Márius Kopcsay

Koniec novembra je zvláštne obdobie. Premýšľam, akú zohralo rolu pri konci komunistického režimu pred 34 rokmi. Že prečo Nežná revolúcia nebola napríklad v marci, alebo cez leto.

Samozrejme, vyplývalo to z logiky veci – počas leta a jesene už začali prúdiť davy Východných Nemcov na Západ, medzi Maďarskom a Rakúskom sa odstraňovala železná opona, Berlínsky múr sa začal rúcať. Udalosti gradovali a v Československu vygradovali v druhej polovici novembra. V čase pľuští, dažďa, hmly, keď nie už nie je jeseň, a nie je ešte zima – alebo je oboje naraz.

Dnes už toto obdobie temna presvecuje nedočkavo inštalovaná vianočná výzdoba, reklamy mobilných operátorov a vysvietené výklady. Ale vtedy nič také nebolo. Bola oveľa väčšia tma.

Keď už je reč o počasí – samotný víkend, kedy Nežná revolúcia prepukla, bol jesenný s teplotami nad nulou, ale už o týždeň neskôr, keď sa v nedeľu 26. novembra konali najväčšie zhromaždenia a na druhý deň nasledoval generálny štrajk, prišla skutočná zima s mrazmi a snehom. Skrátka, revolúcia nám dopriala trochu gýča so snehovými vločkami, aby bola ešte nežnejšia. (Bolo v tom kus romantiky, ale ponúka sa aj trpkejšia asociácia. Veď tí, čo celým generáciám ničili život, neboli ani len zguľovaní či demonštratívne vyváľaní v snehu. Vôbec nič sa im nestalo.)

V každom prípade svetlo nádeje prišlo v najtemnejšej časti roka. Čakal som podľa udalostí – aj tých vyššie spomenutých – že to príde, počúval som kdesi na Slobodke alebo Hlase Ameriky, ako Ota Šik hovoril, že je to už len otázka mesiacov… A uveril som mu, pretože som tomu chcel veriť. A náhodou to bola pravda.

Pamätám si tiež na kuriozitu, ako som ešte počas jesene zháňal podpisy pod petíciu za zrušenie Socialistického zväzu mládeže. Na vrátnici školy stáli raz poobede dvaja chlapi v baloňákoch a neformálne sa ma pýtali, čo je to za petícia a kto to šíri. Úprimne som sa pochválil, že to ja – nebola to odvaha, ale naivita, až neskôr mi došlo, odkiaľ tí páni boli. Ale nebavil som sa s nimi dlho, ponáhľal som sa do Šale kúpiť si svoj prvý synťák, ktorým som bol naprosto zhypnotizovaný. To bola zas moja osobná a umelecká revolúcia.

Možno aj preto som 16. ani 17. novembra nemal žiadne bližšie informácie o akciách v Bratislave či v Prahe – určite som hral a komponoval. Dozvedal som sa o všetkom postupne počas víkendu a v pondelok už bolo jasné, že bude všetko inak ako predtým.

Jedno si odvtedy pamätám. V období temna, keď sa oblohou preháňajú sivé oblaky – jedny hnané teplým vzduchom a iné zas arktickým – a prediera sa cez ne okrové príliš zavčasu zapadajúce slnko, skrýva sa aj kúsok nádeje a svetla. Verím, že je to tak aj teraz.

Čoraz viac cítim, že som ako novinár zlyhal.

Neviem, či ja osobne, nechcem toto konštatovanie vzťahovať na ostatných kolegov, ktorí sú presvedčení o opaku, teda o tom, že sa nedopustili žiadnej zásadnej chyby. Beriem kolektívnu vinu na seba. Ako žurnalista som nikdy nepatril k špičke, robím akurát túto prácu dlho, a to predsa nie je žiadna zásluha.

Myslím si však, že aj my – médiá – máme svoj podiel na tom, že sme v spoločnosti niečo neustriehli. Niečo, čo nám prerástlo cez hlavu tak, že sa s tým nedá naozaj nič robiť.

Pomník komunizmu a postkomunizmu

Nad Bratislavou, konkrétne nad Hlavnou stanicou bol kopec s názvom Stráže. On tam stále je, ale to, čo na ňom bolo, už nie je. Za socíku tu stáli stožiare rušičky, ktorá rušila vysielanie rozhlasových staníc zo slobodného sveta. Kopec predstavoval cenný prírodný fenomén blízko centra mesta. Dlho odolával výstavbe, na napokon neodolal. Dnes je z neho odporné devoloperské sídlisko, do ktorého verejnosť nemá prístup.

Sprivatizovaný verejný priestor. Po objekte komunistického ohlupovania tu stojí pomník postkomunistickej nenažranosti.

Verím tomu, že raz ho budú ukazovať deťom z ďalších generácií. Ako symbol toho, že verejný záujem neodolá náporu súkromnej nenažranosti.
Včera padli Stráže. Padlo PKO – áno, niektorým sa nepáčilo, ale je to dôvod? Padnú ďalšie lokality? Vinohrady? Zlaté Piesky? Devínska kobyla?

Pozrime sa na to, ako nechutne vyzerá samotný Devín. Kde je naša národná hrdosť?

Matičiari a Fico hľadia k Dunaju, Danko urazene premýšľa, prečo ho nepozvali na oslavu Cyrila a Metoda – ale, vážení ústavní a neústavní činitelia, prečo sa nepozriete na sídla Beljajeva (jáj, bratské Rusko) a ďalších, ktorí Devín premenili na svoj ranč?

Tak im treba paštikárom

Nepadajú len lokality. Padajú lesy. Padá strom po strome. Lebo nenažranosť.

Padajú princípy. Padlo právo.

Obrovská sila nenažranosti a moci valcuje a šrotuje všetko, čo jej stojí v ceste, neváha ľudí podplácať, alebo zalievať do betónu. Môžu si vybrať.

Akú má šancu človek v úrade, aby z titulu svojho vplyvu a svojej funkcie obhajoval verejný záujem? Akú šancu má úradník nepovoliť výstavbu tam či inde? Akú šancu má politik zabrániť korupcii?

Samozrejme má. Ale – a to je jadro problému – tlak partikulárnych a súkromných záujmov je nepomerne vyšší, než tlak záujmu verejného.
Verejný záujem vlastne vytvára tlak len minimálny, roztrieštený. Úprimne, ruku na srdce,  komu z vás prekáža premena hodnotnej lokality na milionársku štvrť? Ak sa to týka Bratislavčanov, východňar si povie – tak im treba, paštikárom!

Ak sa to týka lesov, mestský človek si povie – asi treba ťažiť, čo už.

Vodič nevníma problémy chodcov, dedinčan problémy mesta, človek, čo nemá deti v škole, nerieši školstvo. Ľahostajnosť, apatia, ba dokonca averzia medzi profesnými či sociálnymi skupinami zabezpečujú ľahké vládnutie tým, ktorí chcú spoločnosť ovládať. Je slabá. Nemá názor, nemá cieľ a tak nečudo, že jej volení zástupcovia pôsobia práve tak.

Pre koho som (ne)štrngal kľúčami

V novembri 89 a po ňom som zo všetkých síl podporoval demokraciu, lebo som si pod ňou predstavoval možnosť, že aj tzv. radový občan môže byť rovnocenným partnerom moci a môže ju zastaviť, regulovať, kritizovať.

Podporoval som pravicu, kapitalizmus, slobodu podnikania v naivnej predstave, že podporujem majiteľov firiem, čo sa dobrými nápadmi a usilovnosťou prepracujú k úspechu – no popri tom si budú zdravo konkurovať.

Nepodporoval som Tkáča, Jakaboviča, Haščáka, ani Bašternáka a Kočnera, ani Paškovcov a spol. ani Širokého, pre nich som – ako sa vraví – ozaj neštrngal kľúčmi. Nič by som proti nim nemal, keby oni niečo nemali proti mne ako proti občanovi. Keby necítili potrebu ma ovládať, keby som im neustále neprekážal na každom kroku. A to len preto, že niekto nedokáže jazdiť v Škode SuperB a večerať v normálnej bratislavskej reštaurácii, keďže potrebuje Jaguara a žrádlo vo Francúzsku.

Lenže, joj, môžem sa voči tomu ohradiť a nebyť vystavený obvineniu z kryptokomunizmus? Čo ak si niekto vylustruje moju minulosť, jáj, veď som v roku 1986 bol v SZM, isto že som vlastne ľavičiar, nie som dosť dobrý pre konzervatívne či pravicové médiá…

Odvaha vyvoláva strach

HZDS bolo priamym spojencom tohto zla, Smer vznikol na jeho objednávku, ale zlyhali aj SDKÚ či KDH alebo Most, nehovoriac o SNS.
Chápem, že SaS a OĽaNO ako opozíciu kvalifikuje do jej postavenia už iba samotný fakt, že s tým nemali nič spoločné. Podobne ako sa musím zmieriť s tým, že niekomu stačí táto kvalifikácia u Kollára, akokoľvek pôsobí nedôveryhodne.

O Kotlebovi nebudem uvažovať, nie je to legitímna strana. Na velebenie splynovania občanov nie je nijaký legitímny dôvod, ani nasratosť najvyššieho štádia.

Dnes sa dohadujeme, či taká alebo onaká strana, ale nefunguje to základné – verejný záujem ako spoločná kategória, ktorá spája všetkých, že potrebujeme kvalitné školy, živé lesy, že sa každá plocha nemôže zmeniť na trvalé adresy zbohatlíkov, že musia platiť nejaké princípy a tie princípy sú naše. A kto sa dožaduje ich porušovania nevyberaným spôsobom, nie je súčasťou demokratického systému. Že človek má mať autoritu. Každý z nás ju má mať.

Som ochotný si priznať, že som niekde urobil chybu, ak ma teraz mnohí považujú za súčasť zlyhávajúceho systému. Mrzí ma, že sa mi nepodarilo tomuto vývoju zabrániť.

Ale nie je iná možnosť, než ten systém napraviť. Stačí nám schopnosť prejaviť záujem o čokoľvek spoločné, vzájomné, presahujúce rozmer nášho súkromného pohodlia. O čokoľvek všeobecné a nesebecké. Lebo sila nenažraných stojí len na našej slabosti a ľahostajnosti.

Naša odvaha v nich vyvoláva strach. Hlas verejnosti dokázal otriasť Jakešom a zbúrať železnú oponu – dokáže nepochybne postaviť medze ľuďom, ktorí majú voliča za hovno a myslia si, že žiadne medze v podobe zákonov ani elementárnej slušnosti pre nich neplatia.

Nad skriptami z matiky ho rozbolel zub. Muselo to súvisieť s intenzívnejšou mozgovou činnosťou, ktorá narážala na hranice jeho možností a tým zrejme podráždila nervové zakončenia. Pochopil, že ak bude trpieť, na pondelňajšiu skúšku sa nič nenaučí. Vybral sa do zasneženého sobotňajšieho popoludnia na pohotovosť. Nechával za sebou stopy v sídliskovom snehu, ktoré okamžite zapadali novými chladnými bielymi vrstvami – pre pohľade na ne mu prišlo neuveriteľné, že takéto množstvo hmoty, ktorá zasypáva autá, láme konáre a prehýba strechy, levituje spočiatku kdesi vysoko na oblohe. Akoby to bolo napriek prírodným a fyzikálnym zákonom.

Keď ho už zub nebolel, pohľad na husté sneženie aj na matematické vzorce mu pripadal znesiteľný, ba dokonca do istej miery romantický. Do mäkkej bielej tmy blikali oranžové majáky áut, ktoré sa márne snažili odhŕňať záveje.

„Neuč sa dlho, radšej sa dobre vyspi,“ pripomenula mu starostlivá mamička, ale hoci naoko prikývol, vedel, že musí ešte prebrať zo desať otázok. Oľutoval, že si pred Vianocami nenechal zapísať trojku do indexu, bol by mal dnes pokoj.

Lenže mamička vravievala: „Trojka nie je žiadna známka.“

Ani nevedel, kedy zaspal, zdalo sa mu, akoby len na okamih upadol do driemot, z ktorých ho vyrušilo pravidelné cingotanie čajovej lyžičky. Typický spôsob, akým si mamička mieša čaj, sčasti svedomitý a sčasti uponáhľadný ako celý jej život.

„Vyzerá to tak, že musíme ísť pešo,“ zavelila mamička na zastávke autobusu, na ktorej nik nečakal, pretože bolo jasné, že akékoľvek čakanie je zbytočné. Cestu, ktorú inokedy brázdili autá, zaplnili skupinky ľudí v čapiciach a šáloch, akoby práve tadiaľto viedla frekventovaná turistická magistrála. Bola ešte tma, zdalo sa, že sa celá Bratislava ocitla za polárnym kruhom, kde sa denné svetlo v takomto období vôbec nezažína.
Mamičke do červenej tváre šľahali snehové vločky, ale hrdinsky rozrážala ich nápor v snahe dôjsť aj dnes do cieľa, do svojho úradu, do svojej kancelárie, za svoju rysovaciu dosku, podať aj dnes očakávaný pracovný výkon.

Ich cesty sa rozišli na Centrálnom trhovisku.

„Trojka nie je žiadna známka,“ povedala mu bodro mamička na rozlúčku, ale jej hlas od neho odnášali poryvy fujavice a on kráčal ďalej proti vetru oprostený od tejto informácie, či skôr od imperatívu, ktorý sa nad ním vznášal a bránil mu prežívať akúkoľvek radosť zo vzdelávania aj zo života vôbec. Dokonca mu bránil prežívať aj radosť z jednotky, ktorú napokon na skúške dostal. Nepodarilo sa mu predsa nič iné, než len splniť mamičkin pokyn. Ako keď si dieťa pred jedlom umyje ruky.

Niektorí spolužiaci nedorazili do Bratislavy vôbec, mrzli vo vlakoch kdesi v závejoch. Nedorazila ani Alena, s ktorou plánoval ísť po skúške niekam do cukrárne to zapiť. Asi džúsom. Džús a čierna káva, áno to sa stáva. Džús bol atribút mladosti a progresívnosti, aspoň podľa vtedajších imidžmejkrov a marketingových manažerov v štátnych reklamných podnikoch.

Spoza sivobielej clony mrakov presvitlo slnko. Nevedel kam ísť. Skúšku urobil, ale náhly pocit voľnosti ho zaskočil.

Vošiel do starých drevených dverí, za ktorými sa skrýval kvetinový sklad. Alebo kvetinársky? Skrátka sklad, kde pracovala jeho kamarátka Zuzana. Nebrigádovala ako on cez leto, ale naozaj pracovala. Mala trvalý pracovný pomer a brala výplatu. Hoci sa stále chichotala, pripadala mu z tohto dôvodu oveľa dospelejšia.

„A to si urobil len jednu skúšku?“ spýtala sa.

„A to je málo?“ odpovedal.

„Ja neviem,“ zaváhala. „Tiež sa učím na skúšky. Ale na výšku by ma nikto nedostal.“

Pod pracovnou zásterou mala extrémne voľné tielko, pretože v sklade bolo teplo a vlhko, aby tu kvety vydržali, kým budú rozdistribuované do predajní a z nich do rúk mužov a postupne do rúk žien, mileniek, matiek či svokier. Bola tu vhodná skleníková klíma, v ktorej sa rodil život a v jeho hlave či azda aj v iných končinách jeho osoby sa na okamih zrodila myšlienka nepremýšľať úporne nad dôvodom, pre ktorý by Zuzanu vylákal na kávu alebo na džús, nezliepať si v hlave vhodnú formuláciu, ktorou by jej nastolil otázku, či s ním nechce chodiť, ale namiesto toho sa na ňu vrhnúť, pobozkať ju alebo sa dotknúť niektorého z miest, ktoré pohľadom ukradomky skúmal.

„Musím ísť,“ povedal napokon po zrelej úvahe a vyšiel z tropického pralesa do zasnežených ulíc, ktorými sa namiesto hluku áut a električiek rozliehali ľudské kroky a ľudské hlasy.

Mieril von z centra mesta, kráčal popri Štrkoveckom jazere na medzimestský autobus, ktorý kupodivu išiel akoby sa nechumelilo (a to doslova) a odviezol ho k starým rodičom. V ich starorodičovskom byte bola mäkká vŕzgajúca posteľ, na ktorej sa dobre vyspal.

Kráčal zo zastávky k tej posteli a ostávali za ním stopy v snehu. Prišlo mu neuveriteľné, že takéto množstvo hmoty onedlho zasa zmizne. Zmizne bez stopy a bez stopy zmiznú aj jeho stopy… Prvá úspešná skúška v škole, ktorú nedokončil. Prvá láska, ktorej sa nikdy nedotkol. Stopy v snehu, ktorý sa dávno roztopil, zatiaľ čo on sa naďalej brodí závejmi svojej kalamity.

Ďakujem za zverejnenie portálu sietovka.sk

http://www.sietovka.sk/?p=8748#more-8748

Ešteže je ten 17. november štátnym sviatkom, čomu dodáva extrémnu váhu najmä novela zákona, ktorá v tento deň zatvorila slovenské obchody – a tak Slovákov vyženie do Hainburgu pripomenúť si, ako utekali rozradostení na Západ cez rozstrihnutú železnú oponu, áno, teraz si zas odtiaľ rovnako natešení nosia vajcia za euro osemdesiat, kým u nás stojí kartón štyri eurá.

Aj napriek tejto bezhraničnej slobode cenotvorby neodolám chuti nakúpiť si pred predĺženým víkendom, žiaľ podobne ako ja uvažujú tisíce spoluobčanov a všetci sa stretávajú v podzemí obchodného domu Tesko, teraz už My, rinčia drôtenými vozíkmi, tlačia sa pri pultoch s mäsom a údeninami, penzisti do seba strkajú paličkami.

Trpezlivo stojím pri pulte s chladenými rybami, kde bol donedávna zvonček na privolávanie obsluhy, ale už ho odstránili, čím sa obsluha stala neprivolateľnou. Áno, pani predavačka nakladajúca obďaleč ľuďom do téglikov šaláty, zazrie občas na svoje detašované pracovisko, ale hrnú sa jej ľudia, nemá kedy odbehnúť k tým rybám.

Odbieham teda za ňou, hovorí, spočiatku mierumilovne, že áno, hneď, hneď, len čo… Ale len čo? Hovorím, že tam stojíme už dlho a nevšíma si nás, čím ju urážam, ona a nevšímať si zákazníkov? No prepáčte! Zastáva sa jej spokojný zákazník, ktorého práve obslúžila za dve sekundy, čím z neho urobila svojho spojenca a gavaliera.

„Čo sa sťažujete? Pani za to nemôže,“ poúča ma debilne, lebo tak nám káže solidarita, postaviť sa na stranu sprostejšieho, lenivejšieho, alebo menej profesionálneho.

S pocitom márnosti a nepochopenia vykladám späť z košíka mäso v balíčku (na svoje miesto, kam patrí, pravdaže) a vychádzam z teska bez nákupu.

Pravdaže, už tuším čo príde, len čo chcem vyjsť von, prístroje zachytávajúce moje negatívne vlny začnú zbesilo pípať. Rozkričím sa na ochrankára, v momente keď mu poviem, že zničím celý obchodný dom (pravdaže len mediálne, ekonomicky, žiadnu bombu nemám), takže ho budú musieť zavrieť, povie, nech teda idem, ale trvám na pohovore s nadriadeným, s ktorým potom spoločne skúšame, čo by mohlo pípať, nie sú to okuliare ani vetrovka, ani peňaženka (mám v nej predsa iba 500-eurové bankovky). Možno čip v hlave.

Odchádzam do Lidla a stretávam ľudí unavených revolúciou, demokraciou, bezďáci chvejúci sa od zimy popíjajú čučo na studených lavičkách, chriakajú na zem. Vchádzam do obchodu bez pípania, nakúpim do sýtosti bez konfliktov, hoci pri pokladni ma čaká ďalšie prekvapenie, v celom obchode, možno aj na celom svete nie sú nijaké tašky ani igelitové ani papierové.

Pokladníčka mi to letmo oznamuje, nemá čas, konverzuje s kamarátkou, zákazníčkou, ktorá platí nákup predomnou. Nadávajú na prácu, na život, hovoria čosi o chlapovi, čo neplatí alimenty, exekúciu naňho. Súcitne prikyvujem a pchám svoj majetok do tašky za euro s tepelnou izoláciou, aspoň sa mi paradajky a baklažán neroztopia ani nezmrznú.

Všetko je v poriadku, nemáme vajcia, nemáme maslo, nemáme tašky, nemáme stanicu s eskalátormi ani diaľnicu do Košíc, nemáme v Bratislave observatórium ani planetárium, veď netreba, nemáme metro ani nosný dopravný systém.

Máme stranu s vedúcou úlohou a ešte tie dve menšie zákonom povolené – Strana slobody a Strana obrody sa volajú? Či si to zle pamätám? A náš vysoký ústavný činiteľ práve v Rusku bozkáva kde-čo, len aby nejaký bacil nenachytal, mali sme aj politikov, čo pobyt v Moskve nerozdýchali. Už sme zasa kamoši s Kremľom, širokorozchodná trať vedie až do hláv našich politikov, jediné čo sa zmenilo, je desaťnásobok áut, divoko na seba trúbia, nemajú kde parkovať, nemajú kadiaľ prejsť. Niektorí – na rozdiel od roku 1989 – dnes už vedia, že Zem je plochá a Savo je všeliek a potom, že nie je pokrok.

Slovnaft podkuruje, plamenie blčia nad mestom a ropná škvrna v atmosfére sa zväčšuje a vpíja sa nám do pľúc, len viac ropy, priemyslu, diaľnic, ľudia na fcb frflú, že ich obťažuje nevhodne cielená reklama na záchranu lesa, ako keby to bol väčší problém, než drancovanie lesa samotné. Chceme mať pokoj, zatiahnuť žalúzie, aj ja vybaľujem nákup z izolovanej tašky a sám sa do nej schovávam, je to tak lepšie, byť od spoločnosti oddelený v karanténe a nenakaziť ju svojim negativizmom, dusiť sa vnútri a len tak platonicky túžiť po čerstvom vzduchu.

Myslime pozitívne. Ešteže je 17. november štátnym sviatkom.

Pri mrakodrape, čo sa do mrakov obludne driape hneď vedľa Ymky, hovorí:
“Aká škoda, že to ešte nie je hotové.”
“Tu žiadna výšková budova ani len nemala stáť,” hovorím mu.
“Ale prečo nie?” oponuje taxikár. “Len ju nejako nevedia dokončiť.”
Zastali sme v kolóne na Legionárskej, hneď vedľa pozostatku pivovaru Stein, na ktorý je už nalepené ďalšie sklolaminátové monštrum.
“A načo tu nechávajú takúto starú budovu, to mi povedzte?” rozfilozofuje sa taxikár znovu.
“Je to pamiatka, škoda, že nenechali pivovar celý.”
“Čo na tom môže byť zaujímavé, na takej starej budove?”
“Napríklad interiéry. Vo Viedni priemyselné budovy opravujú, môže tam byť napríklad divadlo.”
Taxikár na mňa neveriacky hľadí.
“Pozrite, aké sú pekné tie nové budovy. Tie tu mali byť všade.”
Ukazujem mu na budovu konskej železnice:
“Napríklad aj toto je technická a kultúrna pamiatka.”
“Ja by som to zbúral a postavil tam niečo nové,” odpovedá.
“To by ste potom mohli zbúrať aj Dóm svätého Martina a postaviť tam niečo nové,” hovorím mu.
“Viete čo, keď som sa nasťahoval do Petržalky, videl som ten Dóm z okna… No ale žeby som sa naňho musel každý deň pozerať, to nie. Teraz tam postavili tú novú budovu pri Auparku, tak mám výhľad na ňu.”
Cesta nám pekne ubehla, v jej závere som si uvedomil, že sa Ulicou 29. augusta už dá prechádzať. No obchádzka predsa len nebola zbytočná. Pochopil som vďaka nej, v akej názorovej bubline zrejme žijem, zatiaľ čo vonku pulzuje život v rytme developerov. Spejeme do pekného, nového, moderného sveta. Ani propaganda za komunizmus by nedospela k takým radostným záverom.

Stein, ako si ho pamätáme, foto Ľudmila Holíková

Kedysi sme sa Američanom tak trochu aj posmievali.

Politicky nekorektne, ako inak.

Veď vieme, že nie sú všetci rovnakí, že Amerika nerovná sa braková kultúra z amerických filmov (tiež nie všetkých, to je jasné).

Porozprávajme sa o tom, Džek. Lepšie je to vo verzii českého dabingu: Chci si o tom s tebou promluvit, Džejku. Doliju ti trochu kafe, Džony. Jeden čísburgr s hranolkama. Santa je úchyl. Vianoce s kokakolou.

A ešte tá zmätená hra, v ktorej sa máva drevenými palicami a nič sa v nej nedeje, akurát čírlíderky natriasajú lesklými štetkami (odporná profesia) a diváci pijú pivo. A žerú. Čísburgr s hranolkama.

No a ešte trochu menej humorný aspekt: USA je ešte vždy krajinou, kde sa uplatňuje trest smrti, kde ľudí v niektorých štátoch škvaria na elektrických kreslách.

Zdá sa, aspoň nám, na druhej strane oceánu, že práve táto Amerika to teraz vyhrala, má svojho pandrláka v Bielom dome, promluvme si o tom, Donalde. A druhá polovica Ameriky protestuje, lebo nie je takáto a cíti sa ukrivdená a ponížená. (Hoci, aby sme nezjednodušovali, nehádžme všetkých Trumpových voličov do jedného popkultúrneho vreca.)

Mimochodom, samotní Američania – alebo táto osvietenejšia časť ich spoločnosti – majú schopnosť a dar vidieť samých seba sebaironickou optikou. Známy film v českom preklade uvedený ako Nebožtíci přejí lásce, s Jackom Lemmonom v hlavnej úlohe, to popisuje veľmi trefne – keď je hlavný hrdina konfrontovaný a talianskymi reáliami.

Zvyknutý na „doliju ti trochu kafe“ utrpí šok pri konzumácii silného talianskeho espressa a nazýva ho brečkou. Vyhlási, že „cudzinec, ktorý zomrie v Taliansku, musí byť padnutý na hlavu“ (narážka na byrokraciu, a tú my v Európe ovládame). A rozhorčuje sa nad siestou, keď je medzi jednou a štvrtou popoludní všade a všetko zatvorené. Vrátane márnice.

Naopak, šarmantný riaditeľ talianskeho hotela Carlo Carlucci (Clive Revill) mu dôvod poobedňajšej pauzy vysvetlí presvedčivo: „My si nezájdeme na hamburger do bufetu. Uvaríme si cestoviny, posypeme ich parmezánom, nalejeme si víno, pomilujeme sa…“

Američan: „A čo robíte večer?“

Talian: „Večer sa vraciame k svojim manželkám.“

Ale, aby sme boli úplní, režisérom a spoluscenáristom filmu je Billy Wilder, rakúsky žid a rodák z podkarpatskej Rusi, konkrétne z Halíča. Európan. Ale odžil si v USA svoje, natočil trháky ako Niekto to rád horúce, nuž má právo sa posmievať. Aj Brit David Bowie spieval This Is Not America.

Našinci, čo sa posmievali Amerike, alebo jej nevedeli a nevedia prísť na meno, však nemajú problém s inváziou americkej pakultúry, ktorá z televízii a z kín takmer odstránila filmy iných krajín,  a ktorá k nám do obývačiek naservírovala čísburgre a čírslíderky. Nemajú problém s trestom smrti, ba čo, sami by najradšej dakomu šibeničku postavili.

Ich hnev na Ameriku predstavuje len kopírovanie politických klišé.

„Američania sa rozťahujú, robia policajta, nanucujú svetu demokraciu. Bodaj by im dal Putin po nose,“ brblú s ústami plnými pukancov, ktoré si lovia z papierového vrecka čakajúc na začiatok amerického akčného trileru o zrade, pomste a nenávisti.

Dnes, keď je Trumpova Amerika akože „ich“, teda keď to už nie tá zlá Amerika, presmeroval sa terč ich pohŕdania smerom k Bruselu. Z ľahkosti, akou došlo k tejto substitúcií, môžeme ľahko vyčítať, že o Ameriku nikdy nešlo, že nenávisť zdanlivo protiamerická vždy smerovala a smeruje k slobode. K systému, v ktorom si ľudia slobodne volia nielen politické strany, ale do značnej miery aj svoj osud. A to je neodpustiteľné.

Hoci zdôraznime, že do značnej miery – a jej značnosť je daná vyspelosťou spoločnosti, funkčnosťou jej právneho systému, jej kultúrnou úrovňou, atď… To už je samostatná téma.

Každopádne nenávisť k systému vyplýva jednak práve z jeho nedostatočnej funkčnosti (ktorú však svojimi občianskymi a voličskými postojmi opäť z veľkej časti podmieňujeme sami), a jednak je vyvolávaná pravidelnou konzumáciou na to určeného propagandistického materiálu – konštruovaného ako zbraň hromadného ničenia slobodného sveta.

To naň naši trollovia posielajú Putina, nie na Ameriku, ktorú teraz už ochraňuj pánboh. To sloboda je červeným či hnedým súknom ľudí, ktorým v pomätených hlavách haraší streľba, koncentráky, justičné vraždy a väzenia.

Keby sme si takúto brečku nenechali vlievať do verejného priestoru (doliju ti trochu sraček, Evropo) mali by sme nepochybne viac sebavedomia.

Dnes by sme mohli byť hrdými Európanmi a keby sme chceli byť politicky nekorektní, mohli by sme si povedať, že teda my nemáme Santu ale Ježiška, nejeme čísburgre, ale bryndzové halušky (slimáky, špagety, atď…), máme baroko, gotiku a Beethoven je skladateľ, nie bernardín.

Ľudí neškvaríme na elektrických kreslách a už takmer sedemdesiat dva rokov medzi sebou nebojujeme. A – s dôrazom na tie posledné dve veci – to tak aj ostane.

Prestáva to byť sranda. Pripomína to Mečiara na vzostupe. Rád by som veril teórii o sklenenom strope Kotlebovcov, ktorý sa pohybuje na úrovni desiatich percent. Rád by som si povedal, že naplnená a zrejme neveľká reštika v Zámkoch možno nič neznamená.

Ale čo ak sa Kotleba a spol. vypracujú na 20 až 25, alebo dokonca 30 percent? Medzi mladými ľuďmi jeho popularita rastie vysoko nad volebných 7 alebo prieskumových 11 percent.

Zatiaľ kotlebovcom v postupe nič nebráni, vládna moc im všemožne pomáha a oni zas pomáhajú vládnej moci – tak ako poslanec Ján Kecskés podržal koalíciu na pôde zahraničného výboru NR SR. Umožnil, aby bol výbor uznášaniaschopný a aby zmietol zo stola Lajčákovu a Ficovu kauzu Evka.

„Dávate nám silu, silu bojovať proti súčasnému zhnitému systému!“ napísal nadšený Kecskés na svoj fcb profil po mítingu v Nových Zámkoch. A deň potom zhnitý systém podporil.

Bodaj by nie. Kotlebovcom môže len vyhovovať, ak podporujú hnilobu, proti ktorej potom – pravdaže len verbálne – neohrozene bojujú a získavajú body.

Získavajú ich neohrozene a sú v situácii, keď im na ich pochode všetko len hrá do karát – opäť presne tak, ako Mečiarovi v 90. rokoch. Každá prekážka ich posilní, pretože ich už nezadržateľne nesie na politický Olymp nevedomie, sila prebudená v ľuďoch bažiacich po akomkoľvek impulze, ktorý by ich vytrhol z porazeneckej letargie.

Každý zákaz, každé obmedzenie, každá kritika Kotlebu posilňuje. Veď sa pozrime – kto sme my, ich oponenti? Fádni žurnalisti unavení z plnenia každodenných povinností a vystresovaní potrebou sa uživiť? A kto je v politike reprezentantom nás, čo si tento vývoj neprajeme? Sulík leštiaci si svoje ego, bojujúci v kaviarňach proti kaviarni a opálený z letných dovoleniek hromžiaci na slniečkárov? Alebo skorumpovaná koalícia a kapitán Danko bozkávajúci výložky. Alebo kádéhácki militanti bojujúci proti potratovej mafii?

Politická scéna na Slovensku zmizla v rokoch 2012 a 2016. Na dve doby. Ráz-dva. A bolo po nej, ostali len figúrky ako Kollár, Sulík alebo Matovič. (O Ficovi, Dankovi, Procházkovi a zfigúrkovatelom Bugárovi na druhej strane ani nehovoriac…)

Sme teda smiešni, pretože sme bezprizorní? Alebo preto, že máme strach? Každý normálny človek predsa musí mať strach!

Nie preto, že by Kotleba zriadil koncentračné tábory. To neurobí, ani keby zostavoval vládu – a možnože bude. Platí totiž mechanizmus – čím bude extrémnejší, tým získa menej percent. Čím viac sa „rozpustí“ vo svojej dobráckej no siláckej maske neohrozeného dobrodinca, aby bol dostatočne širokospektrálny, tým menej môže byť radikálny.

Ale na prúser je tak či onak slušne zarobené: Napríklad na také vystúpenie z EÚ a NATO (pravdaže dobrovoľné), môžu jeho percentíčka stačiť. Tak ako Mečiar zohral kľúčovú rolu pri rozdelení ČSFR, Kotleba ju vďačne zohrá pri rozpade EÚ, resp. pri našom vystúpení z nej. Mimochodom, všimnime si opäť ten zarážajúco podobný rukopis dejín – práve Mečiar zohral aktívnu rolu v tom, aby sa Slovensko nedostalo do EÚ a do NATO a aby čo najdlhšie zostalo v nezápadnej, alebo ak chceme „proruskej“ zóne, akurát že na rozdiel od dneška bolo vtedy Rusko veľmi slabé a pramálo ambiciózne. Dnes má Kotleba mentálneho spojenca a dobrodinca nielen v Rusku, ale v oslabovaní Európy zjavne aj na opačnej strane, hoc nemá holú hlavu, ale excentrickú ofinu…

Takže všetkých nás, ktorým nie je jedno, že máme slobodné voľby, ľudí nevešajú na kandelábre, že môžeme nakupovať aj pracovať v EÚ a dosiahli sme istý civilizovaný stupeň vývoja – a bez ohľadu na naše politické a náboženské preferencie – by mala spájať snaha vziať rozum do hrsti. Je nás viac. Zatiaľ. Len nesmieme mať podobu toho ustráchaného, beztvarého rozdrobeného a podrobiteľného davu zamestnaného v zamestnaní a v diskusii, že či Sulík alebo Havran, kto z nich je najvác.

Kauza Danko a výložky ukázala, že pýcha predchádza pád. Že nepredvídaná chyba striehne za rohom. Aj na Kotlebu. A voči čomu nemá jeho fanklub imunitu, to je jednoznačne humor. Skúsme ho nestratiť.

Najhorším scenárom by bolo, keby Kotlebu dokázala – tak ako Mečiara – zastaviť až tristná skúsenosť s jeho vládnutím. Jedného dňa sa každý prúser skončí, ale vystavený účet a jeho výšku nevieme vopred odhadnúť. Niečo ešte môžeme urobiť preto, aby nebol príliš drahý.

Možno sú hybnou silou dnešnej všeobecnej frustrácie nenaplnené životné sny.

Aj keď ani dosratý život nie je žiadnym ospravedlnením preto, aby sa stal človek fašistom. Aby obhajoval holokaust, nenávidel moslimov, Rómov, Židov, aby volil Kotlebu či iných extrémistov.

Ale na takú všeobecnú nedôveru v demokraciu a súčasný systém – bez ambície nájsť nejakú primeranú alternatívu a definovať v sebe pozitívnu odpoveď na aktuálne odmietavé reakcie – na takýto postoj to stačí. Na to, aby človek naletel populistom, napríklad.

Všetci poznáme vo svojom okolí prípady statočných ľudí, ktorí žijú zo 400-eurového dôchodku a neklesnú na dno nenávisti, neznížia sa ku konšpiráciám.

Vydržali, keď sa hovorilo o uťahovaní opaskov, prežili mečiarizmus aj ficizmus, reformy, veria demokracii, trpezlivo čakajú, že aj na Slovensku bude tak ako na Západe priplácajúc si čoraz viac za lieky v lekárňach.

Ako sa im odvďačil systém? Fico vlakmi zadarmo? Ako sa im odmenili reformní politici, ktorých podporovali? A čo im za ich prejavy lojality ponúknu také farmaceutické firmy žijúce z ich diagnóz, z ich bezmocnosti? Čo im za to dajú chobotnice vysávajúce ich krv cez hadičky zdravotníckeho systému?

A čo vlastne títo trpezliví dôchodcovia podporujú? Komu pomohli? Firmám, ktoré neplatia dane? Ktoré prelievajú peniaze na Bahamy? Pár ľuďom, ktorým patrí čoraz väčšia časť sveta?

Stretávam sa čoraz častejšie s ľuďmi, ktorí pracujú dvanásť hodín denne, aby obstáli… Či skôr aby prežili. A sám mám pocit, že ma moja profesionálna kariéra vracia kdesi na začiatok, keď je človek ochotný robiť veľa za málo s pocitom, že to musí mať isto nejaký hlbší zmysel okrem vlastného elementárneho prežitia.

Ale má? Aká je bilancia posledného štvrťstoročia? Tvorivosť ubitá každodenným stresom, kopec nápadov, ktoré nikoho nezaujímajú, na ktoré nemám čas ani energiu. Motivácia? Najmä negatívna. Vydržať. Prežiť do penzie. Dočkať sa staroby a smrti.

Príslušnosť k živoriacej a zanikajúcej profesii a neustále opakovanie mantry ako musíme, ako sa nedá, ako to nejde, ako je všade a všetko zle, to je establišment v akcii.

No ale nesťažujem sa (alebo žeby?) a nie som sám (určite nie). Sú na tom podobne učitelia, vedci a možno aj predavači a mnoho iných ľudí v iných profesiách. A duševne pracujúci obzvlášť – oni sa predsa zaoberajú niečím takým nepotrebným, nepredajným v akciách, nik dnes nekvíli v reklame – požičaj si na novú knihu za výhodný úrok. Sto myšlienok týždenne, sto myšlienok týždenne!

Pajácik masakruje ceny motorovou pílou a Polnišová jazdí na štvorkolke, čo teda ponúknuť do takéhoto sveta? Ako taký svet mať rád? Jeho obrysy maľujú maliari prázdnoty a sklamania, milióny ľudských osudov trpiacich objektívne a niekedy len so vsugerovaným pocitom menejcennosti, že sa nezmestia do šablón narysovaných marketingovými expertmi, že nie sú ideálnym zákazníkom a spotrebiteľom všetkého nepotrebného.

Nie sme tým, kým sme chceli byť a čím sme chceli byť. To je pocit, ktorý sa kolektivizuje a spája do negatívnej hybnej a či nehybnej sily prítomnosti i budúcnosti. Netreba skĺznuť na dno a siahnuť po Kotlebovi, ani sa modliť ku komunizmu či k neurčitému totemu s Putinovou hlavou, klérofašistickým telom a spomienkou na dvojkorunové mlieko.

Stačí to na miernu dezorientáciu v priestore a čase, v zmysle života. Stačí to na pocit krivdy, že sa iným žije neznesiteľne ľahko a my sa denne potýkame so znesiteľnou ťažobou. A tak ju znášame a budujeme nepredvídateľný svet, ktorý je k nám nepriateľský práve tak, ako my k nemu.