Čas adventný vnáša do duše pokoj a sviatočného ducha dokonca aj u nepokrstených jednotlivcov, medzi ktorých patrím. Zdá sa však, že podľa cirkvi by mal byť predvianočný čas zasvätený konfrontácií, a nemilosrdnému zúčtovaniu s názorovými protivníkmi. Skrátka, spolu s adventom nastal čas odplaty. Tak sa to aspoň javí podľa pastierskeho listu, ktorým biskupi nakŕmili svoje ovečky.

Vo svojej naivite som si najskôr myslel, že ak sa rozhodli vystúpiť proti kultúre smrti, azda im leží na srdci rozmáhajúce sa násilie. Trápia ich vojny alebo hrozba extrémizmu, ktorá zaviala zo župných volieb.

Lež kultúrou smrti, aby sme dobre rozumeli, nazýva cirkev potraty a homosexuálne sobáše. Rodina je ohrozená, národ tiež.

Niežeby človek čakal, že práve katolícka cirkev bude schvaľovať interrupcie alebo adopcie detí homosexuálnymi pármi. (Hoci už zo spojenia týchto dvoch podmienok nám vyplýva istá kontradikcia: Na jednej strane nám už od zárodočného štádia záleží na každom potenciálnom živote, na druhej strane zužujeme reálne šance na jeho uplatnenie a vývin.)

Ale v poriadku, u cirkvi sa konzervatívny postoj v otázkach rodiny dá predpokladať i pochopiť. Čo však zaráža oveľa viac, je nevšímavosť cirkevných hodnostárov voči problémom, ktoré spoločnosť sužujú oveľa naliehavejšie, než bezbrehý liberalizmus.

Keďže som narozdiel od biskupov reálnym rodičom, zodpovedne konštatujem, že moje deti určite nijako neohrozuje homosexuálna komunita či potraty. Ak ich ohrozuje kultúra smrti, tak v ponímaní, o ktorom som sa zmienil.

Ohrozuje ich skutočné násilie prameniace z bezprávia, zo skorumpovaných policajtov a sudcov. Ohrozuje ich spoločnosť, ktorá chráni zločincov, no nedokáže ochraňovať občanov. Ohrozuje ich spoločnosť sužovaná korupciou, ktorá odkrajuje z verejných financií a navyše vnáša medzi ľudí obrovské sociálne rozdiely a spolu s nimi pocit nerovnosti a nespravodlivosti. Ohrozuje ich spoločnosť so zdevastovanou kultúrou a morálkou, v ktorej sa anomálie - napríklad porušovanie zákonov - stávajú normou. Ohrozuje ich spoločnosť, v ktorej sa pocit bezvýchodiskovosti môže ľahko pretaviť do extrémistických nálad…

Pre rodiča nie je ľahké vychovávať deti do takejto spoločnosti. Keďže aj politické elity zlyhávajú, hlas cirkvi ako morálnej autority by určite zavážil a pomohol. Lenže sotva môže ako autorita pôsobiť cirkev, ktorá sa nevie chlapsky (a pritom sú v nej samí chlapi!) postaviť voči škandálom a podozreniam vo vlastných radoch. Či už finančným alebo sexuálnym. A tiež cirkev zhovievavá voči extrémizmu, veď mnohým jej predstaviteľom ešte vždy nepripadá neľudské ani nekresťanské nakladať ľudí ako dobytok do transportov smrti, prevážať do koncentračných táborov a tam ich hromadne likvidovať.

Aby bolo jasné, nehovorím zjednodušene o katolíckej cirkvi, pretože jej predstaviteľom je aj pápež František. A ten, hoci zastáva konzervatívne hodnoty, ako sa na pápeža patrí, nevystupuje konfrontačne. Naši slovenskí biskupi však áno.

A tak mi neostáva iné, len nebyť rovnako dogmatický ako oni a prijať ich učenie ako odpustiteľný ľudský omyl s nádejou, že mladšie generácie duchovných budú všímavejšie a citlivejšie k dianiu v spoločnosti. Túto štipku optimizmu ponechávam aj svojmu synovi, ktorý z vlastnej vôle chodí do kostola, aj na náboženstvo v škole - a bol by som vskutku nerád, keby mu jeho úprimný a nikým nenútený vzťah ku kresťanskej viere a k Bohu narušili práve slovenskí biskupi svojou kultúrou „kresťanskej“ odplaty a pomsty.