Som „IN“

1 comment

Než otvorím súbor typu BIN,

Vravím – život je tvárny ako cín

Citlivosť môjho filmu – jeden DIN

Ľutujem, že nepijem ako Fín

Jeden za druhým rum a gin

Až by som bol z toho celý „hin“

(či azda skôr japonský chin)

Na úkor jangu rastie jin -

Som pripnutý sponkou značky KIN

Zjedený rybou s názvom lín,

A či čínskou kráskou menom Min

(je krajšia než sto našich Nín)

Som neaktuálny ako starý PIN

Ako dážď stečený z hrdzavých rín

Ako sinus prezývaný sin

(cosina vraj nevlastný syn)

Ako otec rapujúcich Tín

Spotrebiteľ neznačkových vín

(Nikdy som nepil White Zin)

Kde ostatní sú out, tam ja som IN

a môj život je trestný čin

(kým nepustím si Táslera a plyn)…

Čo bude?

No comments

Koleso šťastia (Anasoft Litera)

16. 9. 2010

Presne 16. septembra sa desať finalistov súťaže Anasoft litera dostaví na slávnostné vyhlásenie výsledkov, na ktorom sa deviati z nich dozvedia, že nevyhrali.

http://kultura.sme.sk/c/5488004/kniha-marius-kopcsay-medvedia-skala.html

http://kultura.sme.sk/c/5318204/najlepsia-kniha-aku-ste-minuly-rok-citali.html

Sám na javisku

17. 9. 2010

Čo bude po smrti určite zaspievam v Trenčíne v sobotu 17. septembra, v rámci festivalu Divadla jedného herca. Konečne na to niekto prišiel, že som len herec, ktorý predstiera, že je spisovateľ. Nuž, lepšie je byť sám na javisku ako v hľadisku.

http://www.samnajavisku.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=110&Itemid=28

Čo bolo?

No comments

Pôsobenie v denníku Pravda

(* 2007 + 2010)

Pôsobenie v novinách

(* 1990 + 2010)

Vysielanie novely Medvedia skala na pokračovanie v Slovenskom rozhlase.

Všetkých osem dielov nájdete tu:

http://rozhlas.sk/inetportal/web/index.php?lang=1&stationID=0&page=showNews&id=87757

Koncert skupiny Prešporok

Lodenica, Piešťany, 28. 8. 2010

V Piešťanoch sa cez víkend konal country a folkový festival Lodenica, na ktorom ako zlatý klinec – celkom posledná kapela posledného večera – vystúpila skupina Prešporok. Vlastne skôr by sa dalo povedať, že išlo o klinec hrdzavý, s námahou držiaci pohromade rozpadávajúcu sa drevenú latrínu. Samozrejme, my sme zahrali dobre, možno preto, že sme konečne cvičili. Len okolnosti boli neprajné. Na pódium vyprázdňujúceho sa alternatívneho stanu sme sa dostali pred jednou večer tesne po skončení bujarej produkcie Eda Klenu. Časť publika odchádzala domov, časť túžila vidieť Plavcov, ktorí na hlavnom javisku rozbalili svojich „Promovaných inženýrov“. Nuž, sínus kosínus deskriptíva, odohrali sme koncert pred pár nadšencami, s dobrým zvukom a mesiacom na nepokojnej oblohe nad hlavou. Za pár drobných (konkrétne som dostal 10 eur) a za vidinu rozohriatej postele o štvrť na päť ráno to stálo za to – ako skúsenosť, že muzikantský chlebík je naozaj tvrdý. Ale vždy sa dá prežu(i)ť. Čo bolo, bolo, terazky som umelec…

Kresťanskí demokrati opäť nastolili otázku Mečiarových amnestií a vyrukovali s návrhom prijať ústavný zákon, ktorý by prekonal ich účinky. Keďže ide o zákon ústavný, treba na jeho prijatie ústavnú väčšinu. V časoch, keď sa otriasa v základoch aj väčšina prostá, na základe ktorej vôbec môže vládna koalícia hovoriť o svojej existencii, vyznieva takýto návrh úsmevne a trúfalo, ak nie rovno donkichotsky. Napriek tomu má svoje opodstatnenie. Prečo?

Únos Michala Kováča mladšieho je príliš vážna udalosť, aby sa na ňu zabudlo. A aby ju po pätnástich rokoch prekryli lapálie praktickej politiky. Podozrenie, ktoré sa s ňou spája – že v pozadí násilného trestného činu stála štátna inštitúcia a že sa skutok stal s požehnaním politických predstaviteľov a v mene ich politických záujmov – znamená brutálne pošliapanie akýchkoľvek hodnôt právneho štátu a demokracie.

Napriek tomu ľudia, ktorí politickými krokmi aktívne – alebo svojím pritakávaním pasívne – tieto princípy pošliapavali, plávali a plávajú si ďalej verejným a politickým životom. Vladimír Mečiar vplával do koalície s najpopulárnejším politikom Ficom a dokonca s jeho priazňou pragmaticky kalkuloval aj Mikuláš Dzurinda. Ivan Gašparovič je prezidentom SR. A tak ďalej…

Ak boli voľby 2010 v niečom prelomové, potom aspoň tým, že Mečiara poslali do politického dôchodku. Ale ak už obyvateľovi Elektry nič nebráni v pokojnom oddychu, sú ľudia, ktorým dedičstvo jeho éry dodnes ruší pokojný spánok, ktorým nedovoľuje usmiať sa a cítiť sa naozaj šťastnými.

Preto je v tejto otázke miesto aj pre donkichotské návrhy. Nech zaznejú! Nech sa ukáže, kto ich podporí a kto nie. Či aj Obyčajní ľudia. A povedzme i Smer, nech dá konečne najavo, či ním hýbu skutočné ľavicové hodnoty, alebo sponzori, ktorým kontinuita názorov nedovolí odsúdiť únos ani amnestie.

Ide o (a)morálne dedičstvo, s ktorým sa raz bude treba vysporiadať.

Pripomeňme si najskôr dejovú líniu príbehu. Nuž teda, obyčajný človek sa rozhodol zmeniť život na Slovensku. S pár priateľmi si povedali, že vstúpia do politiky. Nebolo treba ani stranu zakladať – vstúpili na kandidátku iného subjektu, ktorý mal dvere otvorené dokorán. Subjekt svojou obyčajnosťou natoľko upútal, že sa dostal do parlamentu ba i do vlády. Obyčajní ľudia sa celkom obyčajne prekrúžkovali na zvoliteľné pozície a teda i rovno do parlamentných kresiel. Skrátka príbeh, ktorý sa môže prihodiť komukoľvek. Každému obyčajnému človeku, ako ste vy, alebo ja.

Obyčajný človek sa vzdal obyčajného majetku v prospech manželky. „Odrazu sme mali viac peňazí a mňa to zväzovalo,“ povedal. „Previedol som to na manželku a beriem to, že je to naše spoločné, ale už som slobodnejší. Pomohlo mi to odosobniť sa od tých peňazí.“ Tak vyzerajú starosti obyčajného človeka!

Potom porozprával verejnosti celkom obyčajnú príhodu, vraj mu akýsi kamarát ponúkol dvadsať miliónov za to, že zariadi pád rodiacej sa pravicovej koalície. Z udalosti sa však vykľul žart. Hľa, takto žartujú obyčajní ľudia!

Potom obyčajný človek dospel k záveru, že sa jeho neobyčajné idey nedostali do vládneho programu, a tak riadne zatriasol stabilitou koalície.

Ešte je len začiatok volebného obdobia a hneď je jasné, že s obyčajnými ľuďmi ešte bude veselo. Oni sú tým, čo akademickej a rutinnej politike doteraz chýbalo. Konečne do nej niekto vniesol nádych obyčajnej každodennej reality, ktorú prežívajú takzvaní bežní občania!

Príbeh možno naozaj chápať ako literárne dielo so značnou dávkou naivity. Ale možno nesie rukopis rafinovanej spravodajskej hry, v ktorej zohráva naivita len maskovaciu rolu. V každom prípade ide o bleskovú lekciu poznania a vytriezvenia pre voličov. Udalosti okolo Obyčajných ľudí – žiaľ neskoro ale predsa – nastolili zásadnú otázku: Je naozaj optimálnym riešením jednoznačne zavrhnúť existujúce a relevantné strany, pretože sa dopustili chýb a rozhodnúť sa pre číry experiment, z ktorého sa môže vyvŕbiť buď absolútne dobrodružstvo alebo rovno vyletieť neriadená strela?

Etablovaná strana má aspoň určité štruktúry, ktorým sa zodpovedá a ktoré ju (i keď možno slabo) kontrolujú, má isté zázemie, životopis, ukotvenie… Obyčajní ľudia a iné podobné neukotvené spolky majú len samých seba. A nie je pritom ani najmenší dôvod predpokladať, že takéto „spolky“ budú menej podliehať ekonomickým a lobistickým záujmom či tlakom. Skôr naopak.

Problém odhaľuje nezrelosť demokratického systému a jeho aktérov na oboch stranách. Na strane stabilných politických subjektov nedostatočnú reflexiu a slabosť, ktorá dobrodruhom otvára netušené možnosti. A na strane voličov veľkú dávku naivity a iracionality. V štandardných podmienkach je normálne, že si človek buduje pozíciu v komunálnej politike, či v akejkoľvek forme verejnej aktivity a až potom sa uchádza o politickú podporu. Na Slovensku majú prednosť skratky. A to je aj odkaz celého príbehu pre voličov: „Lepšie než voliť, je byť zvolený!“

Minidráma Slečna za Pultom, Rádio Slovensko, 19:30

Nočná Pyramída, 22:30

Veľakrát som mal možnosť navštíviť rozhlas ako jeho spolupracovník, alebo ako hosť rôznych diskusných relácií, zväčša politických. Teraz som sa ocitol zoči-voči mikrofónu, za ktorým som tušil širokú poslucháčsku verejnosť. Našťastie, verejnosť bola naladená dobre, čo potvrdili pozitívne reakcie a ohlasy a zaujímavé otázky. O čosi horšie to bolo s mojím naladením – takže napriek globálne pozitívnemu vyzneniu relácie sa určite vrátim k niektorým nezodpovedaným či nedopovedaným otázkam, na ktoré poslucháčom dlhujem odpoveď. V každom prípade ďakujem rozhlasu, redaktorke Lýdii Mrázovej a najmä poslucháčom za milé stretnutie.

Koncert skupiny Prešporok, 18:00

Skupina Prešporok konečne absolvovala krst ohňom. Alebo skôr letným podvečerným slnkom, ktoré rozpálilo vzduch aj asfaltové a betónové plochy medzi dúbravskými panelákmi. Ešte väčšou zaťažkávacou skúškou však boli plné dve hodiny hrania bez dovolenkujúceho člena Kamila Vilinoviča. Okrem nezmazateľnej stopy v našich srdciach sa z koncertu nezachovala žiadna iná dokumentácia, čo je možno aj dobre. Na druhej strane sa diváci (a nebolo ich málo) tvárili vcelku spokojní a po západe slnka a východe mesiaca tesne pred splnom vyústilo naše trápenie na javisku do celkom príjemného letného večera.

A ešte k júnovému koncertu v Medickej záhrade – tu sa pár fotiek zachovalo, dokonca celkom pekných.

http://picasaweb.google.com/jergi22/PresporokLiveMedickaZahrada2462010#

Márius Kopcsay vystúpil v rozhorúčenom Stane kultúry a oddychu na trenčianskej Pohode. V sobotu o 17. hodine večer vydeseným divákom narušil príjemnú relaxáciu depresívnym pásmom slova a hudby s názvom Čo bude po smrti. Za zvukov kvíliacej gitary, na ktorú hral jeho syn Dominik, prečítal úryvky z poviedky Životopis (Kritický deň, 1998, L.C.A.) a Zelené nebo (Stratené roky, 2004, L.C.A.) V druhom prípade išlo o populárnu ukážku popisujúcu útrapy cestujúceho v autobuse, ktorý nemôže vykonať malú potrebu, hoci to zúfalo potrebuje. Podarí sa mu to až vo Zvolene. Po dvoch literárnych ukážkach Márius Kopcsay zahral a zaspieval skladby Čo bude po smrti a Love is Everywhere.

ilustrácie (Ľudmila Holíková) a texty (Márius Kopcsay)