Syn zrejme príde o brigádu, pretože pracoval na dohodu a teraz, keď sa aj tento druh práce zaťaží odvodmi, už sa to zamestnávateľovi neoplatí.

Poznám niekoľko podobných príkladov zo svojho okolia. Mnohí sa sťažujú na vyššie daňové a odvodové zaťaženie, na pokles príjmov, na nedostatok peňazí, na zlé časy. Ale ešte som nepočul posťažovať sa boháčov a biznismenov, že prišli o svoj finančnoskupinový prepych.

Možno som ponosy týchto ľudí nezaznamenal len preto, že som nemal šťastie byť v ich spoločnosti. Možno aj tí majetní majú svoje trápenia a nemôžu si už dopriať dvojitú porciu stejku z masírovaných argentínskych kráv ako kedysi. Ale nik na Slovensku nemal dôvod zanadávať si tak nahlas ako napríklad známy ruský občan francúzskeho pôvodu Gérard Depárdieu.

Zobrať slávnemu hercovi tri štvrtiny príjmov je naozaj drastické! Ale je to aspoň socialistické. Socialista Fico nevzal bohatým nič, aj keď o tom hovorí na každom kroku. Samozrejme, zlúčenie by zabolelo zdravotné poisťovne, sekanie do druhého piliera zasa naštve dôchodkové spoločnosti, môžu sa preľaknúť banky, zneistieť koncerny, ktorým sa skončili viac než dva roky daňových prázdnin. Ale protestujú firmy, právnické osoby, logá, značky. S bohatými ako fyzickými osobami neotriasla kríza a ani pompézny nástup slovenskej ľavice.

Tvária sa stále rovnako sebaisto. Infikujú verejnú mienku okázalým životným štýlom, užívajú si luxus, dívajú sa spoza skiel svojich luxusných áut na chudákov, ktorí sa s igelitkami v rukách ponáhľajú na autobus. Vidíme ich na mondénnych fotografiách z plesov. Chodia do spoločnosti, na exotické dovolenky či alpské lyžovačky. Sledujú z drahých reštaurácii hemžiaci sa svet okolo seba a vedia, že tento svet im v každom okamihu prináša ďalšie a ďalšie peniaze. Vedia, že nech sa stane čokoľvek, zbohatnú na tom. Zarobia na projektoch, ktoré sú úspešné aj na tých, ktoré skrachujú. Zisk k nim tečie z každého tendra, z každého politického rozhodnutia, z každého odhlasovaného zákona. Dianie na politickej scéne pozorujú s ľahkou povznesenosťou tak ako sa spokojný režisér spoza opony díva na predstavenie, ktoré sám naštudoval.

Ich arogancia je natoľko bezbrehá, že im nestačí voziť sa v luxusnom aute. Keď prejdú okolo chudáka na chodníku, musia ho ešte ošpliechať vodou z kaluže. Je symptomatické vidieť, ako majitelia víl chodia vyhadzovať smetie do panelákových kontajnerov, aby nemuseli platiť za odvoz odpadu – veď to zaplatia tí chudáci z paneláku s malým „p“.

Na rozkvete tejto utešenej spoločenskej vrstvy sa v rozličnej miere ale predsa len podpísali všetky slovenské vlády. Výsledkom je dnešný stav, keď by mali zodpovední rodičia svojim deťom vysvetľovať, že poctivou prácou ani úspešným podnikaním nezbohatnú.

Že treba mať firmu, milé deti, a núkať ministerstvám napríklad mediálne analýzy alebo internetové stránky za tisíce a milióny. Treba budovať miliardové informačné systémy, alebo hoci aj dodávať trenky ozbrojeným zložkám, skrátka akokoľvek byť prisatý na bezodné cecky politickej moci, cez ktoré možno paraziticky vyciciavať hostiteľský organizmus spoločnosti, dokým ešte vládze existovať ako vyšťavená živoriaca zombie. Treba mať aký-taký dosah na politické rozhodnutia, ktorých zmyslom je zväčša určiť komu dať a komu nedať zarobiť.

Alebo, ak si chce človek zachovať čisté svedomie a rovnú chrbticu, nech sa uspokojí s nižším životným štandardom a hlavne s pocitom že okrem hlasovania v superstar nemôže ovplyvniť vôbec nič. Že vo svojich výdavkoch – či chce alebo nechce a či už priamo alebo nepriamo – platí aj výpalné skupinám a organizáciám, skrátka ľuďom, ktorí si takto udržiavajú a zvyšujú svoju životnú úroveň.

Či tretia možnosť, milé deti, môžete sa zbaliť a odísť niekam, kde vládnu aspoň o čosi civilizovanejšie pravidlá.

Zazvonil zvoniec, rozprávky je koniec, svetlo na konci tunela je v nedohľadne – a aj keď táto vláda padne, príde po nej dáka iná… Kto odíde posledný, nech pozhasína.