Márius Kopcsay

Koniec novembra je zvláštne obdobie. Premýšľam, akú zohralo rolu pri konci komunistického režimu pred 34 rokmi. Že prečo Nežná revolúcia nebola napríklad v marci, alebo cez leto.

Samozrejme, vyplývalo to z logiky veci – počas leta a jesene už začali prúdiť davy Východných Nemcov na Západ, medzi Maďarskom a Rakúskom sa odstraňovala železná opona, Berlínsky múr sa začal rúcať. Udalosti gradovali a v Československu vygradovali v druhej polovici novembra. V čase pľuští, dažďa, hmly, keď nie už nie je jeseň, a nie je ešte zima – alebo je oboje naraz.

Dnes už toto obdobie temna presvecuje nedočkavo inštalovaná vianočná výzdoba, reklamy mobilných operátorov a vysvietené výklady. Ale vtedy nič také nebolo. Bola oveľa väčšia tma.

Keď už je reč o počasí – samotný víkend, kedy Nežná revolúcia prepukla, bol jesenný s teplotami nad nulou, ale už o týždeň neskôr, keď sa v nedeľu 26. novembra konali najväčšie zhromaždenia a na druhý deň nasledoval generálny štrajk, prišla skutočná zima s mrazmi a snehom. Skrátka, revolúcia nám dopriala trochu gýča so snehovými vločkami, aby bola ešte nežnejšia. (Bolo v tom kus romantiky, ale ponúka sa aj trpkejšia asociácia. Veď tí, čo celým generáciám ničili život, neboli ani len zguľovaní či demonštratívne vyváľaní v snehu. Vôbec nič sa im nestalo.)

V každom prípade svetlo nádeje prišlo v najtemnejšej časti roka. Čakal som podľa udalostí – aj tých vyššie spomenutých – že to príde, počúval som kdesi na Slobodke alebo Hlase Ameriky, ako Ota Šik hovoril, že je to už len otázka mesiacov… A uveril som mu, pretože som tomu chcel veriť. A náhodou to bola pravda.

Pamätám si tiež na kuriozitu, ako som ešte počas jesene zháňal podpisy pod petíciu za zrušenie Socialistického zväzu mládeže. Na vrátnici školy stáli raz poobede dvaja chlapi v baloňákoch a neformálne sa ma pýtali, čo je to za petícia a kto to šíri. Úprimne som sa pochválil, že to ja – nebola to odvaha, ale naivita, až neskôr mi došlo, odkiaľ tí páni boli. Ale nebavil som sa s nimi dlho, ponáhľal som sa do Šale kúpiť si svoj prvý synťák, ktorým som bol naprosto zhypnotizovaný. To bola zas moja osobná a umelecká revolúcia.

Možno aj preto som 16. ani 17. novembra nemal žiadne bližšie informácie o akciách v Bratislave či v Prahe – určite som hral a komponoval. Dozvedal som sa o všetkom postupne počas víkendu a v pondelok už bolo jasné, že bude všetko inak ako predtým.

Jedno si odvtedy pamätám. V období temna, keď sa oblohou preháňajú sivé oblaky – jedny hnané teplým vzduchom a iné zas arktickým – a prediera sa cez ne okrové príliš zavčasu zapadajúce slnko, skrýva sa aj kúsok nádeje a svetla. Verím, že je to tak aj teraz.