Ešteže je ten 17. november štátnym sviatkom, čomu dodáva extrémnu váhu najmä novela zákona, ktorá v tento deň zatvorila slovenské obchody – a tak Slovákov vyženie do Hainburgu pripomenúť si, ako utekali rozradostení na Západ cez rozstrihnutú železnú oponu, áno, teraz si zas odtiaľ rovnako natešení nosia vajcia za euro osemdesiat, kým u nás stojí kartón štyri eurá.

Aj napriek tejto bezhraničnej slobode cenotvorby neodolám chuti nakúpiť si pred predĺženým víkendom, žiaľ podobne ako ja uvažujú tisíce spoluobčanov a všetci sa stretávajú v podzemí obchodného domu Tesko, teraz už My, rinčia drôtenými vozíkmi, tlačia sa pri pultoch s mäsom a údeninami, penzisti do seba strkajú paličkami.

Trpezlivo stojím pri pulte s chladenými rybami, kde bol donedávna zvonček na privolávanie obsluhy, ale už ho odstránili, čím sa obsluha stala neprivolateľnou. Áno, pani predavačka nakladajúca obďaleč ľuďom do téglikov šaláty, zazrie občas na svoje detašované pracovisko, ale hrnú sa jej ľudia, nemá kedy odbehnúť k tým rybám.

Odbieham teda za ňou, hovorí, spočiatku mierumilovne, že áno, hneď, hneď, len čo… Ale len čo? Hovorím, že tam stojíme už dlho a nevšíma si nás, čím ju urážam, ona a nevšímať si zákazníkov? No prepáčte! Zastáva sa jej spokojný zákazník, ktorého práve obslúžila za dve sekundy, čím z neho urobila svojho spojenca a gavaliera.

„Čo sa sťažujete? Pani za to nemôže,“ poúča ma debilne, lebo tak nám káže solidarita, postaviť sa na stranu sprostejšieho, lenivejšieho, alebo menej profesionálneho.

S pocitom márnosti a nepochopenia vykladám späť z košíka mäso v balíčku (na svoje miesto, kam patrí, pravdaže) a vychádzam z teska bez nákupu.

Pravdaže, už tuším čo príde, len čo chcem vyjsť von, prístroje zachytávajúce moje negatívne vlny začnú zbesilo pípať. Rozkričím sa na ochrankára, v momente keď mu poviem, že zničím celý obchodný dom (pravdaže len mediálne, ekonomicky, žiadnu bombu nemám), takže ho budú musieť zavrieť, povie, nech teda idem, ale trvám na pohovore s nadriadeným, s ktorým potom spoločne skúšame, čo by mohlo pípať, nie sú to okuliare ani vetrovka, ani peňaženka (mám v nej predsa iba 500-eurové bankovky). Možno čip v hlave.

Odchádzam do Lidla a stretávam ľudí unavených revolúciou, demokraciou, bezďáci chvejúci sa od zimy popíjajú čučo na studených lavičkách, chriakajú na zem. Vchádzam do obchodu bez pípania, nakúpim do sýtosti bez konfliktov, hoci pri pokladni ma čaká ďalšie prekvapenie, v celom obchode, možno aj na celom svete nie sú nijaké tašky ani igelitové ani papierové.

Pokladníčka mi to letmo oznamuje, nemá čas, konverzuje s kamarátkou, zákazníčkou, ktorá platí nákup predomnou. Nadávajú na prácu, na život, hovoria čosi o chlapovi, čo neplatí alimenty, exekúciu naňho. Súcitne prikyvujem a pchám svoj majetok do tašky za euro s tepelnou izoláciou, aspoň sa mi paradajky a baklažán neroztopia ani nezmrznú.

Všetko je v poriadku, nemáme vajcia, nemáme maslo, nemáme tašky, nemáme stanicu s eskalátormi ani diaľnicu do Košíc, nemáme v Bratislave observatórium ani planetárium, veď netreba, nemáme metro ani nosný dopravný systém.

Máme stranu s vedúcou úlohou a ešte tie dve menšie zákonom povolené – Strana slobody a Strana obrody sa volajú? Či si to zle pamätám? A náš vysoký ústavný činiteľ práve v Rusku bozkáva kde-čo, len aby nejaký bacil nenachytal, mali sme aj politikov, čo pobyt v Moskve nerozdýchali. Už sme zasa kamoši s Kremľom, širokorozchodná trať vedie až do hláv našich politikov, jediné čo sa zmenilo, je desaťnásobok áut, divoko na seba trúbia, nemajú kde parkovať, nemajú kadiaľ prejsť. Niektorí – na rozdiel od roku 1989 – dnes už vedia, že Zem je plochá a Savo je všeliek a potom, že nie je pokrok.

Slovnaft podkuruje, plamenie blčia nad mestom a ropná škvrna v atmosfére sa zväčšuje a vpíja sa nám do pľúc, len viac ropy, priemyslu, diaľnic, ľudia na fcb frflú, že ich obťažuje nevhodne cielená reklama na záchranu lesa, ako keby to bol väčší problém, než drancovanie lesa samotné. Chceme mať pokoj, zatiahnuť žalúzie, aj ja vybaľujem nákup z izolovanej tašky a sám sa do nej schovávam, je to tak lepšie, byť od spoločnosti oddelený v karanténe a nenakaziť ju svojim negativizmom, dusiť sa vnútri a len tak platonicky túžiť po čerstvom vzduchu.

Myslime pozitívne. Ešteže je 17. november štátnym sviatkom.