Skeptici predpovedali, že rozpad Európskej únie spôsobí Grécko alebo nejaká iná zadlžená krajina, ktorá so sebou stiahne pod hladinu zvyšok tohto ťažkopádneho zoskupenia. Napokon sa však povstanie proti Bruselu začalo na Slovensku. Kde inde ako v Banskej Bystrici? Aké pekné zachovanie historickej kontinuity. 
Župan Banskobystrického kraja Marián Kotleba sa vyhrážal, že nepotrebuje Úniu a ani jej peniaze. A už aj začal rušiť projekty financované z eurofondov. Projekty pre cestovný ruch a pre školy.
Peniaze, ktoré na ne mali byť vyčlenené, sa presunú do iných krajov. A stredoslováci sa môžu svojmu županovi v tmavozelenom lesníckom tričku akurát poďakovať.
Samozrejme fakt, že je projekt financovaný z eurofondov, ešte neznamená, že je najpotrebnejší. Rovnako je známe, že peniaze z eurofondov sú neraz zdrojom korupcie, čo je v priamom protiklade s ich účelným využívaním.
Ale tak či onak môj sedliacky rozum nestačí na to, aby som rozumel argumentácii zarytých euroskeptikov. Nechápem, prečo je lepšie nemať než mať 100 miliónov alebo 20 miliárd eur. A prečo má byť Únia zodpovedná za to, že tieto peniaze nevieme využiť, alebo štvrtinu z nich rozkradneme.
Kotlebizácia spoločnosti
Kotleba je však len špičkou ľadovca, radikálnym zosobnením nálad, ktoré ovládajú čoraz väčšiu časť politickej scény. Presvedčenia, že vinníkom slovenských problémov je Brusel.
Nebezpečná na vzostupe týchto nálad nie je samotná kritika Únie – tá je dokonca aj potrebná. Hrozivá je skutočnosť, že sa tieto nálady spájajú s nárastom radikalizmu a xenofóbie. Že spolu s kritizovaným Bruselom ako povestné dieťa z vaničky vylievajú aj občianske hodnoty, slobodu, slobodnú diskusiu. Prinášajú tichú kotlebizáciu spoločnosti.
Zarytý nacionalizmus a antieurópanstvo sa stávajú iracionálnymi no silne pôsobiacimi symbolmi vzdoru proti skorumpovanej politickej elite – či už v Bratislave alebo v Bruseli.
Odrazu prestáva byť prekážkou, že v pozadí tejto politickej sily „vzdoru“ sú holohlaví mládenci schopní kopať nevinných ľudí do hlavy. Že v pozadí je ideológia stojaca na násilí, popieraní holokaustu a iných prejavov krutosti. Zvykáme si, že vodcu aj na úrade sprevádzajú svalovci v rovnošatách a že vodca zo svojho úradu môže vypisovať geopolitické nezmysly ukrajinskému prezidentovi.
Naša dnešná „alternatíva“
V roku 1998 stála proti Mečiarovi a jeho nedemokratickým praktikám ako-tak zomknutá politická alternatíva, ktorú spájal silný spoločný menovateľ – snaha dostať Slovensko do európskeho resp. euroatlantického priestoru. Dnes voči Ficovi takáto alternatíva nestojí.
Práve Smer sa navonok, paradoxne, ocitol v role zástancu EÚ, no jeho pohnútky sú eurofondovo–pragmatické. Smer vyznáva európske peniaze ale nie európske hodnoty.
A namiesto reálnej alternatívy vidíme časť opozície, ktorá sa kotlebizuje, pretože na túto vlnu naskočila aj liberálna SaS bojujúca o svoju záchranu, majú k nej však blízko aj mnohí Obyčajní ľudia.
A druhá časť zas zápalisto bojuje proti bruselským veterným mlynom, pretože v nich vidí ružové homosexuálne monštrá čo na padrť a prach zomelú naše kresťanské hodnoty a tradičné rodiny.
(Voličská poznámka – všimnite si, pokiaľ sa nestotožňujete so žiadnym z týchto politických prúdov a nemáte maďarskú národnosť, ako sa odrazu cítite osamelo.)
Akú máme budúcnosť?
Byrokraciu ani korupciu nemožno obhajovať. Slovenskú ani bruselskú. Prapodstatou Únie je však niečo iné. (A to by si mali častejšie pripomínať aj tvorcovia dnešnej často nevábnej európskej reality.)
Žijeme v priestore, kde len nedávno ľudia fyzicky alebo existenčne likvidovali – a to aj hromadne – iných ľudí pre ich presvedčenie či národnosť. Balkán prežil túto otrasnú realitu pred pár rokmi. Nie je iná možnosť než európsky kontinent postupne pretvárať na priestor, kde sa podobné veci diať nebudú. A spoločenstvo krajín tento proces zvládne efektívnejšie, než jednotlivé štáty.
Tým viac znepokojuje dnešné oslabovanie dôvery v tento filozofický rozmer Európy. Dôvery v mier a v spoločnosť s vysokou mierou občianskych práv, slobôd, ale aj občianskej angažovanosti a kontroly.
Nie Brusel ale táto dôvera v slušný a mierový život stratila v politike svojich zástancov a nahrádza ju narastajúci radikalizmus, za ktorým človek márne hľadá pozitívne sformulovanú víziu.
Pé es
A ešte niečo. Po prvé: Keby som si neprial silnú Európu, veľmi by som sa tešil z toho, že namiesto súdržnej stredoeurópskej sily v podobe visegráskej štvorky mám ako na dlani pár štátikov, ktoré sa škvaria vo vlastných problémoch, sú závislé na mojich surovinách, na uráne, rope, a ktoré majú iné starosti, než pozitívnym príkladom „demoralizovať“ Ukrajinu a ťahať k sebe, čiže na západ.
A po druhé: S Gréckom či banskobystrickým „povstaním“ si Brusel poradí. Ale kto má, preboha, žiť v takejto zneistenej krajine? Kto má voliť medzi Ficom a kotlebizáciou? Aká vlastne čaká Slovensko budúcnosť? Skutočne nás to vôbec netrápi?
