Prehraté víťazstvo alebo víťazná prehra. Takéto charakteristiky sa nanucujú pri hodnotení volieb roku 2010 v súvislosti s oboma tábormi, ktoré zároveň vyhrali aj utrpeli porážku. Fico získal takmer 35 percent, ale hrozí mu, že nebude vládnuť. Pravica má zasa väčšinu v parlamente, ale jej skóre má od víťazstva ďaleko.

Volebný výsledok priniesol aspoň tri jednoznačné momenty. Po prvé, poslal do dôchodku Vladimíra Mečiara, ktorý strávil na politickej scéne úctyhodné dve desaťročia, z toho posledných dvanásť rokov v režime voľného pádu. Po druhé, voľby znamenajú pozitívny signál pre slovensko-maďarské vzťahy: národniari utrpeli fiasko (škoda, že do parlamentu tesne, ale predsa len preliezli), zároveň sa z vysokej politiky diskvalifikovala Csákyho SMK. Reprezentantom maďarskej komunity teda ostáva umiernený a skúsený Béla Bugár.

Tretím výsledkom je priamy trest, ktorý sa Ficovi ušiel za jeho arogantné a konfrontačné uplatňovanie moci. Zo súperov, na ktorých chrlil oheň a síru, stali sa behom noci nádejní politickí partneri, medzi ktorými by potreboval nájsť spojenca. Keby bol Fico len o čosi slušnejší a politicky kultivovanejší, možno by dnes toho spojenca našiel. Ale zas, to by sa asi v slovenských pomeroch netešil 35-percentnému volebnému zisku.

Fico má teda len teoretickú možnosť vytvoriť vládu, navyše s beztak veľmi tesnou a krehkou väčšinou. Táto skutočnosť ho posiela do opozície, kde môže kritizovať, zbierať podporu, silu a čakať na ďalšiu šancu, ktorá napokon môže prísť aj skôr než za štyri roky… Pritom sa môže ešte aj stavať do role ukrivdeného a tvrdiť, že ho o moc pripravil akýsi palácový prevrat a nie vôľa ľudu, ktorá je predsa jednoznačne na jeho strane. Mečiarovi takáto jánošíkovská taktika pomáhala, môže prospieť aj Ficovi. (Hoci, na druhej strane, keď strana nemá moc, začnú ju opúšťať finančné zdroje, ľudia…)

Prípadnú pravicovú vládu teda čakajú ťažké časy a navyše vstúpi na scénu s biľagom, že si svoje víťazstvo nevybojovala tak presvedčivo, ako by sa patrilo. V porovnaní s českým scenárom je odstup medzi víťazným Smerom a druhou SDKÚ príliš priepastný. Výsledok SDKÚ a KDH sa dá celkovo označiť za chabý. Pravici pomohli k prebudeniu dve nové politické sily, Most-Híd a SaS – čo sa už českému scenáru podobá viac, najmä pokiaľ ide o nevyspytateľnosť takéhoto vývoja.

Rozporuplný výsledok volieb je v každom prípade presnou diagnózou slovenskej spoločnosti, ktorá je dlhodobo rozdelená na dva tábory. Prvý, „tradičný“, predstavujú populistické sily s národnou a sociálnou prímesou, s imidžom slovenskosti a podporou prevažne vidieckeho a menej vzdelaného obyvateľstva. Druhý, „moderný“ či reformný, reprezentuje sčasti konzervatívna, sčasti občianska pravica opierajúca sa o mestskú a vzdelanejšiu časť populácie. Každé voľby predstavujú súťaž medzi nimi. Vyhráva vždy skupina, ktorá lepšie mobilizuje svoje sily a svoju voličskú základňu.

Tentokrát sa to podarilo pravici, ktorá má šancu a priam povinnosť zvrátiť tie najzvrátenejšie trendy v spoločnosti – od  zneužívania médií cez úpadok politickej kultúry, prehnité súdnictvo až po masové rozkrádanie a hrozivé zadlžovanie ekonomiky. No a tiež vystupovať ako vláda nielen svojich voličov, ale všetkých občanov. Pretože práve toto je kameň úrazu na ktorom sa Fico bolestivo potkol (hoci zatiaľ ešte ani zďaleka nespadol). Cieľavedome si pestoval silnú množinu stúpencov, no košiar odporcov si odchoval oveľa väčší.