Milá banka s Tatrami v názve,
mnohí sa rozčuľujú, že sa stal Rytmus Tvojou tvárou, má propagovať Tvoje služby a učiť mladých, že ako majú hospodáriť s peniazmi.

Pravda, moja urazená ješitnosť mi našepkáva, aby som sa cítil aspoň trochu dotknutý, že nie som tvárou žiadnej známej korporácie. Ale chápem, že nie som dostatočne slávny. Je iróniou osudu, že občas niekomu prekážal občasný výskyt vulgarizmov v mojich prózach. Zdá sa, že nejaký ten k+k+t v poviedke už nie je dostatočnou kvalifikáciou na to, aby sa človek stal ikonou a marketingovou značkou. Vývoj dáva zapravdu kritikovi, ktorý sa ma zastal argumentom, že vulgarizmy filtrujem a dávam ich do poviedok oveľa skromnejšie v porovnaní s ich výskytom v reálnom živote.

Ale o vulgarizmy tu napokon vôbec nejde. Práve som sa bol informovať v Tvojej pobočke, či Ti náhodou nedlhujem 16 eur. Pred rokom si ma ukecala, aby som založil sporiaci účet synovi. Potom, aby som si založil aj dospelácky účet a to všetko za jeden poplatok. No ale synovi som toho na účet veľa neodložil a bankové poplatky zhltli toľko, že dieťa zlaté bolo 16 eur v mínuse. Účty sa zrušili a ako som sa dozvedel, všetko je vyrovnané.

Počas tejto krátkej operácie som pochopil, aký som pre Teba neatraktívny, milá banka. Držal som v ruke igelitku a nevedel som Tvojej pracovníčke ani len presne opísať, aký účet a aký balík služieb som využíval. Nemám tetovanie, holú hlavu, reťaz, ani bavorák ani tereňák. Žijem z ruky do úst. A hlavne, zisťujem, že som nepraktický – a to je dnes horšie než byť zločinec. Takýto biľag ma nevyhnutne robí neatraktívnym pre nežné pohlavie a aj pre banky, keďže sú ženského rodu.

Jednoducho vnímam peniaze ako prostriedok nevyhnutný na prežitie, ale nie ako cieľ ľudského snaženia. Chápem, milá banka, že už ledva čakáš, kým vymrú dnešní chudobní penzisti a potom aj takí ako ja, aby konečne nastúpila generácia, ktorá celé hodiny tára o mobiloch, značkových odevoch, službách operátorov, ktorá má paušály miesto ideí, jej príslušníkom reklamné slogany vytlačili z hláv schopnosť abstraktného myslenia a prázdnota šopingov vyplnila ich duše.

To je náš rytmus bola kedysi rozhlasová relácia, v ktorej moji vrstovníci denne čakali aspoň na nejakú počúvateľnú pesničku. Nuž, časy sa zmenili a toto už je Váš Rytmus. A tak končím parafrázujúc Rytmusov text, že mi asi j+be, j+be, j+be, j+be – s nádejou, že aj ja budem môcť byť tvárou aspoň nejakej vytunelovanej, rozkradnutej a nemodernej spoločnosti. Prinajmenšom jednou z piatich miliónov…

autor, ktorému ani vulgarizmy nepomohli zviditeľniť svoju tvár