Pri mrakodrape, čo sa do mrakov obludne driape hneď vedľa Ymky, hovorí:
“Aká škoda, že to ešte nie je hotové.”
“Tu žiadna výšková budova ani len nemala stáť,” hovorím mu.
“Ale prečo nie?” oponuje taxikár. “Len ju nejako nevedia dokončiť.”
Zastali sme v kolóne na Legionárskej, hneď vedľa pozostatku pivovaru Stein, na ktorý je už nalepené ďalšie sklolaminátové monštrum.
“A načo tu nechávajú takúto starú budovu, to mi povedzte?” rozfilozofuje sa taxikár znovu.
“Je to pamiatka, škoda, že nenechali pivovar celý.”
“Čo na tom môže byť zaujímavé, na takej starej budove?”
“Napríklad interiéry. Vo Viedni priemyselné budovy opravujú, môže tam byť napríklad divadlo.”
Taxikár na mňa neveriacky hľadí.
“Pozrite, aké sú pekné tie nové budovy. Tie tu mali byť všade.”
Ukazujem mu na budovu konskej železnice:
“Napríklad aj toto je technická a kultúrna pamiatka.”
“Ja by som to zbúral a postavil tam niečo nové,” odpovedá.
“To by ste potom mohli zbúrať aj Dóm svätého Martina a postaviť tam niečo nové,” hovorím mu.
“Viete čo, keď som sa nasťahoval do Petržalky, videl som ten Dóm z okna… No ale žeby som sa naňho musel každý deň pozerať, to nie. Teraz tam postavili tú novú budovu pri Auparku, tak mám výhľad na ňu.”
Cesta nám pekne ubehla, v jej závere som si uvedomil, že sa Ulicou 29. augusta už dá prechádzať. No obchádzka predsa len nebola zbytočná. Pochopil som vďaka nej, v akej názorovej bubline zrejme žijem, zatiaľ čo vonku pulzuje život v rytme developerov. Spejeme do pekného, nového, moderného sveta. Ani propaganda za komunizmus by nedospela k takým radostným záverom.

Stein, ako si ho pamätáme, foto Ľudmila Holíková