Na Slovensku sa otváralo šampanské a kládli kytice kvetov k pomníkom – chcelo by sa povedať k tomu, ako sme bohorovne prehliadli výročie Charty 77, akcie, ktorá nepriamo prispela k pádu železnej opony. Teda k tomu, že dnes môžeme kvákať čo chceme, nadávať na demokraciu počas dovolenky alebo pracovného pobytu na Západe.

Jiřina Šejbalová - pohľad hovorí za všetko

Za zhliadnutie však rozhodne stál vynikajúci dokument o Anticharte, ktorý sa práve skončil na ČT. Komunistická moc zareagovala na Chartu bleskovo. Zmobilizovala sa okamžite. A mechanizmus, akým nahnala známe i menej známe tváre na zhromaždenia a donútila podpísať nesúhlas s dokumentom, ktorý nikto z nich nepoznal, bol vskutku zákerný a rafinovaný.

Umelci boli zahnaní do kúta. Viac alebo menej vedeli či tušili, čo sa deje, hoci naoko sa zhromaždenie tvárilo ako väčšia komunistická či „erohácka“ schôdza. A niektorí boli presvedčení, že podpisujú prezenčku.

Ale je to ako vidieť nôž, prasa, počuť kvikot, žrať klobásy – a netušiť, že sme vlastne na zabíjačke. Znechutené tváre, rozpaky a smútok v očiach mnohých hovorili za všetko: bolo jasné, že boli zneužití. Niektorých kamery snímali, keď prichádzali do divadla, iných v sále. Jednu tvár po druhej so zlomyseľným citom pre detail, nenáhlivo a sadisticky.

Ladislav Pešek, Josef Větrovec, Dana Medřická, Miloš Kopecký, Jiřina Šejbalová, Jiří Sovák, Jan Werich. A na ďalšej schôdzi tzv. zábavného umenie Karel Gott, Karol Duchoň, Luděk Sobota, Milan Lasica, Július Satinský…

Nie je podstatné dnes niekoho tlačiť k múru. Niektorí veria, že podpisovali len prezenčku a ich podpisy boli zneužité. Eva Pilarová sa priznala a ospravedlnila otvorenosťou, ktorá ma prekvapila. Jan Werich vraj hneď zhromaždení žiadal, aby jeho podpis vyškrtli. František Ringo Čech a Jiří Schelinger zdrhli bez podpisu. Volala im horlivá sekretárka, že ich dodatočne podpísala, lebo by mali prúser.

Ale predstavujem si, ako dnes reaguje veľká časť mladšej generácie na spomínané mená – Pešek, Werich, Šejbalová… Kto to je?

Čo sa dá, samozrejme, pripísať generačnej výmene. No a podobne sa z centra pozornosti odsunulo slovo „sloboda“. Je taká samozrejmá a nevieme predstaviť, že za ňu niekto musel bojovať. Dokonca nás otravuje.

Milouš Jakeš na obrazovke obhajuje postup komunistov. Jan Fojtík tvrdí, že anticharta nebola správna z taktického hľadiska (morálne opomína), pretože vyvolala vlnu odporu. Ale zdá sa, že iniciátori anticharty dnes víťazia na celej čiare.

Hlasy, ktoré krátko po revolúcii, v 90. rokoch, spochybňovali nielen tých, čo za slobodu bojovali, ale aj hodnotu slobody samotnej, zaplavujú dnes sociálne siete. A čo sa z tej slobody máme nažrať? „Menej slobody!“ manifestujú stúpenci brexitu aj Donalda Trumpa. „Chceme kontroly, múry, regulácie, obmedzenia,“ voláme slobodne.

Lebo raz darmo, sloboda je nevyhnutným predpokladom, aby sa dalo slobodne bojovať za neslobodu.

Ibaže sloboda a nesloboda nie sú nijaké opozitá ako povedzme ľavica a pravica. Nie sú predmetom slobodnej voľby. Stúpenci neslobody nemôžu nikdy obstáť v poctivej diskusii, v otvorenej konkurencii myšlienok. Slobodná súťaž im nestačí. Potrebujú nepoctivé metódy: zastrašovanie, vydieranie, manipuláciu.

Dnes otravovanie verejného priestoru, pred štyridsiatimi rokmi nátlak na umelcov.

Sloboda je pre nás menej dôležitá, než miesto na parkovanie. Vo všeobecnosti už nedebatujeme o abstraktných pojmoch. Milujeme Slovensko. Sto tabletov týždenne. Bankujeme a požičiavame si na štvorkolky.

Ktovie, ako sa budúce generácie postavia k slobode (za ňu, a či proti nej), keď ju reálne začneme strácať ako pôdu pod nohami.