Rytmus a jeho družina mi uľahčili rozmýšľanie. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Rozmýšľanie nad tým, prečo prestávam rozumieť mladej generácii, jej jazyku a ikonám – resp. skôr nad otázkou, či ide o príznak klasického generačného posunu a jemne povedané, môjho starnutia, alebo s vývojom spoločnosti naozaj čosi nie je v poriadku. Vidím, že chyba predsa len nie je IBA v mojom prijímači. Hoci neviem, či je toto poznanie dôvodom pre optimizmus.

V duchu môjho zlozvyku som sa snažil nájsť aspoň čosi pozitívne na videoklipe Rytmusa a spol. nadávajúcemu ich konkurentovi. A aj sa mi to podarilo. Z narážok na fašizmus som vyrozumel, že interpreti sú antifašisti (dúfam, preboha, že ich neurážam), keďže príklon k tejto ideológii vyhadzujú na oči rivalovi. Vďaka bohu aspoň za to.

Ja som najvác!

Sociálny a psychologický odkaz tejto kultúry je však oveľa desivejší. Povedzme si najprv, o čom hovoríme. Reč je o päťminútovom videoklipe, ktorý má na jutube takmer 2 milióny pozretí a ide v ňom výhradne len a len o nadávanie na konkurenčného rapera a jeho prívržencov. Inými slovami, ide o päťminútový opus na tému „ty si kokot“.

Ponechám bokom hodnotenie umeleckého dojmu, literárnych kvalít textu a podobne. Jeho simplicitnosť nie je tým najväčším zlom. Väčšie zimomriavky mi ako starcovi nad hrobom nechápajúcemu dnešnú mládež naskakujú z jednoznačne agresívneho vizuálneho posolstva skupiny zväčša holohlavých mladíkov „pičujúcich“ na cintoríne.

Nejde len o agresivitu „imidžovú“, ktorá napokon k hip-hopu patrí. Ide o vzorec „ja som boh a ty si kokot“. Tento vzorec totiž vedie k vývoju človeka, ktorý pohŕda ostatnými a nepripúšťa s nimi žiadnu diskusiu, práve naopak, jebe na nich, sú mu u riti, prípadne by na nich napľul či ich rovno odjebal. Teda človeka, ktorý s ostatnými viac-menej nedokáže existovať, keďže nie je pripravený na názorovú ani inú odlišnosť a rôznorodosť.

Sociofóbia ako generačná výpoveď

Bezbrehý individualizmus podporovaný konzumným spôsobom života a reklamou len korešponduje s týmto odkazom. Stáva sa fenoménom dneška, príznačnou črtou ľudí, a nielen mladých, ktorým robia problém sociálne väzby, teda včlenenie sa do spoločnosti. Neznesú, keď vedľa nich niekto sedí v autobuse, podobne, ako neznášajú existenciu ľudí s inými názormi, iným vzhľadom, prípadne existenciu iných ľudí ako takých.

Sociofóbiu tejto „generačnej výpovede“ sprevádza znak naoko nepodstatný, ale príznačný – nedostatok vtipu. Nielen humoru, ale vtipu. Alebo šarmu či noblesy, ak chceme. Neschopnosť brať s nadhľadom veci okolo, ale aj samého seba. Sebairónia sa predsa v takýchto silových interakciách považuje za prejav slabosti a porážky.

Humor je pritom neklamnou známkou myslenia. A tak jeho totálna absencia môže odkryť kvalitatívne oveľa väčší problém. V tomto prípade je ním narastajúca absencia abstraktného myslenia.

Päť minút o tom, že je niekto kokot? Aký majú inak nositelia takéhoto posolstva svetonázor? Aké zdieľajú hodnoty? Dokážu sa vôbec zamýšľať nad ľuďmi, nad životom a smrťou, nad spoločnosťou, v ktorej žijú?

Terence a Philip

Nasvedčujú tomu aj početné odpočuté pubescentné diskusie z dopravných prostriedkov, ktoré sa nesú v duchu: Hen jaký kokot. Hen jaký mobil. Včera som sa najebal. Mi bolo zle, dopiče. Hen, to je Šula, tá každému vyfajčí.

Ale keď sa človek započúva napríklad do politických diskusii, oveľa sofistikovanejší obsah v nich dnes už nenájde. Jeden politik potiera druhého. Bodka. Hodnoty v politike vystriedali osobné záujmy a prostoduchý zápas o moc. Abstraktné myslenie odumiera, sociálna nevraživosť narastá. To by bol slogan pre budúceho prezidenta, kebyže sa ním nejaký raper chcel stať – a stať sa to pokojne môže.

V známom seriáli Southpark predstavuje súčasť deja aj seriál o Terencovi a Philipovi. Naoko ešte simplicitnejší a stupídnejší. Jeho protagonisti v jednej scénke vedú s inou postavou nasledovný telefonický rozhovor:

- Ty jseš kokot.
- Ty jseš kokot.
- Ty jseš kokot…

A tak ďalej. Čo je v Southparku paródiou ťažkého kalibru, stáva sa na Slovensku realitou. A napokon asi nielen na Slovensku.

Protest? A proti čomu?

Pravdaže, bolo by zjednodušené tvrdiť, že za tento trend nesie zodpovednosť hip-hop, podobne ako by sme krivdili tomuto žánru, keby sme ho stotožňovali s predmetným videoklipom.

Pravdaže, veľkú rolu tu naozaj hrá generačné nepochopenie. V tomto prípade moje. Veď aj my sme sa zdali kedysi protivní generácii našich rodičov. A mládež v zvoňákoch a kotletami na ksichtoch musela zasa iritovať generáciu svojich rodičov, a tak ďalej, a tak podobne.

Ibaže v prípade hipisákov, punkerov či novej vlny išlo vždy o zámerný protest proti problémom vtedajšej spoločnosti.

Aj nasratí protagonisti dnešnej „generačnej výpovede“ naoko akoby spoločnosti oponovali, no v skutočnosti na to nemajú „gule“ a namiesto zdravej rebélie vyrábajú zo svojich prívržencov iba ďalších poslušných konzumentov súčasného politického a ekonomického systému.

Človek by očakával protest proti neprimeranému vplyvu finančných skupín, proti špinavému pozadiu politiky, proti snobizmu a konzumu, proti sociálnym nerovnostiam, proti nespravodlivosti. Namiesto neho sa však stretávame s nepochopiteľným potvrdzovaním ba dokonca „zdokonaľovaním“ všetkých negatívnych tendencií súčasnej spoločnosti – od porušovania zákonov, násilia až po sociálnu či inak motivovanú nevraživosť a po bezbreho konzumné postoje k životu a svetu. (Dnes sú napríklad obeťami šikany deti, ktoré nenosia značkové odevy, nemajú moderné mobily, apod.)

Argumenty a diskusiu nahrádzajú nadávky a vyhrážky. Namiesto individuálnej i spoločenskej sebareflexie narážame čoraz viac na kult vlastnej nedotknuteľnosti a dokonalosti. Prirodzené spoločenské väzby rozožiera sociofóbia a bezbrehý individualizmus podporovaný komerčným tlakom. Abstraktné myslenie ustupuje primitivizmu.

A tieto tendencie sú o to znepokojivejšie, že ich zväčša identifikujeme až vo chvíli, keď nám už naozaj prerástli cez hlavu.