Comments off

Existenciálna báseň na víkend:

Nebaví ma život,

pretože som kokot.

Milá banka s Tatrami v názve,
mnohí sa rozčuľujú, že sa stal Rytmus Tvojou tvárou, má propagovať Tvoje služby a učiť mladých, že ako majú hospodáriť s peniazmi.

Pravda, moja urazená ješitnosť mi našepkáva, aby som sa cítil aspoň trochu dotknutý, že nie som tvárou žiadnej známej korporácie. Ale chápem, že nie som dostatočne slávny. Je iróniou osudu, že občas niekomu prekážal občasný výskyt vulgarizmov v mojich prózach. Zdá sa, že nejaký ten k+k+t v poviedke už nie je dostatočnou kvalifikáciou na to, aby sa človek stal ikonou a marketingovou značkou. Vývoj dáva zapravdu kritikovi, ktorý sa ma zastal argumentom, že vulgarizmy filtrujem a dávam ich do poviedok oveľa skromnejšie v porovnaní s ich výskytom v reálnom živote.

Ale o vulgarizmy tu napokon vôbec nejde. Práve som sa bol informovať v Tvojej pobočke, či Ti náhodou nedlhujem 16 eur. Pred rokom si ma ukecala, aby som založil sporiaci účet synovi. Potom, aby som si založil aj dospelácky účet a to všetko za jeden poplatok. No ale synovi som toho na účet veľa neodložil a bankové poplatky zhltli toľko, že dieťa zlaté bolo 16 eur v mínuse. Účty sa zrušili a ako som sa dozvedel, všetko je vyrovnané.

Počas tejto krátkej operácie som pochopil, aký som pre Teba neatraktívny, milá banka. Držal som v ruke igelitku a nevedel som Tvojej pracovníčke ani len presne opísať, aký účet a aký balík služieb som využíval. Nemám tetovanie, holú hlavu, reťaz, ani bavorák ani tereňák. Žijem z ruky do úst. A hlavne, zisťujem, že som nepraktický – a to je dnes horšie než byť zločinec. Takýto biľag ma nevyhnutne robí neatraktívnym pre nežné pohlavie a aj pre banky, keďže sú ženského rodu.

Jednoducho vnímam peniaze ako prostriedok nevyhnutný na prežitie, ale nie ako cieľ ľudského snaženia. Chápem, milá banka, že už ledva čakáš, kým vymrú dnešní chudobní penzisti a potom aj takí ako ja, aby konečne nastúpila generácia, ktorá celé hodiny tára o mobiloch, značkových odevoch, službách operátorov, ktorá má paušály miesto ideí, jej príslušníkom reklamné slogany vytlačili z hláv schopnosť abstraktného myslenia a prázdnota šopingov vyplnila ich duše.

To je náš rytmus bola kedysi rozhlasová relácia, v ktorej moji vrstovníci denne čakali aspoň na nejakú počúvateľnú pesničku. Nuž, časy sa zmenili a toto už je Váš Rytmus. A tak končím parafrázujúc Rytmusov text, že mi asi j+be, j+be, j+be, j+be – s nádejou, že aj ja budem môcť byť tvárou aspoň nejakej vytunelovanej, rozkradnutej a nemodernej spoločnosti. Prinajmenšom jednou z piatich miliónov…

autor, ktorému ani vulgarizmy nepomohli zviditeľniť svoju tvár

autor, ktorému ani vulgarizmy nepomohli zviditeľniť svoju tvár

Syn zrejme príde o brigádu, pretože pracoval na dohodu a teraz, keď sa aj tento druh práce zaťaží odvodmi, už sa to zamestnávateľovi neoplatí.

Poznám niekoľko podobných príkladov zo svojho okolia. Mnohí sa sťažujú na vyššie daňové a odvodové zaťaženie, na pokles príjmov, na nedostatok peňazí, na zlé časy. Ale ešte som nepočul posťažovať sa boháčov a biznismenov, že prišli o svoj finančnoskupinový prepych.

Možno som ponosy týchto ľudí nezaznamenal len preto, že som nemal šťastie byť v ich spoločnosti. Možno aj tí majetní majú svoje trápenia a nemôžu si už dopriať dvojitú porciu stejku z masírovaných argentínskych kráv ako kedysi. Ale nik na Slovensku nemal dôvod zanadávať si tak nahlas ako napríklad známy ruský občan francúzskeho pôvodu Gérard Depárdieu.

Zobrať slávnemu hercovi tri štvrtiny príjmov je naozaj drastické! Ale je to aspoň socialistické. Socialista Fico nevzal bohatým nič, aj keď o tom hovorí na každom kroku. Samozrejme, zlúčenie by zabolelo zdravotné poisťovne, sekanie do druhého piliera zasa naštve dôchodkové spoločnosti, môžu sa preľaknúť banky, zneistieť koncerny, ktorým sa skončili viac než dva roky daňových prázdnin. Ale protestujú firmy, právnické osoby, logá, značky. S bohatými ako fyzickými osobami neotriasla kríza a ani pompézny nástup slovenskej ľavice.

Tvária sa stále rovnako sebaisto. Infikujú verejnú mienku okázalým životným štýlom, užívajú si luxus, dívajú sa spoza skiel svojich luxusných áut na chudákov, ktorí sa s igelitkami v rukách ponáhľajú na autobus. Vidíme ich na mondénnych fotografiách z plesov. Chodia do spoločnosti, na exotické dovolenky či alpské lyžovačky. Sledujú z drahých reštaurácii hemžiaci sa svet okolo seba a vedia, že tento svet im v každom okamihu prináša ďalšie a ďalšie peniaze. Vedia, že nech sa stane čokoľvek, zbohatnú na tom. Zarobia na projektoch, ktoré sú úspešné aj na tých, ktoré skrachujú. Zisk k nim tečie z každého tendra, z každého politického rozhodnutia, z každého odhlasovaného zákona. Dianie na politickej scéne pozorujú s ľahkou povznesenosťou tak ako sa spokojný režisér spoza opony díva na predstavenie, ktoré sám naštudoval.

Ich arogancia je natoľko bezbrehá, že im nestačí voziť sa v luxusnom aute. Keď prejdú okolo chudáka na chodníku, musia ho ešte ošpliechať vodou z kaluže. Je symptomatické vidieť, ako majitelia víl chodia vyhadzovať smetie do panelákových kontajnerov, aby nemuseli platiť za odvoz odpadu – veď to zaplatia tí chudáci z paneláku s malým „p“.

Na rozkvete tejto utešenej spoločenskej vrstvy sa v rozličnej miere ale predsa len podpísali všetky slovenské vlády. Výsledkom je dnešný stav, keď by mali zodpovední rodičia svojim deťom vysvetľovať, že poctivou prácou ani úspešným podnikaním nezbohatnú.

Že treba mať firmu, milé deti, a núkať ministerstvám napríklad mediálne analýzy alebo internetové stránky za tisíce a milióny. Treba budovať miliardové informačné systémy, alebo hoci aj dodávať trenky ozbrojeným zložkám, skrátka akokoľvek byť prisatý na bezodné cecky politickej moci, cez ktoré možno paraziticky vyciciavať hostiteľský organizmus spoločnosti, dokým ešte vládze existovať ako vyšťavená živoriaca zombie. Treba mať aký-taký dosah na politické rozhodnutia, ktorých zmyslom je zväčša určiť komu dať a komu nedať zarobiť.

Alebo, ak si chce človek zachovať čisté svedomie a rovnú chrbticu, nech sa uspokojí s nižším životným štandardom a hlavne s pocitom že okrem hlasovania v superstar nemôže ovplyvniť vôbec nič. Že vo svojich výdavkoch – či chce alebo nechce a či už priamo alebo nepriamo – platí aj výpalné skupinám a organizáciám, skrátka ľuďom, ktorí si takto udržiavajú a zvyšujú svoju životnú úroveň.

Či tretia možnosť, milé deti, môžete sa zbaliť a odísť niekam, kde vládnu aspoň o čosi civilizovanejšie pravidlá.

Zazvonil zvoniec, rozprávky je koniec, svetlo na konci tunela je v nedohľadne – a aj keď táto vláda padne, príde po nej dáka iná… Kto odíde posledný, nech pozhasína.

Z masochizmu, alebo možno iba ako každoročnú novoročnú kulisu, zapol som si v televízii novoročný prejav prezidenta. Ani som nečakal, že do mňa vleje toľko nádeje a očakávania.

Prezident sa divákom zdôveril, že navštívil krajiny, ktoré sú považované za najvyspelejšie: Japonsko, Švajčiarsko, Dánsko, Holandsko. „Snažil som sa na mieste dozvedieť, v čom tkvie príčina ich úspechov,“ zamyslel sa Gašparovič. „Záver je jasný – je to vďaka fungujúcemu systému, ktorý rešpektuje pravidlá, ktorý verí v potenciál školstva, vedy a výskumu ako zdroja národného bohatstva.“

Nuž svitá nám na lepšie časy. Aj pán prezident už konečne pochopil: Treba nám systém, ktorý rešpektuje pravidlá!

Dosiaľ sme boli krajinou, kde pravidlá a systém určujú tí, ktorí majú peniaze a moc. Krajinou, ktorá šetrí na školách a na učiteľoch, kde je rozhľadenosť a kultúrnosť len príťažou. Krajinou, kde sú zdrojom bohatstva tendre a verejné zákazky – nie však bohatstva národného ale čisto súkromného. Krajinou, kde súdy nedokážu odsúdiť vrahov, zlodejov ani korupčných politikov.

Ale pán prezident o tom nevedel. A odteraz sa všetko nepochybne zmení. Súdy budú rozhodovať objektívne. Úplatkári skončia za mrežami. Aj mafiáni. Už sa nebudú arogantne pretŕčať v luxusných tereniakoch, zalezú do dier, do svojho podsvetia, kam patria a ak niekto vystrčí nos, hneď po ňom dostane. Verejné zakázky budú predmetom prísnej kontroly a nik si neuleje bokom ani cent. Učitelia budú hrdí na svoju profesiu, za slušné platy budú vychovávať vzdelaných a kultivovaných príslušníkov mladej generácie. Pretože pán prezident už nielen pochopil, ale z titulu svojej funkcie určite zjedná aj nápravu…

Samozrejme, takto by sa udalosti mohli vyvíjať, keby išlo o zábavný televízny program s prvkami absurdného humoru. V skutočnosti však podobnými perlami častuje spoločnosť reálny prezident. Prezident, ktorý vzišiel z politického prostredia na míle vzdialeného dánskemu či holandskému ideálu. Práve naopak, Gašparovič bol a aj je blízko silám, ktoré Slovensko od týchto hodnôt vzdaľujú. Sám prispel k tomu, že Slovensko nie je a ani tak skoro nebude Švajčiarskom či Japonskom. A dnes nedokáže prejaviť ani toľko samostatného myslenia či odvahy, aby svoju úvahu doviedol do dôsledkov – prečo teda Slovensko nedoceňuje úlohu vzdelania, prečo nemá notoricky peniaze pre školy, prečo nemá dostatočne fungujúci systém, ako iné krajiny a čo on sám môže urobiť pre nápravu veci?

Bohužiaľ, hlava štátu má obmedzené nielen právomoci ale aj schopnosť sebareflexie, čo je napokon v politike bežné. Čo už, ešte rok to s Ivanom Gašparovičom vydržíme. Horšie je, že aj po jeho odchode ostanú na Slovensku zakódované princípy, ktoré ho odlišujú od vyspelejších spoločností. To by sa musel zmeniť nielen prezident.

Predavač humoru

Comments off

Už desať rokov chýba Slovensku Július Satinský. Chýba divákom, čitateľom, všetkým, ktorí ho mali radi, a samozrejme svojím najbližším.

Ako sa však zdá, o čo viac sa jeho osobnosť javila výrazná, originálna a nenahraditeľná nám, jeho obdivovateľom, o to menej stála za pripomenutie našej verejnoprávnej televízii. Výročie predčasného odchodu humoristu, herca a spisovateľa Satinského vybavila reprízou operety Modrá ruža. Reprízou diela, ktoré určite nepatrilo medzi tie najznámejšie a najpríznačnejšie. Ba čo viac, reprízou na Dvojke, v podvečerných hodinách.

Na jednotke STV, pardon, RTVS, oblažila divákov historickou drámou Svätá Barbora a americkým filmom “Kadiaľ tečie rieka”, ktorý na internete uviedla charizmatickou a hrúbkou ovenčenou vetou: “V magickom prostredí lesov a potokov Montany vyrastajú dvaja odlišný bratia…”

Len tak pre osvieženie pamäti, Satinský hral vo filmoch Sladké hry minulého leta, Nekonečná nevystupovať, Traja veteráni, Utekajme už ide, Vážení přátelé ano, S tebou mě baví svét, Srdečný pozdrav ze Zeměkoule… Alebo napríklad v skvelom filme Prodavač humoru režiséra Jiřího Krejčíka podľa románu českého prozaika Romana Ráža. Nezabudnuteľné existenciálne a pritom humorom naplnené dielo podfarbené hudbou Michaela Kocába ponúklo Satinskému príležitosť rozohrať jeho herectvo v tých najrozmanitejších polohách – od tradičnej komiky až po nečakane hlboké a tragické odtiene.

Odvysielať podobné dielo je však asi nad sily telky, ktorá sa snaží zúfalo doháňať komerčných konkurentov. Podobne ako zrejme nebolo v jej možnostiach siahnuť do archívov po niektorý diel z relácii Ktosi je za dverami alebo Soireé

Úpadkovú zábavu, ktorú musel Prodavač humoru ponúkať v rovnomennom filme – a ktorá je tu vyobrazená formou absurdnej karikatúry – dnes bežne stretávame na televíznych obrazovkách v podobe Mojsejovcov, Martiniek a iných prízrakov.

Je naozaj nevďačnou úlohou umelca vložiť toľko síl a energie, ba aj lásky do spoločnosti, ktorá to nevie oceniť. Ale láska k národu či k vlasti býva často neopätovaná a na Slovensku obzvlášť. Hoci v prípade Satinského neopätovaná určite  nie je – televízia predsa (našťastie) ani zďaleka nehovorí za všetkých.

Narodky

Comments off

Kozi kuzi kuzuka – každý +++++ vrzúka. Mobilný operátor omračujúci verejnosť týmto vianočne perlivým sloganom konečne spojazdnil moju SIM-kartu. Tri mesiace som nepoužíval ani kartu, ani telefón, keďže sa mi oboje zázračne pokazilo a disponujem tiež služobným mobilom. Tri mesiace som samozrejme platil štedrý mesačný paušál. Budem ho musieť platiť až do júla, aj keby som sa telefónu ani nedotkol. Myslím, že takto postavené obchodné podmienky by mali byť, a možnože aj sú, právne napadnuteľné, ale ako pravý submisívny Slovák som si radšej povedal, že telefón budem aspoň využívať, keď sa už plateniu nevyhnem. Nová karta ožila a hneď mi aj prišla esemeska: Kozi kuzi kuzuka, vianočná ponuka…

Presúvame sa tesne pred Vianocami so synom do Modry. V snahe rozmeniť bankovku a občerstviť sa pred nastúpením do autobusu, zastavujeme sa v staničnom občerstvovacom stánku. U postaršieho predavača si objednávam hot dog a ľadový čaj. Ujko zinkasuje 2,50 aj s tringeltom, podá mi čaj a potom komunikáciu prevezme bodrý červený mládenec v prefajčených útrobách búdy. Chváli môjmu synovi čapicu:
„Minule som videl mladú babu s takou čapicou a sukňu mala len potálto a len také tričko…“ žmurká na mňa lesklými očami. Potom prezradí staničnému esebéeskárovi, že včera ťahal do noci a dnes už sa rozbieha zas. Práve si dal rum.

Čakanie na hotdog sa predlžuje, autobus sa blíži.
„Veď som vám hovoril, že také tri minútky, lebo si nahadzujem objednávky,“ ohradzuje sa ujko. Mládenec nalieva rum sebe aj jemu, zo sychravého nástupišťa sledujem cez okienko, ako si vnútri pripíjajú. Deň sa im zjavne začína krajšie než mne.
„Dajte si ten hot dog na moje zdravie,“ zavolám na nich urazene a otáčam sa na opätku.
„Počkajte, vrátim vám peňáze,“ nesie sa za mnou ujkov hlas, ale vrodený masochizmus mi nedovolí vrátiť sa, navyše autobus stihneme len tak-tak.

Mokré cesty brázdia autá zmätene vymetajúce nákupné centrá, nedá sa uniknúť stresu ani náporu vianočných kolied. Po štyridsiatom vypočutí titulov Svet lásku má, alebo Ježišku, miláčku si človek dokáže predstaviť, ako asi sa cítia pacienti po lobotómii. Michal David chce žíť non stop a s trpkosťou si uvedomujem, že operátor, ktorému robí reklamu, zhruba takto odhaduje vkus svojich klientov. Považuje ich zrejme za hlupákov. A poniektorí nimi aj sú, keď mu dokážu mesiace platiť za nič, tak ako ja.

Na križovatkách a v zápchach sa ozýva divoké trúbenie, vodiči sa na seba lepia a vytláčajú z ciest a ako v amerických filmoch, spod kolies špliecha blato a slaná brečka na chodcov s igelitkami v premrznutých rukách. Vianočnú pohodu dokresľujú explózie zábavnej pyrotechniky – predčasné ejakulácie nezrelých jednotlivcov, ktorí nevydržali do Silvestra.

Rozmýšľam, prečo sú Vianoce takým márnym a na neúspech odsúdeným pokusom implantovať vzorku dobra do sveta plného tuposti a agresivity. Dôvod spočíva v tom, že Vianoce sú dnes najmä marketingovou značkou, ktorá má v ľuďoch stimulovať základný spotrebiteľský inštinkt. Ten je však výhradne egocentrický. Nový paušál, nový mobil, nový perspirant – to všetko čaká na teba. Ty si zaslúžiš viac. Ty si najlepší a jediný na svete. Si jednotka, ostatní sú nuly. Tak znie základný vzorec dnešného sveta vtesnaného do dvojkovej sústavy.

Podporovať v človeku vedomie, že sa o svoj životný priestor delí s ostatnými ľudskými bytosťami, to je proces ekonomicky neatraktívny. Ba môže sa aj vypomstiť. Jeden taký, čo sa o niečo podobné pokúšal, by mal akurát teraz narodky. A ako dopadol, si pripomenieme na Veľkú noc.

Európska únia dostala Nobelovu cenu mieru a euroskeptické krajiny si ju nechcú prísť prevziať.
Slovensko, resp. slovenskí predstavitelia, ako vždy, nie sú schopní prejaviť svoj postoj ani v tomto prípade. Zrejme preto, že žiadny nemajú a vždy sa riadia inštinktívne iba tým, čo je pre nich výhodné. A tak zrazu niet nikoho, kto by na odovzdávanie nobelovky išiel, ale takisto sa nenájde nik, kto by jasne povedal: nesúhlasíme s tým z takých a onakých dôvodov.
Prezident Gašparovič sa pôjde lúčiť s euroskeptickým Klausom a napokon vlastné názory nikdy nepatrili do jeho politickej výzbroje. Premiér Fico oznamuje, že má dôležitejšie starosti. Asi je naozaj ťažké zladiť program 27 premiérov, ale aj tak sa nemožno ubrániť dojmu, že naši vládni činitelia nechcú riskovať stratu bodov u všeobecne (euro)skepticky naladeného voličstva. Prinajmenšom táto vyhýbavosť ostro kontrastuje s horlivým európanstvom, ktoré premiér a jeho družina prejavujú napr. pri eurovale, eurofondoch a pod. Teda zasa len vtedy, ak z toho vyťažia politický či ekonomický zisk…
Človeka až zamrzí, že Európska únia takto dopadla – má buď odporcov, alebo vypočítavých zástancov. Nech sa nobelovka pre ňu javí akokoľvek (tragi)komicky, tento akt pripomína, že aj vďaka tomuto projektu sa na európskom kontinente rekordne dlho nestrieľa a nebojuje (ak opomenieme konflikty na Balkáne). Pripomeňme však, čo sa na našom kontinente dialo ešte pred 70 rokmi. A aj predtým v pravidelných intervaloch.
Po generácii, ktorá zažila 2. svetovú vojnu či holokaust a po generácii, ktorá vyrastala v komunizme, vyrastá generácia, ktorá o týchto civilizačných katastrofách nemá ani poňatia a tak stráca schopnosť vnímať, do akej miery je Únia lepšou alternatívou – aj so všetkou svojou byrokraciou, ťažkopádnosťou či formalizmom. Napokon mnohé z týchto negatív sú len daňou za prílišnú rozmernosť a rôznorodosť záujmov. Spomína si niekto, ako zdĺhavo a zbytočne sa diskutuje o čomkoľvek na domovej schôdzi alebo rodičovskom združení?
V relatívnom pohodlí každodenného života si neuvedomujeme, aký vysoký štandard ľudských práv a ich ochrany nám život v EÚ zaručuje. Ani to, do akej miery z nej profitujeme ekonomicky. Uniká nám, že vinníkov našej frustrácie treba hľadať tu, na Slovensku a nie v Bruseli.
Znepokojuje ma, že o tom podstatnom, čo je základom Únie, takmer nik nehovorí. Ani na politickej scéne, ktorú zaplnili dve smutné kategórie: populistická vládna strana a populistická opozícia. Kam sa teda podeli Európania? Alebo sa stráca vo všeobecnosti schopnosť abstraktného myslenia? Schopnosť rozlišovať podstatné od nepodstatného?
Ešte jedna čisto súkromná obava: Ak už slovo „mier“ vyvoláva toľko nevšímavosti až odporu – a neschopnosti vnímať historický kontext tohto pojmu – chvíľami sa ma zmocňuje obava, že pre generáciu mojich detí už zďaleka nemusí byť takou samozrejmosťou. Je napríklad udivujúce, s akou ľahkosťou opomínajú hodnotu mieru ľudia, ktorí sa každé ráno budia a večer zaspávajú s istotou, že im na dom nespadne bomba. A ako bagatelizujú význam základných ľudských práv práve tí, ktorým na ne nik nesiaha.
Mám sa obávať sveta, do ktorého vyrastajú moje deti a zároveň akceptovať strach z budúcnosti ako normálny kolorit kaviarenských či fejsbukových diskusii?
Keďže sa s devalváciou slova MIER neviem zMIERiť, ako obyvateľ EÚ Nobelovu cenu symbolicky príjmam, aj keď som sa nedopustil žiadneho veľkého hrdinstva. Iba takého malého, že sa na Slovensku v roku 2012 nehlásim k euroskepticizmu. A prijímam ju napriek tomu, že mi z nej nekvapne ani cent. Hoci si myslím, že na tej nobelovke – aj keď len nepriamo – predsa len netratím…

Tak som ich predsa len videl. K dokonalosti im chýbalo naozaj málo. Vyžarovala z nich dynamická a pritom nedbalá elegancia umocnená značkovými otrhanými rifľami, koženou bundou a niekoľkomilimetrovým chlapským zostrihom vlasov.

No a predovšetkým veľmi drahým športovým autom – snažím sa vyhnúť škaredému a pritom spisovnému slovu „športiak“, ale žiaľ, nepostrehol som prechádzajúc okolo značku, možno malo na prednej maske jaguára, v každom prípade z neho vyžaroval luxus prevyšujúci o niekoľko poschodí bežný lesk bavorákov.

Stáli tam dvaja plus auto ako súsošie. Uprostred námestia. Priamo pred budovou ministerstva, aby aj jeho úradníci vrátane toho najvyššieho (hierarchicky) za oknami obdivovali tento artefakt moderného Slovenska. Stáli uprostred cesty, pretože takíto ľudia s takýmto autom nemusia, ba dokonca ani nemôžu iba tak zaparkovať kdesi za rohom alebo pri ošťanom obrubníku. Môžu, ba dokonca musia, zastať, kde ich napadne, kde pocítia momentálnu potrebu.

Možno ten spoza volantu uvidel známeho na ulici a možno práve tu, na tomto mieste, podľahli nutkaniu urobiť obchod. Zasa sa im zadarilo. Zasa sa im v očiach zaleskli nejaké tie milióny. Koľko zarobili včera? A koľko za posledný mesiac? A koľko tak stihli od rána do popoludňajších hodín minúť? A na čo? Obed, stejk z vymasírovanej kravy so vznešeným rodokmeňom a klasickým vzdelaním, potom masážny, možno erotický salón. Ako bežný, to jest neustále kamsi bežiaci človek, ktorého hranice fantázie končia medzi štrúdľami na vianočných trhoch, určite nemám šancu pochopiť, nieto ešte precítiť výšiny, v ktorých sa pohybuje našich horných desaťtisíc. Alebo iba desať.

Možno zarobili na vzniku poisťovní a teraz zarobia na ich zániku. Možno na úzkorozchodnej trati a teraz zarobia na širokorozchodnej. Ktoré tendre sa asi tak podpísali na ich úspechu? Koľko zákonov, koľko zdvihnutých rúk v parlamente a koľko úradníckych pečiatok im prihralo do karát a do intímnych zákutí ich firemných i osobných účtov? Koľkými eurami a koľkými centmi im na tento blahobyt prispievam ja osobne?
Už chápem a istým spôsobom aj oceňujem, že sa musia prísť pochváliť. Vystaviť na obdiv ľudu plody jeho práce a jeho trpezlivo a dlhodobo poskytovaných investícii. Nože, ľudkovia, pozrite sa, čo ste si vypestovali! Koľkú krásu! Aký výkvet národa! Sme vaša elita, ktorú sponzorujete, ktorú obdivujete, ktorej životné pletky sledujete a komentujete. A čo je podstatné, elita, na ktorú sa nehneváte.

Len si vybíjajte zlosť na politikoch, hádajte sa, ktorá strana je lepšia. Hnevajte sa tu na Rómov, tu na umelcov, vodiči na chodcov, chodci na vodičov. Nadávajte na učiteľov, že chcú priveľa a na vedcov, že strašia klimatickou zmenou. Nechajte sa opantať gorilou a pocitom, že všetkému rozumiete. Máte slobodu! Môžete sa pohybovať kde chcete. Ak nám len neskrížite cestu.

Našťastie som z uháňajúcej električky odhodlanosť a krásu tohto slovenského artefaktu nemohol sledovať dlhšie. Pri svojej kverulantskej a pesimistickej povahe by som na ňom nepochybne začal hľadať chyby a ocitol sa opäť v role outsidera či paranoika, ktorý sa sťažuje na osud, na spoločnosť a ktorý v slušných podnikateľoch hľadá mafiánov iba preto, že im zrejme závidí.

Všetci sme predsa stáli na štartovacej čiare, všetci sme mali možnosti – a len niektorí ich využili, zatiaľ čo my, ostatní, sme im robili kulisu štrngotaním kľúčov a naivným ponovembrovým pravičiarstvom. A to dokonca priamo tu, na tomto námestí, na ktorom teraz, po dvadsiatich troch rokoch, priam symbolicky vyrástlo živé, prepychové súsošie ako pomník našich ilúzii a očakávaní.

Ak sa mi chce nevdojak pri pohľade na tento pamätník, na tento ostrovček luxusu v mori slovenskej (a nielen materiálnej) biedy predsa len sťažovať a kritizovať, asi by som mal začať od seba. Ale – kde som spravil chybu? A ako ju mám teraz napraviť?

Tesne pred chvíľami, než si naši najvyšší ústavní činitelia Fico, Paška a Gašparovič pripomenú 17. november a vtedajšie udalosti, ktoré ich nepochybne hlboko zasiahli, zamýšľam sa nad odkazom týchto čias aj ja, obyčajný občan.

Uplynulo odvtedy 23 rokov a to už je jedna celá generácia. Presne toľko rokov prešlo napríklad od konca druhej svetovej vojny do roku 1968, kedy som sa narodil. Čísla 1989 a 2012 na pohľad vyzerajú, akoby ani nesúviseli, akoby išlo o celkom iné epochy. A asi aj ide.

Toľko skloňované porovnávania „čo sme vtedy chceli“ a „aká je dnešná realita“ už strácajú zmysel. Realita sa od očakávaní po takom dlhom čase líši až príliš zásadne na to, aby sa vôbec dalo porovnávať.

Z dnešného pohľadu znie napríklad takmer exoticky, že prvotnými reprezentantmi spoločenského pohybu, ktorý 17. novembra 1989 nastal, boli študenti a herci, resp. kultúrna obec. Nie je to výčitka na adresu dnešných študentov, ale je ťažké si predstaviť, že by sa i teraz dokázali tejto úlohy zhostiť – už aj preto, že nie je isté, či by ich dnešná spoločnosť do takej miery vôbec akceptovala.

To isté platí o kultúrnej obci. Ktorá seriálová ikona by sa dnes postavila na tribúnu alebo cestovala do fabrík presviedčať robotníkov? Alebo radšej niekto z realityšou? Viedla by mítingy napríklad Martinka z Turca? Či Nora Mojsejová?

Nepochybne málokto čakal, že dve desaťročia stačia na docielenie takej kultúrnej a hodnotovej vyprázdnenosti, akú prežívame dnes. Ešte aj krátko po revolúcii sme boli dennodenne svedkami možno insitných ale do veľkej miery aj úprimných zápasov – či samostatné Slovensko alebo Československo. Či ľavica alebo pravica. Či reformy radikálne alebo pomalšie.

Dnes politika reprezentuje už len biznis a jeho záujmy. Pozrime sa na väčšinu zástupcov verejného života. Vieme o nich povedať, čo si vlastne myslia, aký majú názor napríklad na klimatickú zmenu? Alebo na trvalo udržateľný rozvoj? Alebo na akúkoľvek zásadnú filozofickú otázku? Ich presvedčenie zvyčajne formujú iba konkrétne zadania a zákazky.

Situácia dospela tak ďaleko, že dianie vo verejnom živote ovplyvňujú iba obchodné záujmy. Ovplyvňujú podobu zákonov, ale aj politické rozhodnutia – či sa vôbec bude alebo nebude realizovať nejaký projekt od opravy lavičiek v parku cez skládku a mrakodrap až po diaľnice a jadrové elektrárne. O ničom už nerozhoduje verejný záujem, ale výlučne otázka, či je to vôbec pre niekoho finančne zaujímavé.

Bohužiaľ práve naša nedostatočná kultúrna zakorenenosť umožnila tak bezohľadný a brutálny vpád mafiánskych praktík, v ktorých presadzovanie osobných či skupinových záujmov bez akýchkoľvek škrupulí šliape po etických i právnych normách a potláča akýkoľvek spoločenský rozmer.

Prítomnosť aspoň minimálneho kultúrneho vedomia a svedomia by totiž nedovolila ani zástupcom verejnosti či biznisu skĺznuť k totálnej bezohľadnosti a terorizovať spoločnosť obludnými činmi či nehanebným vyciciavaním verejných zdrojov. A ak sa tak stane, spoločnosť má alebo by mala mať mechanizmy na svoju obranu.

Práve kultúra je fenomén, ktorý človeku dodáva ľudský rozmer a neumožňuje mu konať bez citu a bez akékoľvek ohľadu na okolitý svet. Prirodzené kultúrne návyky sú alebo by mali byť (väčšinou) prítomné pri našom konaní. Bez nich nemajú moc žiadne predpisy a paragrafy.

Vnútorný hlas kultúry a kultúrnosti v ľuďoch pomohol dať do pohybu udalosti 17. novembra. A práve to je vnútorný hlas, ktorý tak veľmi zoslabol, že sa zrejme v najbližšom období žiadna revolúcia ani evolúcia konať nebude.

UMELECKÉ VEČERY V KAFE SCHERZ

pondelok 15. októbra 2012 o 19.09 hod.

MÁRIUS KOPCSAY

prozaik /autor 7 kníh a viacnásobný finalista súťaže Anasoft litera

člen kapely PREŠPOROK

v autorskom programe

predstaví svoju literárnu a hudobnú tvorbu

hosť večera: Dušan Fabián, psychológ

Program je v nefajčiarskom prostredí a s kaviarenskou obsluhou.

__________________________________________________

Dramaturg ART večerov•Ivan Kováč

www.scherz.sk•facebook: artklub kafe scherz•

Kafe Scherz, Palisády, Partizánska 2, Bratislava

rezervácia miest: artklubvecer@gmail.com

Zmena programu vyhradená

vstupné: 3 €