Márius Kopcsay

Kedysi sme sa Američanom tak trochu aj posmievali.

Politicky nekorektne, ako inak.

Veď vieme, že nie sú všetci rovnakí, že Amerika nerovná sa braková kultúra z amerických filmov (tiež nie všetkých, to je jasné).

Porozprávajme sa o tom, Džek. Lepšie je to vo verzii českého dabingu: Chci si o tom s tebou promluvit, Džejku. Doliju ti trochu kafe, Džony. Jeden čísburgr s hranolkama. Santa je úchyl. Vianoce s kokakolou.

A ešte tá zmätená hra, v ktorej sa máva drevenými palicami a nič sa v nej nedeje, akurát čírlíderky natriasajú lesklými štetkami (odporná profesia) a diváci pijú pivo. A žerú. Čísburgr s hranolkama.

No a ešte trochu menej humorný aspekt: USA je ešte vždy krajinou, kde sa uplatňuje trest smrti, kde ľudí v niektorých štátoch škvaria na elektrických kreslách.

Zdá sa, aspoň nám, na druhej strane oceánu, že práve táto Amerika to teraz vyhrala, má svojho pandrláka v Bielom dome, promluvme si o tom, Donalde. A druhá polovica Ameriky protestuje, lebo nie je takáto a cíti sa ukrivdená a ponížená. (Hoci, aby sme nezjednodušovali, nehádžme všetkých Trumpových voličov do jedného popkultúrneho vreca.)

Mimochodom, samotní Američania – alebo táto osvietenejšia časť ich spoločnosti – majú schopnosť a dar vidieť samých seba sebaironickou optikou. Známy film v českom preklade uvedený ako Nebožtíci přejí lásce, s Jackom Lemmonom v hlavnej úlohe, to popisuje veľmi trefne – keď je hlavný hrdina konfrontovaný a talianskymi reáliami.

Zvyknutý na „doliju ti trochu kafe“ utrpí šok pri konzumácii silného talianskeho espressa a nazýva ho brečkou. Vyhlási, že „cudzinec, ktorý zomrie v Taliansku, musí byť padnutý na hlavu“ (narážka na byrokraciu, a tú my v Európe ovládame). A rozhorčuje sa nad siestou, keď je medzi jednou a štvrtou popoludní všade a všetko zatvorené. Vrátane márnice.

Naopak, šarmantný riaditeľ talianskeho hotela Carlo Carlucci (Clive Revill) mu dôvod poobedňajšej pauzy vysvetlí presvedčivo: „My si nezájdeme na hamburger do bufetu. Uvaríme si cestoviny, posypeme ich parmezánom, nalejeme si víno, pomilujeme sa…“

Američan: „A čo robíte večer?“

Talian: „Večer sa vraciame k svojim manželkám.“

Ale, aby sme boli úplní, režisérom a spoluscenáristom filmu je Billy Wilder, rakúsky žid a rodák z podkarpatskej Rusi, konkrétne z Halíča. Európan. Ale odžil si v USA svoje, natočil trháky ako Niekto to rád horúce, nuž má právo sa posmievať. Aj Brit David Bowie spieval This Is Not America.

Našinci, čo sa posmievali Amerike, alebo jej nevedeli a nevedia prísť na meno, však nemajú problém s inváziou americkej pakultúry, ktorá z televízii a z kín takmer odstránila filmy iných krajín,  a ktorá k nám do obývačiek naservírovala čísburgre a čírslíderky. Nemajú problém s trestom smrti, ba čo, sami by najradšej dakomu šibeničku postavili.

Ich hnev na Ameriku predstavuje len kopírovanie politických klišé.

„Američania sa rozťahujú, robia policajta, nanucujú svetu demokraciu. Bodaj by im dal Putin po nose,“ brblú s ústami plnými pukancov, ktoré si lovia z papierového vrecka čakajúc na začiatok amerického akčného trileru o zrade, pomste a nenávisti.

Dnes, keď je Trumpova Amerika akože „ich“, teda keď to už nie tá zlá Amerika, presmeroval sa terč ich pohŕdania smerom k Bruselu. Z ľahkosti, akou došlo k tejto substitúcií, môžeme ľahko vyčítať, že o Ameriku nikdy nešlo, že nenávisť zdanlivo protiamerická vždy smerovala a smeruje k slobode. K systému, v ktorom si ľudia slobodne volia nielen politické strany, ale do značnej miery aj svoj osud. A to je neodpustiteľné.

Hoci zdôraznime, že do značnej miery – a jej značnosť je daná vyspelosťou spoločnosti, funkčnosťou jej právneho systému, jej kultúrnou úrovňou, atď… To už je samostatná téma.

Každopádne nenávisť k systému vyplýva jednak práve z jeho nedostatočnej funkčnosti (ktorú však svojimi občianskymi a voličskými postojmi opäť z veľkej časti podmieňujeme sami), a jednak je vyvolávaná pravidelnou konzumáciou na to určeného propagandistického materiálu – konštruovaného ako zbraň hromadného ničenia slobodného sveta.

To naň naši trollovia posielajú Putina, nie na Ameriku, ktorú teraz už ochraňuj pánboh. To sloboda je červeným či hnedým súknom ľudí, ktorým v pomätených hlavách haraší streľba, koncentráky, justičné vraždy a väzenia.

Keby sme si takúto brečku nenechali vlievať do verejného priestoru (doliju ti trochu sraček, Evropo) mali by sme nepochybne viac sebavedomia.

Dnes by sme mohli byť hrdými Európanmi a keby sme chceli byť politicky nekorektní, mohli by sme si povedať, že teda my nemáme Santu ale Ježiška, nejeme čísburgre, ale bryndzové halušky (slimáky, špagety, atď…), máme baroko, gotiku a Beethoven je skladateľ, nie bernardín.

Ľudí neškvaríme na elektrických kreslách a už takmer sedemdesiat dva rokov medzi sebou nebojujeme. A – s dôrazom na tie posledné dve veci – to tak aj ostane.

Skeptici predpovedali, že rozpad Európskej únie spôsobí Grécko alebo nejaká iná zadlžená krajina, ktorá so sebou stiahne pod hladinu zvyšok tohto ťažkopádneho zoskupenia. Napokon sa však povstanie proti Bruselu začalo na Slovensku. Kde inde ako v Banskej Bystrici? Aké pekné zachovanie historickej kontinuity.

Župan Banskobystrického kraja Marián Kotleba sa vyhrážal, že nepotrebuje Úniu a ani jej peniaze. A už aj začal rušiť projekty financované z eurofondov. Projekty pre cestovný ruch a pre školy.

Peniaze, ktoré na ne mali byť vyčlenené, sa presunú do iných krajov. A stredoslováci sa môžu svojmu županovi v tmavozelenom lesníckom tričku akurát poďakovať.

Samozrejme fakt, že je projekt financovaný z eurofondov, ešte neznamená, že je najpotrebnejší. Rovnako je známe, že peniaze z eurofondov sú neraz zdrojom korupcie, čo je v priamom protiklade s ich účelným využívaním.

Ale tak či onak môj sedliacky rozum nestačí na to, aby som  rozumel argumentácii zarytých euroskeptikov. Nechápem, prečo je lepšie nemať než mať 100 miliónov alebo 20 miliárd eur. A prečo má byť Únia zodpovedná za to, že tieto peniaze nevieme využiť, alebo štvrtinu z nich rozkradneme.

Kotlebizácia spoločnosti

Kotleba je však len špičkou ľadovca, radikálnym zosobnením nálad, ktoré ovládajú čoraz väčšiu časť politickej scény. Presvedčenia, že vinníkom slovenských problémov je Brusel.

Nebezpečná na vzostupe týchto nálad nie je samotná kritika Únie  – tá je dokonca aj potrebná. Hrozivá je skutočnosť, že sa tieto nálady spájajú s nárastom radikalizmu a xenofóbie. Že spolu s kritizovaným Bruselom ako povestné dieťa z vaničky vylievajú aj občianske hodnoty, slobodu, slobodnú diskusiu. Prinášajú tichú kotlebizáciu spoločnosti.

Zarytý nacionalizmus a antieurópanstvo sa stávajú iracionálnymi no silne pôsobiacimi symbolmi vzdoru proti skorumpovanej politickej elite – či už v Bratislave alebo v Bruseli.

Odrazu prestáva byť prekážkou, že v pozadí tejto politickej sily „vzdoru“ sú holohlaví mládenci schopní kopať nevinných ľudí do hlavy. Že v pozadí je ideológia stojaca na násilí, popieraní holokaustu a iných prejavov krutosti. Zvykáme si, že vodcu aj na úrade sprevádzajú svalovci v rovnošatách a že vodca zo svojho úradu môže vypisovať geopolitické nezmysly ukrajinskému prezidentovi.

Naša dnešná „alternatíva“

V roku 1998 stála proti Mečiarovi a jeho nedemokratickým praktikám ako-tak zomknutá politická alternatíva, ktorú spájal silný spoločný menovateľ – snaha dostať Slovensko do európskeho resp. euroatlantického priestoru. Dnes voči Ficovi takáto alternatíva nestojí.

Práve Smer sa navonok, paradoxne, ocitol v role zástancu EÚ, no jeho pohnútky sú eurofondovo–pragmatické. Smer vyznáva európske peniaze ale nie európske hodnoty.

A namiesto reálnej alternatívy vidíme časť opozície, ktorá sa kotlebizuje, pretože na túto vlnu naskočila aj liberálna SaS bojujúca o svoju záchranu, majú k nej však blízko aj mnohí Obyčajní ľudia.

A druhá časť zas zápalisto bojuje proti bruselským veterným mlynom, pretože v nich vidí ružové homosexuálne monštrá čo na padrť a prach zomelú naše kresťanské hodnoty a tradičné rodiny.

(Voličská poznámka – všimnite si, pokiaľ sa nestotožňujete so žiadnym z týchto politických prúdov a nemáte maďarskú národnosť, ako sa odrazu cítite osamelo.)

Akú máme budúcnosť?

Byrokraciu ani korupciu nemožno obhajovať. Slovenskú ani bruselskú. Prapodstatou Únie je však niečo iné. (A to by si mali častejšie pripomínať aj tvorcovia dnešnej často nevábnej európskej reality.)

Žijeme v priestore, kde len nedávno ľudia fyzicky alebo existenčne likvidovali – a to aj hromadne – iných ľudí pre ich presvedčenie či národnosť. Balkán prežil túto otrasnú realitu pred pár rokmi. Nie je iná možnosť než európsky kontinent postupne pretvárať na priestor, kde sa podobné veci diať nebudú. A spoločenstvo krajín tento proces zvládne efektívnejšie, než jednotlivé štáty.

Tým viac znepokojuje dnešné oslabovanie dôvery v tento filozofický rozmer Európy. Dôvery v mier a v spoločnosť s vysokou mierou občianskych práv, slobôd, ale aj občianskej angažovanosti a kontroly.

Nie Brusel ale táto dôvera v slušný a mierový život stratila v politike svojich zástancov a nahrádza ju narastajúci radikalizmus, za ktorým človek márne hľadá pozitívne sformulovanú víziu.

Pé es

A ešte niečo. Po prvé: Keby som si neprial silnú Európu, veľmi by som sa tešil z toho, že namiesto súdržnej stredoeurópskej sily v podobe visegráskej štvorky mám ako na dlani pár štátikov, ktoré sa škvaria vo vlastných problémoch, sú závislé na mojich surovinách, na uráne, rope, a ktoré majú iné starosti, než pozitívnym príkladom „demoralizovať“ Ukrajinu a ťahať k sebe, čiže na západ.

A po druhé: S Gréckom či banskobystrickým „povstaním“ si Brusel poradí. Ale kto má, preboha, žiť v takejto zneistenej krajine? Kto má voliť medzi Ficom a kotlebizáciou? Aká vlastne čaká Slovensko budúcnosť? Skutočne nás to vôbec netrápi?