Už desať rokov chýba Slovensku Július Satinský. Chýba divákom, čitateľom, všetkým, ktorí ho mali radi, a samozrejme svojím najbližším.

Ako sa však zdá, o čo viac sa jeho osobnosť javila výrazná, originálna a nenahraditeľná nám, jeho obdivovateľom, o to menej stála za pripomenutie našej verejnoprávnej televízii. Výročie predčasného odchodu humoristu, herca a spisovateľa Satinského vybavila reprízou operety Modrá ruža. Reprízou diela, ktoré určite nepatrilo medzi tie najznámejšie a najpríznačnejšie. Ba čo viac, reprízou na Dvojke, v podvečerných hodinách.

Na jednotke STV, pardon, RTVS, oblažila divákov historickou drámou Svätá Barbora a americkým filmom “Kadiaľ tečie rieka”, ktorý na internete uviedla charizmatickou a hrúbkou ovenčenou vetou: “V magickom prostredí lesov a potokov Montany vyrastajú dvaja odlišný bratia…”

Len tak pre osvieženie pamäti, Satinský hral vo filmoch Sladké hry minulého leta, Nekonečná nevystupovať, Traja veteráni, Utekajme už ide, Vážení přátelé ano, S tebou mě baví svét, Srdečný pozdrav ze Zeměkoule… Alebo napríklad v skvelom filme Prodavač humoru režiséra Jiřího Krejčíka podľa románu českého prozaika Romana Ráža. Nezabudnuteľné existenciálne a pritom humorom naplnené dielo podfarbené hudbou Michaela Kocába ponúklo Satinskému príležitosť rozohrať jeho herectvo v tých najrozmanitejších polohách – od tradičnej komiky až po nečakane hlboké a tragické odtiene.

Odvysielať podobné dielo je však asi nad sily telky, ktorá sa snaží zúfalo doháňať komerčných konkurentov. Podobne ako zrejme nebolo v jej možnostiach siahnuť do archívov po niektorý diel z relácii Ktosi je za dverami alebo Soireé…

Úpadkovú zábavu, ktorú musel Prodavač humoru ponúkať v rovnomennom filme – a ktorá je tu vyobrazená formou absurdnej karikatúry – dnes bežne stretávame na televíznych obrazovkách v podobe Mojsejovcov, Martiniek a iných prízrakov.

Je naozaj nevďačnou úlohou umelca vložiť toľko síl a energie, ba aj lásky do spoločnosti, ktorá to nevie oceniť. Ale láska k národu či k vlasti býva často neopätovaná a na Slovensku obzvlášť. Hoci v prípade Satinského neopätovaná určite  nie je – televízia predsa (našťastie) ani zďaleka nehovorí za všetkých.