Pred tridsiatimi ôsmimi rokmi o takomto čase komunisti vzdali márny boj proti živlom, pochopili, že vetru a dažďu nerozkážu a vyhlásili uhoľné prázdniny.
Tuhá zima nastala už na Nový rok, teda 1. januára 1979 ráno. Ešte na Silvestra večer bolo okolo 12 až 15 stupňov nad nulou, čo si veľmi dobre pamätám, pretože sme boli s mamou na prechádzke po modranských uliciach.
Poveternostná situácia v Európe 1. januára 1979 (Zdroj: wetterzentrale.de)
Na druhý deň ráno klesla teplota na mínus 10, možno aj nižšie. Nemohol som uveriť, keď som sa pozrel na drevený teplomer na kuchynskom okne (ktorý mimochodom pri nedávnej výmene okien za plastové remeselníci šmarili do koša).
Na skle nášho hnedého Trabanta 601 zamrzli kvapky vody a bolo jasné, že ide do tuhého. Prezident Gustáv Husák sa prihováral národu. Keďže bol nepárny rok, tak po slovensky. Ale o kalamite ani slovo.
https://www.youtube.com/watch?v=QFjgXvFTVng
Zaujímavé je, že prudké ochladenie zasiahlo už 29. a 30. decembra Nemecko, no u nás, akoby sa naň nik nechystal. (Teda prinajmenšom nie ja).
Pokles teplôt o 20 až 30 stupňov Celzia mal katastrofálne dôsledky. Okrem toho, že televízia obmedzila svoje vysielanie a začínala ho od 19. hodiny, neskôr dokonca od 20.30, zamrzlo niekoľko sto vlakov naložených uhlím a koksom určenými nielen na vykurovanie, ale aj ako palivo do tepelných elektrární.
Odpoveď režimu na energetickú krízu bola rázna: V piatok 5. januára cestou z hudobnej výchovy domov som sa od spolužiakov dopočul, že budú celý týždeň uhoľné prázdniny.
Poveternostná situácia 5. januára, Zdroj: wetterzentrale.de
Keďže po holomrazoch napadalo kopec snehu a zima sa nevzdávala, prázdniny sa predĺžili o ďalšie dva týždne. Aj túto radostnú novinu mi prezradili výskajúce deti, ktoré sa sánkovali na akejsi modranskej ulici. Zrejme takej, čo ide dolu kopcom, to dá rozum.
Aj ja som sa chodieval spúšťať dolu zasneženými ulicami na sánkach, ale pamätám si,
že sme sa tiež išli lyžovať na Zochovu chatu a ráno teplomer ukazoval mínus 17 stupňov. (Áno, ten teplomer, čo tí remeselníci vyhodili.)
Chodil som tiež s dedkom kŕmiť na záhradu včely, teda nie, že by sme im strkali do úľov slaninu, ale varil sa z cukru a vody sirup, ktorý potom tiekol do úľa zo špeciálnej fľašky.
Veľmi som túžil po bežkách, ktorými by som si bežkal po malokarpatskom teréne. A hodne som sa chodieval aj prechádzať po prírode – a keďže som sa začítal do knihy Zálesácke dni od Ľuby Kvietkovej (vyšla v reedícii, aj dnes ju vrelo odporúčam), začal som sa učiť rozoznávať stromy podľa kôry a pukov, a tiež jednotlivé druhy vtákov.
Lebo verte či nie, keď sa chce niekto naučiť spoznávať vtáky, najlepší čas je teraz v zime, keď sú u nás iba tie „najosvedčenejšie“ a notoricky známe druhy: vrabec domový, vrabec poľný, sýkorka veľká, sýkorka belasá, hrdlička záhradná, stehlík pestrý, a tak ďalej…
Kniha, ktorá ovplyvnila môj životj...
Rozmýšľam, ako som sa v tom čase všetko dôležité dozvedal „od niekoho“ prípadne z rádia a z televízie. Dnes sme o všetkom informovaní veľmi rýchlo, dokonca vopred, čaro nepoznania, alebo poznania v pravý čas sa pominulo.
Druhý rozdiel: Zimy dnes pár dní iba tak trochu postrašia, tak ako v týchto dňoch, ale zďaleka nemajú takú výdrž ako kedysi. (Viac tu: http://domov.sme.sk/c/20072047/zimy-su-miernejsie-no-kalamity-sa-mozu-zopakovat.html)
Takže uhoľné prázdniny predbežne nehrozia. Hoci poveternostné javy s mimoriadnou intenzitou (ktorých výskyt aj sila narastajú vďaka klimatickej zmene) si od nás zrejme časom tiež vyžiadajú nejakú schopnosť reagovať.
Možno nebudú uhoľné, ale tornádové alebo povodňové prázdniny. A možno už nebudú ani školy a spoločnosti sa uľaví, keď sa nebude snažiť nikoho vzdelávať ani vychovávať a keď sa konečne zmieri s tým, že ju tvoria prevažne hlupáci.
Pred tridsiatimi ôsmimi rokmi, na prahu uhoľných prázdnin, by na to človek ani nepomyslel. Ani na všeličo iné.
(P. S. Kto neverí, ako to s našimi zimami ide dolu vodou, na skvelej stránke nun.sk nájde aj tento graf)
Zdroj: nun.sk
