Hoci sa prezidentské voľby musia konať do pol roka, nepoznáme ešte tých najvážnejších kandidátov. Nevieme, či sa o funkciu hlavy štátu bude uchádzať Robert Fico a či sa napokon odhodlá Iveta Radičová. O to podrobnejšie sa nám najmä figurovaním v opakovaných prieskumoch verejnej mienky stihli prezentovať kandidáti „dodruhéhokolapostupoví“.

A samozrejme, nevyhnutnou dávkou posmeškov sme stihli počastovať dobrodruhov, ktorí sa rozhodli takisto skúsiť súboj, hoci podľa výšky ich preferencií vopred prehratý.

Aj keď – a tu ma prepadli pochybnosti – prečo sa vlastne týmto uchádzačom o vstup do verejného života smejeme?

Žijeme predsa v demokracii, ako vraví známe klišé, a pred žiadnym záujemcom o pôsobenie vo verejných funkciách nie sú žiadne dvere zatvorené. Predsudky, ktorými niektorým kandidátom o verejné funkcie dávame šance a iných zatracujeme, sú len odrazom zjednodušeného chápania politiky – nie ako verejného záujmu ale ako prostého boja o moc. Presnejšie o vplyv. Ešte presnejšie, o ekonomické záujmy uplatňované politickými prostriedkami.

A my, občania, navyknutí uvažovať takto pragmaticky, posudzovať kandidátov len podľa ich šancí na úspech a podľa preferencií, jasne dokazujeme, že sme prijali túto optiku a chápeme politiku tak, ako to reprezentantom „vysokých“ politicko-ekonomických záujmov vyhovuje. Prijali sme ich diktát a stali sme sa tak jednoduchými nástrojmi na uplatňovanie ich zámerov a cieľov.

Je jasné, z akých čias toto zjednodušenie pramení. Z čias, kedy niektorá z alternatív spoločenského vývoja bola natoľko nevyhovujúca, že bolo potrebné sústrediť verejnú podporu tej druhej najhoršej. Keď bolo skrátka v pude sebazáchovy potrebné podporiť menšie zlo. Napríklad, keď Slovensko veľmi vážne ohrozoval mečiarizmus. Neschopnosť držať sa tejto stratégie sa kruto vypomstila napríklad aj v podobe desaťročnice súčasného prezidenta Ivana Gašparoviča.

V demokracii napokon nikdy nie je všetko ideálne. Vo chvíli, keď sa na čomkoľvek musia dohodnúť viac než dvaja ľudia, vždy je nevyhnutné zľaviť z ideálov a pristúpiť na kompromis. Vždy volíme svojím spôsobom menšie zlo.

Ale v súčasnej situácii, keď sú všetky politické alternatívy zlé alebo horšie, tento spôsob rozhodovania stráca na aktuálnosti. Presnejšie, ukazujú sa jeho slabiny. Pretože vo chvíli, keď sa nám zdá, že majú všetko pevne v rukách záujmové a finančné či priam mafiánske skupiny a že ich snaženie je pevne späté so straníckym politickým systémom, je pestrosť alternatív dôležitejšia než kedykoľvek predtým.

Nadšenci, ktorí chodia na zasadania zastupiteľstiev a komisií vo svojej obcí a rovnako i šialenci, ktorí chcú iba tak vojsť do veľkej politiky, skrátka – prepytujem – akokoľvek angažovaní občania, to je presne to, čo zneisťuje zabehaný systém partitokracie a oligokracie na Slovensku. Ich neskúsenosť či naivita nie je o nič väčším rizikom, než cynické know-how skúsených politikov, ktorí už netušia, koľko stojí v obchode rožok, ako sa cestuje autobusom a ktorým nepríde ani trochu čudné ísť s mafiánom na raňajky či na oslavu narodenín.

Touto zbraňou, ak už – či skôr ešte – nechceme byť anarchistami, máme šancu zdolať nezdolateľné. Preto nerezignujme, nenechajme sa ukolísať väčšinovou mienkou, neposmievajme sa tým, ktorí chcú veci meniť zdanlivo bez dostatočnej podpory. Veď miera tejto podpory závisí najmä od nás.

P. S. Osobne zvažujem podporu nezvoliteľných kandidátov v župných i prezidentských voľbách, ale vonkoncom nenabádam na túto nezmyselnú stratégiu ostatných.