Boh nakupovania si na mňa zasadol. A to napriek tomu, že som mu už toľko obetoval. Toľko som doňho investoval.

Dookola sa mi v rôznych obmenách opakuje tá istá situácia: Prídem do obchodu, postavím sa ku kase, odstojím si nek

oltár

oltár

onečnú šoru

a potom otvoria ďalšiu kasu. Všetci, čo stáli za mnou k nej chytro prejdú, mne sa to už zväčša neoplatí (tovar mám vyložený na páse) a tak obchod opúšťa vlna šťastných zákazníkov, tých, čo prišli skôr, aj tých, čo prišli neskôr a ja spoľahlivo za nimi – posledný.

Stalo sa mi to už aj v takom „friendly“ obchode, ako je Kocka v Modre. A dokonca aj v Banskej Štiavnici.

Cestuje to nado mnou ako úradnícky mrak nad Fantozzim.

Tento notoricky známy jav reflektuje aj klasika, totiž román Asvabaždenie:

Všetci už dávno zaplatili a šťastne naložili tovar do tašiek, kým Marek konečne prišiel na rad.

„Ako v Biblii, však? Poslední budú prvými,“ utrúsil pred pokladníkom, ktorý však nezareagoval, pretože biblickému citátu nerozum

el.

„Mohli by ste si aspoň trochu vážiť stáleho zákazníka, aby som tu nemusel vždy čakať ako idiot,“ dodal Marek o čosi priamočiarejšie,

bez inotajov.

„Ja za to nemôžem, že vás niekto predbehne, máte mať ostré lakte,“ odvetil pokladník mechanicky preberajúc jednotlivé položky Marekovho celodenného prídelu stravy…

Atakďalej, atakpodobne…

Chcel som ešte podotknúť, že v Rakúsku, kde pokladne otvoria včas a včas o tom informujú zákazníkov, sa mi tento problém nestáva.

Ale minule vo viedenskej Bille som víťazoslávne prebehol k čerstvo otvorenej pokladni so šikovným a rýchlym mladíkom, keď zrazu… Manželia predo mnou kupovali záhadnú bagetu, ktorá nemala kód, nedala sa načítať, mládenec odišiel na dlhšiu konzultáciu k pultu s pečivo

m…

Zaplatil som a obchod opúšťala vlna spokojných zákazníkov – tých, čo prišli predo mnou aj tých, čo pri

šli po mne a ja za nimi, na chvoste pelotónu spoľahlivo posledný.