(insitná úvaha na tému „čo voľby, to prúser“)

Je pozoruhodné, ako dokáže voličov pravidelne zaskočiť výsledok ich vlastného rozhodovania. Po voľbách, ktoré vyniesli do neba Babiša a komunistov, a ktoré dali príučku tradičným stranám, ostali Česi v šoku podobne ako pred rokom a pol Slováci. Zdrojom prekvapenia je obvykle fakt, že voličské „MY“ uvažuje diametrálne inak než voličské „JA“.

ukážka práce s voličom

Čo teda odkazuje české i slovenské voličské „MY“? Najvážnejšie je zistenie, že ak demokracia prestane fungovať, resp. napĺňať očakávania a potreby občanov, dokáže sama seba veľmi efektívne ohroziť, v krajnom prípade zničiť.

História už predsa pozná prípady, keď sa legitímnou cestou dostal k moci diktátor, ktorý rozobral demokratický systém do poslednej súčiastky. Túto hrozbu nemožno nikdy celkom vylúčiť, najmä ak bude politický vývoj bude pokračovať v dnešných intenciách. Momentálne sa však rozčarovanie voličov prejavuje skôr ich náklonnosťou k neštandardným, nevyskúšaným a teda aj nevypočítateľným politickým silám.

Najväčšou kvalifikáciou politickej strany dnes zrejme je, ak ešte nestihla nič pokaziť. Nestihla odradiť voličov korupčnými aférami ani nesplnenými sľubmi. Tu treba hľadať pôvod úspechu Babiša aj komunistov.

Na Slovensku podobné nálady prispeli k nástupu Smeru a jeho úspešnému zabetónovaniu sa pri moci sprevádzanému rovnako úspešnou sebadeštrukciou pravice.

Máme teda demokraciu?

Čoho má teda po krk voličské „MY“? Predovšetkým postkomunistickej oligarchokratickej mutácie demokratického systému. Áno, je sklamaný z celého systému, nielen z konkrétnych strán, a to je práve nebezpečné.

Zo systému, v ktorom je politická moc predovšetkým presadzovateľom a vykonávateľom ekonomických záujmov. V ktorom sú obe kategórie nerozlučne prepletené, takže cesta k (vlastnej) prosperite nevyhnutne vedie cez politiku a naopak, politický úspech je podmienený potrebami a záujmami biznisu.

Tento systém a priori rozdeľuje občanov na s ním spriaznených, napojených na inžinierske siete jeho benefitov a výhod, a na tých ostatných, ktorí sú iba pasívnymi prijímateľmi politickej vôle a ekonomických rozhodnutí. Už to je v priamom rozpore s rovnosťou šancí, čo je jeden zo základných princípov demokracie.

Tento systém vyprodukoval generácie „biznismenov“ dekorovaných či už bielymi goliermi, alebo maskáčmi a šušťákmi, za ktorými nevidno poctivú prácu ani úspech, len zmanipulované tendre, prelievanie verejných peňazí na súkromné účty, či rôzne – raz sofistikovanejšie inokedy vulgárnejšie – formy výpalníctva. Vyprodukoval ľudí, ktorým z vreciek trčia peniaze nás všetkých a už ani nepociťujú potrebu ich pred naším decentne skrývať.

Pred ich všemocnosťou sa ohýbajú paragrafy aj vykonávatelia spravodlivosti. Tu už dostáva na frak rovnosť občanov ako taká! Staršie demokracie sa týmto negatívnym trendom bránia lepšie vybudovanými inštitúciami, kontrolnými mechanizmami a väčšou kultúrnou vyspelosťou. Mladé demokracie sú im vydané napospas. O to sú v ich prípade deformácie demokratického systému závažnejšie.

Výbava dnešného politika

Je príznačné, že väčšina politických reprezentantov nedoceňuje vážnosť situácie, pretože im chýba schopnosť sebareflexie. Schopnosť vcítiť sa do voliča a vidieť skutočnosť i seba samých jeho očami. Uzavretí a na súčasnú realitu dokonale adaptovaní profesionálni politici v klimatizovaných autách a kaviarňach na terasách obchodných centier len sotva môžu chápať ľudí, čo cestujú autobusom, žijú od výplaty k výplate a nemajú skutočne žiadne privilégiá. A nejde len o pochopenie ich sociálnej situácie, ale celkovo životných možností a perspektívy.

Spomeňme známeho predstaviteľa istej finančnej skupiny, aspoň podľa spisu Gorila tvrdiaceho, že „volič je hovno“. Politici sú predsa len v definovaní voliča zmierlivejší, keďže potrebujú jeho hlas.

A ešte na okraj: Vo výbave súčasných politikov čoraz viac chýba kultúrny či intelektuálny rozmer, predstava o tom, ako by mala vyzerať spoločnosť, ktorú svojím rozhodovaním formujú. O to im predsa ani nejde.

Hľadá sa pseudospasiteľ!

V takomto chápaní sa aj voľby menia na prostoduchý boj o moc alebo vyprázdnenú súťaž marketingových stratégií. Občania k nim s podobnou „vážnosťou“ aj pristupujú.

Stačí sa pozrieť na súčasnú prezidentskú kampaň, alebo na kampaň pred blížiacimi sa krajskými voľbami. Výsledky takýchto volieb aj tak zväčša smerujú k tomu, aby systém ostal v zabehaných koľajách. Alebo môžu priniesť prekvapenie odrážajúce zúfalú snahu voličov sa z týchto koľají vymaniť. Snahu v konečnom dôsledku márnu, pretože kvalitatívna zmena systému, čuduj sa svete, neprichádza.

„Monovláda“ Smeru len prehlbuje frustráciu z pomerov na Slovensku. A bol by zázrak, keby triumfálny nástup babišovcov v Česku dopadol inak. (Koľko spoločného v deň, keď si pripomíname vznik spoločnej republiky!)

Voličské „MY“ je náchylné hľadať novodobých pseudospasiteľov. A o to ľahšie podlieha manipulácii.

Šancu zmeniť negatívny vývoj má len kultivácia emancipovaného, rozhľadeného a kritického voličského „JA“. Ale na to treba nevyhnutnú dávku kultúry a vzdelanosti – čo sú oblasti, ktoré sú nie náhodou už dlhodobo na chvoste politického záujmu. Spoločnosť nebude nikdy dokonalá, pretože ju tvoria nedokonalí ľudia. Ale zároveň, ak by ustalo akékoľvek úsilie o jej zdokonaľovanie, život v nej by sa stal neznesiteľným.