Kozi kuzi kuzuka – každý +++++ vrzúka. Mobilný operátor omračujúci verejnosť týmto vianočne perlivým sloganom konečne spojazdnil moju SIM-kartu. Tri mesiace som nepoužíval ani kartu, ani telefón, keďže sa mi oboje zázračne pokazilo a disponujem tiež služobným mobilom. Tri mesiace som samozrejme platil štedrý mesačný paušál. Budem ho musieť platiť až do júla, aj keby som sa telefónu ani nedotkol. Myslím, že takto postavené obchodné podmienky by mali byť, a možnože aj sú, právne napadnuteľné, ale ako pravý submisívny Slovák som si radšej povedal, že telefón budem aspoň využívať, keď sa už plateniu nevyhnem. Nová karta ožila a hneď mi aj prišla esemeska: Kozi kuzi kuzuka, vianočná ponuka…

Presúvame sa tesne pred Vianocami so synom do Modry. V snahe rozmeniť bankovku a občerstviť sa pred nastúpením do autobusu, zastavujeme sa v staničnom občerstvovacom stánku. U postaršieho predavača si objednávam hot dog a ľadový čaj. Ujko zinkasuje 2,50 aj s tringeltom, podá mi čaj a potom komunikáciu prevezme bodrý červený mládenec v prefajčených útrobách búdy. Chváli môjmu synovi čapicu:
„Minule som videl mladú babu s takou čapicou a sukňu mala len potálto a len také tričko…“ žmurká na mňa lesklými očami. Potom prezradí staničnému esebéeskárovi, že včera ťahal do noci a dnes už sa rozbieha zas. Práve si dal rum.

Čakanie na hotdog sa predlžuje, autobus sa blíži.
„Veď som vám hovoril, že také tri minútky, lebo si nahadzujem objednávky,“ ohradzuje sa ujko. Mládenec nalieva rum sebe aj jemu, zo sychravého nástupišťa sledujem cez okienko, ako si vnútri pripíjajú. Deň sa im zjavne začína krajšie než mne.
„Dajte si ten hot dog na moje zdravie,“ zavolám na nich urazene a otáčam sa na opätku.
„Počkajte, vrátim vám peňáze,“ nesie sa za mnou ujkov hlas, ale vrodený masochizmus mi nedovolí vrátiť sa, navyše autobus stihneme len tak-tak.

Mokré cesty brázdia autá zmätene vymetajúce nákupné centrá, nedá sa uniknúť stresu ani náporu vianočných kolied. Po štyridsiatom vypočutí titulov Svet lásku má, alebo Ježišku, miláčku si človek dokáže predstaviť, ako asi sa cítia pacienti po lobotómii. Michal David chce žíť non stop a s trpkosťou si uvedomujem, že operátor, ktorému robí reklamu, zhruba takto odhaduje vkus svojich klientov. Považuje ich zrejme za hlupákov. A poniektorí nimi aj sú, keď mu dokážu mesiace platiť za nič, tak ako ja.

Na križovatkách a v zápchach sa ozýva divoké trúbenie, vodiči sa na seba lepia a vytláčajú z ciest a ako v amerických filmoch, spod kolies špliecha blato a slaná brečka na chodcov s igelitkami v premrznutých rukách. Vianočnú pohodu dokresľujú explózie zábavnej pyrotechniky – predčasné ejakulácie nezrelých jednotlivcov, ktorí nevydržali do Silvestra.

Rozmýšľam, prečo sú Vianoce takým márnym a na neúspech odsúdeným pokusom implantovať vzorku dobra do sveta plného tuposti a agresivity. Dôvod spočíva v tom, že Vianoce sú dnes najmä marketingovou značkou, ktorá má v ľuďoch stimulovať základný spotrebiteľský inštinkt. Ten je však výhradne egocentrický. Nový paušál, nový mobil, nový perspirant – to všetko čaká na teba. Ty si zaslúžiš viac. Ty si najlepší a jediný na svete. Si jednotka, ostatní sú nuly. Tak znie základný vzorec dnešného sveta vtesnaného do dvojkovej sústavy.

Podporovať v človeku vedomie, že sa o svoj životný priestor delí s ostatnými ľudskými bytosťami, to je proces ekonomicky neatraktívny. Ba môže sa aj vypomstiť. Jeden taký, čo sa o niečo podobné pokúšal, by mal akurát teraz narodky. A ako dopadol, si pripomenieme na Veľkú noc.