Na facebook a niekomu aj do mailov rozposielal som začiatkom tohto roku “pé efko”. Že teda keď to robia aj iní, tak aj ja.

Nenapadlo ma nič vtipnejšie, než siahnuť po kresbe z detstva. Kreslieval som ešte na základke komiksy s prasiatkami. Zväčša sadistické. Takže takú najznámejšiu kresbu som reinkarnoval, teda nakreslil nanovo – až ma udivilo, ako to mám ešte stále “v ruke” a PF bolo hotové. Verím, že nám prinesie šťastie.

Akurát som toto vysvetlenie zabudol pripojiť – a pritom je také dôležité, pretože objasňuje, že mentálny vek autora kresby nie je 48 ale 14 rokov.

Pre ilustráciu dodávam ešte jednu kresbu, v tomto prípade autentickú, z nášho triedneho časopisu EKRAZIT.

Bola zverejnená na dvojstrane s názvom Čierny humor.

Možno by takisto bola dnes aktuálna, keby sme napríklad k prvému obrázku pripísali rok 1945 a k druhého 1968.

Básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan

Básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan

Rudolf Dobiaš: Neodoslaný list

Sám s vlastným krížom v chladnej cele

a preďaleko od neba,

písal som domov: Mám sa skvele

a ničoho mi netreba

Keďže ma strážia stráže bdelé,

nemusím sa báť o seba.

Viem, že to Boží mlyn ma melie

a premieňa ma na chleba.

Horúčka, čo mi blčí v tele,

je zasa božská pahreba,

aj štyri steny čisto biele

tým čistým Boha velebia

Podpisy Dobiaša, Feldeka a Guldana

Podpisy Dobiaša, Feldeka a Guldana

Naozaj, mama. Mám sa skvele,

len mi je smutno bez teba.

Básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan

Dva básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan (ilustrácie)

Túto báseň napísal Dobiaš odsúdený na 18 rokov za karikatúru (!!!) Stalina a Gottwalda. Odsedel si “len” sedem rokov, 1953 až 1960.

Vyšla ako Dva básnické listy s krásnymi ilustráciami Fera Guldana. Dostal som ich dnes od Miroslava Polláka aj s venovaním autorov. Súčasťou je aj Feldekov preklad Jeseninovej básne List matke. Je napísaná za podobných okolností – a rok predtým, než stalinisti Jesenina zabili a zinscenovali jeho smrť ako samovraždu.

Venujem všetkým obdivovateľom aj ospravedlňovateľom či “zľahčovateľom” režimov (a to červených i hnedých), ktoré ľuďom ničili životy. Iným kalibrom a nepomerne brutálnejše než akokoľvek nepodarená, karikovaná či skorumpovaná demokracia.

Viem, že ten rozdiel všetci chápeme, to len tak, aby sa nezabudlo.

PF 2017

PF 2017

Pred tridsiatimi ôsmimi rokmi o takomto čase komunisti vzdali márny boj proti živlom, pochopili, že vetru a dažďu nerozkážu a vyhlásili uhoľné prázdniny.

Tuhá zima nastala už na Nový rok, teda 1. januára 1979 ráno. Ešte na Silvestra večer bolo okolo 12 až 15 stupňov nad nulou, čo si veľmi dobre pamätám, pretože sme boli s mamou na prechádzke po modranských uliciach.

Poveternostná situácia v Európe 1. januára 1979 (Zdroj: wetterzentrale.de)

Na druhý deň ráno klesla teplota na mínus 10, možno aj nižšie. Nemohol som uveriť, keď som sa pozrel na drevený teplomer na kuchynskom okne (ktorý mimochodom pri nedávnej výmene okien za plastové remeselníci šmarili do koša).

Na skle nášho hnedého Trabanta 601 zamrzli kvapky vody a bolo jasné, že ide do tuhého. Prezident Gustáv Husák sa prihováral národu. Keďže bol nepárny rok, tak po slovensky. Ale o kalamite ani slovo.

https://www.youtube.com/watch?v=QFjgXvFTVng

Zaujímavé je, že prudké ochladenie zasiahlo už 29. a 30. decembra Nemecko, no u nás, akoby sa naň nik nechystal. (Teda prinajmenšom nie ja).

Pokles teplôt o 20 až 30 stupňov Celzia mal katastrofálne dôsledky. Okrem toho, že televízia obmedzila svoje vysielanie a začínala ho od 19. hodiny, neskôr dokonca od 20.30, zamrzlo niekoľko sto vlakov naložených uhlím a koksom určenými nielen na vykurovanie, ale aj ako palivo do tepelných elektrární.

Odpoveď režimu na energetickú krízu bola rázna: V piatok 5. januára cestou z hudobnej výchovy domov som sa od spolužiakov dopočul, že budú celý týždeň uhoľné prázdniny.

Poveternostná situácia 5. januára, Zdroj: wetterzentrale.de

Keďže po holomrazoch napadalo kopec snehu a zima sa nevzdávala, prázdniny sa predĺžili o ďalšie dva týždne. Aj túto radostnú novinu mi prezradili výskajúce deti, ktoré sa sánkovali na akejsi modranskej ulici. Zrejme takej, čo ide dolu kopcom, to dá rozum.

Aj ja som sa chodieval spúšťať dolu zasneženými ulicami na sánkach, ale pamätám si,

že sme sa tiež išli lyžovať na Zochovu chatu a ráno teplomer ukazoval mínus 17 stupňov. (Áno, ten teplomer, čo tí remeselníci vyhodili.)

Chodil som tiež s dedkom kŕmiť na záhradu včely, teda nie, že by sme im strkali do úľov slaninu, ale varil sa z cukru a vody sirup, ktorý potom tiekol do úľa zo špeciálnej fľašky.

Veľmi som túžil po bežkách, ktorými by som si bežkal po malokarpatskom teréne. A hodne som sa chodieval aj prechádzať po prírode – a keďže som sa začítal do knihy Zálesácke dni od Ľuby Kvietkovej (vyšla v reedícii, aj dnes ju vrelo odporúčam), začal som sa učiť rozoznávať stromy podľa kôry a pukov, a tiež jednotlivé druhy vtákov.

Lebo verte či nie, keď sa chce niekto naučiť spoznávať vtáky, najlepší čas je teraz v zime, keď sú u nás iba tie „najosvedčenejšie“ a notoricky známe druhy: vrabec domový, vrabec poľný, sýkorka veľká, sýkorka belasá, hrdlička záhradná, stehlík pestrý, a tak ďalej…

Kniha, ktorá ovplyvnila môj životj...

Rozmýšľam, ako som sa v tom čase všetko dôležité dozvedal „od niekoho“ prípadne z rádia a z televízie. Dnes sme o všetkom informovaní veľmi rýchlo, dokonca vopred, čaro nepoznania, alebo poznania v pravý čas sa pominulo.

Druhý rozdiel: Zimy dnes pár dní iba tak trochu postrašia, tak ako v týchto dňoch, ale zďaleka nemajú takú výdrž ako kedysi. (Viac tu: http://domov.sme.sk/c/20072047/zimy-su-miernejsie-no-kalamity-sa-mozu-zopakovat.html)

Takže uhoľné prázdniny predbežne nehrozia. Hoci poveternostné javy s mimoriadnou intenzitou (ktorých výskyt aj sila narastajú vďaka klimatickej zmene) si od nás zrejme časom tiež vyžiadajú nejakú schopnosť reagovať.

Možno nebudú uhoľné, ale tornádové alebo povodňové prázdniny. A možno už nebudú ani školy a spoločnosti sa uľaví, keď sa nebude snažiť nikoho vzdelávať ani vychovávať a keď sa konečne zmieri s tým, že ju tvoria prevažne hlupáci.

Pred tridsiatimi ôsmimi rokmi, na prahu uhoľných prázdnin, by na to človek ani nepomyslel. Ani na všeličo iné.

(P. S. Kto neverí, ako to s našimi zimami ide dolu vodou, na skvelej stránke nun.sk nájde aj tento graf)

Zdroj: nun.sk

Boh nakupovania si na mňa zasadol. A to napriek tomu, že som mu už toľko obetoval. Toľko som doňho investoval.

Dookola sa mi v rôznych obmenách opakuje tá istá situácia: Prídem do obchodu, postavím sa ku kase, odstojím si nek

oltár

oltár

onečnú šoru

a potom otvoria ďalšiu kasu. Všetci, čo stáli za mnou k nej chytro prejdú, mne sa to už zväčša neoplatí (tovar mám vyložený na páse) a tak obchod opúšťa vlna šťastných zákazníkov, tých, čo prišli skôr, aj tých, čo prišli neskôr a ja spoľahlivo za nimi – posledný.

Stalo sa mi to už aj v takom „friendly“ obchode, ako je Kocka v Modre. A dokonca aj v Banskej Štiavnici.

Cestuje to nado mnou ako úradnícky mrak nad Fantozzim.

Tento notoricky známy jav reflektuje aj klasika, totiž román Asvabaždenie:

Všetci už dávno zaplatili a šťastne naložili tovar do tašiek, kým Marek konečne prišiel na rad.

„Ako v Biblii, však? Poslední budú prvými,“ utrúsil pred pokladníkom, ktorý však nezareagoval, pretože biblickému citátu nerozum

el.

„Mohli by ste si aspoň trochu vážiť stáleho zákazníka, aby som tu nemusel vždy čakať ako idiot,“ dodal Marek o čosi priamočiarejšie,

bez inotajov.

„Ja za to nemôžem, že vás niekto predbehne, máte mať ostré lakte,“ odvetil pokladník mechanicky preberajúc jednotlivé položky Marekovho celodenného prídelu stravy…

Atakďalej, atakpodobne…

Chcel som ešte podotknúť, že v Rakúsku, kde pokladne otvoria včas a včas o tom informujú zákazníkov, sa mi tento problém nestáva.

Ale minule vo viedenskej Bille som víťazoslávne prebehol k čerstvo otvorenej pokladni so šikovným a rýchlym mladíkom, keď zrazu… Manželia predo mnou kupovali záhadnú bagetu, ktorá nemala kód, nedala sa načítať, mládenec odišiel na dlhšiu konzultáciu k pultu s pečivo

m…

Zaplatil som a obchod opúšťala vlna spokojných zákazníkov – tých, čo prišli predo mnou aj tých, čo pri

šli po mne a ja za nimi, na chvoste pelotónu spoľahlivo posledný.

Tu je plný text cvičenia:

“Pytliaci bez dovolenia strieľajú a chytajú lesnú zver. Horári prenasledujú pytliakov. Pytliaci sú nebezpeční ľudia. Raz pytliak zastrelil horára. Pytliaka postavili pred súd. Pytliak musel svoju vinu odpykať.”

Dnes by deti v diktáte mohli napríklad písať:

“Horári a poľovníci strieľajú a chytajú lesnú zver s povolením. Chcú, aby lesy patrili len im. Vyháňajú z nich ľudí, čo nemajú flintu. Strieľajú, aby naplašili turistov a deti. Pani poslankyňa, aby sa pochválila, poslala do bulvárnych novín fotky, na ktorých pózuje so zakrvaveným srnčekom. Raz poľovník zastrelil poľovníka. Pán prezident zastrelil poľovníka. Prezident zastrelil prezidenta. Poľovníci, čo zastrelia ľudí a zvieratá, si svoju vinu nemusia odpykať.”

Koniec diktátu.

Milí priatelia

rok 2016 ma na začiatku fascinoval predovšetkým týmto zvláštnym číslom.

Možno ešte na Nový rok 2016 som si začal počítať: je to číslo párne. Deliteľné štyrmi. Podľa ciferného súčtu j

novoročný západ slnka, Koliba

e deliteľné tromi aj deviatimi. Teda aj šiestimi a osemnástimi… A keď som zistil, že aj siedmimi, bolo zrejmé, že som na stope veľkého vedeckého objavu.

Skrátka a dobre, je deliteľné číslami 1, 2, 3, 4, 6, 7, 8, 9, 12, 14, 16, 18, 21, 24, 28, 32, 36, 42, 48, 56, 63, 72, 84, 96, 112,

126, 144, 168, 224, 252, 288, 336, 504, 672 a 1008…

Kto si chce prečítať celý článok v SME, tu je: http://tech.sme.sk/c/20070186/2016-preco-je-toto-cislo-pre-mat

ematikov-magicke.html#ixzz4UhFJDP6k

O roku 2017  sa dá napísať z tohto hľadiska veľmi jednoducho: Zdá sa, že je to prvočíslo.
V každom prípade Vám prajem, nech Vám prinesie 365 západov a východov slnka, 4 ročné obdobia, zdravia a šťastia nespočítateľné množstvo… A aj zopár príjemných prekvapení.

Podľa kalendára, čo tróni u nás na chladničke, vyšlo dnes slnko o 7:33, zapadlo o 16:55.

V porovnaní s najkratším dňom roka (7:56 – 16:00) je deň dlhší o 78 minút, teda o hodinu a štvrť. Je zaujímavé, že sa nepredlžuje rovnomerne, ako vidieť, poobedňajšie západy slnka a súmraky sa predĺžili výraznejšie. Prečo existuje táto nerovnomernosť, neviem a dokonca mi to ani astronóm, ktorého som sa pýtal, nevedel povedať.

Dĺžka dňa zodpovedá cca začiatku novembra a je to stále optimistickejšie. Mám rád toto nádejné obdobie.

(gastrotoxikologická úvaha)


Človek je asi na staré kolená precitlivený, alebo čo. Napadne mu ísť so synom do obľúbenej takmer kultovej reštaurácie, na ktorú miestni (Pezinčania) nedajú dopustiť. V ktorej dokonca usporiadal rodinnú oslavu. V ktorej už tisíce korún i eur ponechával. Ale to ho nespasí a neochráni pred možnosťou, že odtiaľ odíde… Ani nie nahnevaný, skôr sklamaný.

Naše reštaurácie a kaviarne možno milovať len neopätovanou láskou. Vy ich môžete milovať. Ony vás iba vtedy, ak nerobíte problémy. Je to láska podmienená vašou loalitou a poslušnosťou.

Pri návšteve známej stokrát otestovanej reštaurácie dali synovi kapustnicu, ktorá mala celkom inú arómu ako kapustnica. Prerážalo v nej čosi ako jablčný ocot. S polievkou nemala nič spoločné. Nebola pokazená ani plesnivá, iba nechutná.

Povedal som čašníčke, pokrčila plecami, vraj to varil iný kuchár než zvyčajne. Podstrčil som to pod nos aj vedúcej. Uznala, že vôňa je čudná. Skúmali to v kuchyni, prišli mi oznámiť, že nič nevyskúmali.

Asertívne som poznamenal, že teda za kapustnicu dúfam, nemusím platiť. Vedúca prikývla, že nie. Ale až pri odchode som si uvedomil, čo mi chýbalo najviac: Slovo „prepáčte“. Mrzí nás to. Nevieme, ako sa to mohlo stať. Ospravedlňujeme sa a dúfame, že k nám budete napriek tomu chodiť.

No viete čo? Nebudem. Ale asi vás tým nepotrestám.

Keď mi namiesto pstruha priniesli akváriovú rybičku a synove pečené zemiaky zaváňali po čudnom oleji, už som ani nevzdoroval. Zaplatil som, dokonca čašníčke nechal tringelt, pretože som tĺk.

Mimochodom, v reštike sme za zlý obed zaplatili 16 eur. Ak odrátam 2 eurá za 2 kofoly, jedlo stálo 7 pre každého. To zas na jednu osobu a jedno dieťa nie je tak malý účet.

Občas na fcb vidím ponosy na podniky, ktoré sa k nám správali very friendly a potom pri prvom probléme neochota, arogancia, alebo ľahostajnosť.

Nuž, slovenský zákazník, nebuď naivný. Uvedom si konečne, že ťa nik nepotrebuje. Nik o teba nestojí. To nie ty živíš majiteľov krčiem. Oni živia teba, prinajmenšom majú ten pocit.

Slovenskej krčme a možno Slovensku ako takému si ukradnutý! Len si ich miluj tou nešťastnou neopätovanou láskou.

Beseduj empaticky s taxikármi, aké majú ťažké povolanie a potom márne vyvolávaj, keď potrebuješ taxík na železničnú stanicu Vinohrady a počuješ, ako štítivo pomedzi zuby dispečerka preciedza túto destináciu vediac, že nik nepríde, ale zakvákať do vysielačky to musí.

Ako keby hovorila: „Vrakuňa Pentagon, potrebujeme odviezť krvácajúceho postreleného narkomana s rodiacou manželkou o dva bloky ďalej.“

Možno som zlý typ zákazníka. Nie som holohlavý potetovaný týpek s kľúčikmi od BMW, čo vojde do krčmy a povie: „Dopiči, dones fľašu whisky a tatarák.“

Ani biznismen, čo zavolá taxík a zavelí: „Na Schwechat, a keď nestihneme lietadlo tak, kurva, do Bernu.“

Pre tento typ ľudí sa oplatí podnikať! Nie pre neduživú strednú triedu, čo sa občas ide nažrať za gastráče a robí zo seba pánov.

Nakoniec, väčšina spoločnosti žije v chudobe, dve tretiny vraj až pod hranicou minima. Takže vážení, ak sme nad týmto minimom, nehrajme sa hneď na to, že sme niečo viac, keď nie sme najviac. Patríme ešte vždy do kasty, pre ktorú sú určené herne a lacné krčmy, kde sa pije desina s borovičkou a na prilepšenie k tomu občas pizza zo škatule. To nám patrí!

Milé reštaurácie, to ja sa vám musím ospravedlniť za to, že som sa hral na pána, objednával si, rozkazoval, žrať som chcel a ešte aj taxíkom sa mi zachcelo odviezť. Prepáčte, už sa to nebude opakovať.

Skeptici predpovedali, že rozpad Európskej únie spôsobí Grécko alebo nejaká iná zadlžená krajina, ktorá so sebou stiahne pod hladinu zvyšok tohto ťažkopádneho zoskupenia. Napokon sa však povstanie proti Bruselu začalo na Slovensku. Kde inde ako v Banskej Bystrici? Aké pekné zachovanie historickej kontinuity.

Župan Banskobystrického kraja Marián Kotleba sa vyhrážal, že nepotrebuje Úniu a ani jej peniaze. A už aj začal rušiť projekty financované z eurofondov. Projekty pre cestovný ruch a pre školy.

Peniaze, ktoré na ne mali byť vyčlenené, sa presunú do iných krajov. A stredoslováci sa môžu svojmu županovi v tmavozelenom lesníckom tričku akurát poďakovať.

Samozrejme fakt, že je projekt financovaný z eurofondov, ešte neznamená, že je najpotrebnejší. Rovnako je známe, že peniaze z eurofondov sú neraz zdrojom korupcie, čo je v priamom protiklade s ich účelným využívaním.

Ale tak či onak môj sedliacky rozum nestačí na to, aby som  rozumel argumentácii zarytých euroskeptikov. Nechápem, prečo je lepšie nemať než mať 100 miliónov alebo 20 miliárd eur. A prečo má byť Únia zodpovedná za to, že tieto peniaze nevieme využiť, alebo štvrtinu z nich rozkradneme.

Kotlebizácia spoločnosti

Kotleba je však len špičkou ľadovca, radikálnym zosobnením nálad, ktoré ovládajú čoraz väčšiu časť politickej scény. Presvedčenia, že vinníkom slovenských problémov je Brusel.

Nebezpečná na vzostupe týchto nálad nie je samotná kritika Únie  – tá je dokonca aj potrebná. Hrozivá je skutočnosť, že sa tieto nálady spájajú s nárastom radikalizmu a xenofóbie. Že spolu s kritizovaným Bruselom ako povestné dieťa z vaničky vylievajú aj občianske hodnoty, slobodu, slobodnú diskusiu. Prinášajú tichú kotlebizáciu spoločnosti.

Zarytý nacionalizmus a antieurópanstvo sa stávajú iracionálnymi no silne pôsobiacimi symbolmi vzdoru proti skorumpovanej politickej elite – či už v Bratislave alebo v Bruseli.

Odrazu prestáva byť prekážkou, že v pozadí tejto politickej sily „vzdoru“ sú holohlaví mládenci schopní kopať nevinných ľudí do hlavy. Že v pozadí je ideológia stojaca na násilí, popieraní holokaustu a iných prejavov krutosti. Zvykáme si, že vodcu aj na úrade sprevádzajú svalovci v rovnošatách a že vodca zo svojho úradu môže vypisovať geopolitické nezmysly ukrajinskému prezidentovi.

Naša dnešná „alternatíva“

V roku 1998 stála proti Mečiarovi a jeho nedemokratickým praktikám ako-tak zomknutá politická alternatíva, ktorú spájal silný spoločný menovateľ – snaha dostať Slovensko do európskeho resp. euroatlantického priestoru. Dnes voči Ficovi takáto alternatíva nestojí.

Práve Smer sa navonok, paradoxne, ocitol v role zástancu EÚ, no jeho pohnútky sú eurofondovo–pragmatické. Smer vyznáva európske peniaze ale nie európske hodnoty.

A namiesto reálnej alternatívy vidíme časť opozície, ktorá sa kotlebizuje, pretože na túto vlnu naskočila aj liberálna SaS bojujúca o svoju záchranu, majú k nej však blízko aj mnohí Obyčajní ľudia.

A druhá časť zas zápalisto bojuje proti bruselským veterným mlynom, pretože v nich vidí ružové homosexuálne monštrá čo na padrť a prach zomelú naše kresťanské hodnoty a tradičné rodiny.

(Voličská poznámka – všimnite si, pokiaľ sa nestotožňujete so žiadnym z týchto politických prúdov a nemáte maďarskú národnosť, ako sa odrazu cítite osamelo.)

Akú máme budúcnosť?

Byrokraciu ani korupciu nemožno obhajovať. Slovenskú ani bruselskú. Prapodstatou Únie je však niečo iné. (A to by si mali častejšie pripomínať aj tvorcovia dnešnej často nevábnej európskej reality.)

Žijeme v priestore, kde len nedávno ľudia fyzicky alebo existenčne likvidovali – a to aj hromadne – iných ľudí pre ich presvedčenie či národnosť. Balkán prežil túto otrasnú realitu pred pár rokmi. Nie je iná možnosť než európsky kontinent postupne pretvárať na priestor, kde sa podobné veci diať nebudú. A spoločenstvo krajín tento proces zvládne efektívnejšie, než jednotlivé štáty.

Tým viac znepokojuje dnešné oslabovanie dôvery v tento filozofický rozmer Európy. Dôvery v mier a v spoločnosť s vysokou mierou občianskych práv, slobôd, ale aj občianskej angažovanosti a kontroly.

Nie Brusel ale táto dôvera v slušný a mierový život stratila v politike svojich zástancov a nahrádza ju narastajúci radikalizmus, za ktorým človek márne hľadá pozitívne sformulovanú víziu.

Pé es

A ešte niečo. Po prvé: Keby som si neprial silnú Európu, veľmi by som sa tešil z toho, že namiesto súdržnej stredoeurópskej sily v podobe visegráskej štvorky mám ako na dlani pár štátikov, ktoré sa škvaria vo vlastných problémoch, sú závislé na mojich surovinách, na uráne, rope, a ktoré majú iné starosti, než pozitívnym príkladom „demoralizovať“ Ukrajinu a ťahať k sebe, čiže na západ.

A po druhé: S Gréckom či banskobystrickým „povstaním“ si Brusel poradí. Ale kto má, preboha, žiť v takejto zneistenej krajine? Kto má voliť medzi Ficom a kotlebizáciou? Aká vlastne čaká Slovensko budúcnosť? Skutočne nás to vôbec netrápi?