Pripomeňme si najskôr dejovú líniu príbehu. Nuž teda, obyčajný človek sa rozhodol zmeniť život na Slovensku. S pár priateľmi si povedali, že vstúpia do politiky. Nebolo treba ani stranu zakladať – vstúpili na kandidátku iného subjektu, ktorý mal dvere otvorené dokorán. Subjekt svojou obyčajnosťou natoľko upútal, že sa dostal do parlamentu ba i do vlády. Obyčajní ľudia sa celkom obyčajne prekrúžkovali na zvoliteľné pozície a teda i rovno do parlamentných kresiel. Skrátka príbeh, ktorý sa môže prihodiť komukoľvek. Každému obyčajnému človeku, ako ste vy, alebo ja.

Obyčajný človek sa vzdal obyčajného majetku v prospech manželky. „Odrazu sme mali viac peňazí a mňa to zväzovalo,“ povedal. „Previedol som to na manželku a beriem to, že je to naše spoločné, ale už som slobodnejší. Pomohlo mi to odosobniť sa od tých peňazí.“ Tak vyzerajú starosti obyčajného človeka!

Potom porozprával verejnosti celkom obyčajnú príhodu, vraj mu akýsi kamarát ponúkol dvadsať miliónov za to, že zariadi pád rodiacej sa pravicovej koalície. Z udalosti sa však vykľul žart. Hľa, takto žartujú obyčajní ľudia!

Potom obyčajný človek dospel k záveru, že sa jeho neobyčajné idey nedostali do vládneho programu, a tak riadne zatriasol stabilitou koalície.

Ešte je len začiatok volebného obdobia a hneď je jasné, že s obyčajnými ľuďmi ešte bude veselo. Oni sú tým, čo akademickej a rutinnej politike doteraz chýbalo. Konečne do nej niekto vniesol nádych obyčajnej každodennej reality, ktorú prežívajú takzvaní bežní občania!

Príbeh možno naozaj chápať ako literárne dielo so značnou dávkou naivity. Ale možno nesie rukopis rafinovanej spravodajskej hry, v ktorej zohráva naivita len maskovaciu rolu. V každom prípade ide o bleskovú lekciu poznania a vytriezvenia pre voličov. Udalosti okolo Obyčajných ľudí – žiaľ neskoro ale predsa – nastolili zásadnú otázku: Je naozaj optimálnym riešením jednoznačne zavrhnúť existujúce a relevantné strany, pretože sa dopustili chýb a rozhodnúť sa pre číry experiment, z ktorého sa môže vyvŕbiť buď absolútne dobrodružstvo alebo rovno vyletieť neriadená strela?

Etablovaná strana má aspoň určité štruktúry, ktorým sa zodpovedá a ktoré ju (i keď možno slabo) kontrolujú, má isté zázemie, životopis, ukotvenie… Obyčajní ľudia a iné podobné neukotvené spolky majú len samých seba. A nie je pritom ani najmenší dôvod predpokladať, že takéto „spolky“ budú menej podliehať ekonomickým a lobistickým záujmom či tlakom. Skôr naopak.

Problém odhaľuje nezrelosť demokratického systému a jeho aktérov na oboch stranách. Na strane stabilných politických subjektov nedostatočnú reflexiu a slabosť, ktorá dobrodruhom otvára netušené možnosti. A na strane voličov veľkú dávku naivity a iracionality. V štandardných podmienkach je normálne, že si človek buduje pozíciu v komunálnej politike, či v akejkoľvek forme verejnej aktivity a až potom sa uchádza o politickú podporu. Na Slovensku majú prednosť skratky. A to je aj odkaz celého príbehu pre voličov: „Lepšie než voliť, je byť zvolený!“