsbukových diskusii?

Keďže sa s devalváciou slova MIER neviem zMIERiť, ako obyvateľ EÚ Nobelovu cenu symbolicky príjmam, aj keď som sa nedopustil žiadneho veľkého hrdinstva. Iba takého malého, že sa na Slovensku v roku 2012 nehlásim k euroskepticizmu. A prijímam ju napriek tomu, že mi z nej nekvapne ani cent. Hoci si myslím, že na tej nobelovke – aj keď len nepriamo – predsa len netratím…