Čoraz viac cítim, že som ako novinár zlyhal.

Neviem, či ja osobne, nechcem toto konštatovanie vzťahovať na ostatných kolegov, ktorí sú presvedčení o opaku, teda o tom, že sa nedopustili žiadnej zásadnej chyby. Beriem kolektívnu vinu na seba. Ako žurnalista som nikdy nepatril k špičke, robím akurát túto prácu dlho, a to predsa nie je žiadna zásluha.

Myslím si však, že aj my – médiá – máme svoj podiel na tom, že sme v spoločnosti niečo neustriehli. Niečo, čo nám prerástlo cez hlavu tak, že sa s tým nedá naozaj nič robiť.

Pomník komunizmu a postkomunizmu

Nad Bratislavou, konkrétne nad Hlavnou stanicou bol kopec s názvom Stráže. On tam stále je, ale to, čo na ňom bolo, už nie je. Za socíku tu stáli stožiare rušičky, ktorá rušila vysielanie rozhlasových staníc zo slobodného sveta. Kopec predstavoval cenný prírodný fenomén blízko centra mesta. Dlho odolával výstavbe, na napokon neodolal. Dnes je z neho odporné devoloperské sídlisko, do ktorého verejnosť nemá prístup.

Sprivatizovaný verejný priestor. Po objekte komunistického ohlupovania tu stojí pomník postkomunistickej nenažranosti.

Verím tomu, že raz ho budú ukazovať deťom z ďalších generácií. Ako symbol toho, že verejný záujem neodolá náporu súkromnej nenažranosti.
Včera padli Stráže. Padlo PKO – áno, niektorým sa nepáčilo, ale je to dôvod? Padnú ďalšie lokality? Vinohrady? Zlaté Piesky? Devínska kobyla?

Pozrime sa na to, ako nechutne vyzerá samotný Devín. Kde je naša národná hrdosť?

Matičiari a Fico hľadia k Dunaju, Danko urazene premýšľa, prečo ho nepozvali na oslavu Cyrila a Metoda – ale, vážení ústavní a neústavní činitelia, prečo sa nepozriete na sídla Beljajeva (jáj, bratské Rusko) a ďalších, ktorí Devín premenili na svoj ranč?

Tak im treba paštikárom

Nepadajú len lokality. Padajú lesy. Padá strom po strome. Lebo nenažranosť.

Padajú princípy. Padlo právo.

Obrovská sila nenažranosti a moci valcuje a šrotuje všetko, čo jej stojí v ceste, neváha ľudí podplácať, alebo zalievať do betónu. Môžu si vybrať.

Akú má šancu človek v úrade, aby z titulu svojho vplyvu a svojej funkcie obhajoval verejný záujem? Akú šancu má úradník nepovoliť výstavbu tam či inde? Akú šancu má politik zabrániť korupcii?

Samozrejme má. Ale – a to je jadro problému – tlak partikulárnych a súkromných záujmov je nepomerne vyšší, než tlak záujmu verejného.
Verejný záujem vlastne vytvára tlak len minimálny, roztrieštený. Úprimne, ruku na srdce,  komu z vás prekáža premena hodnotnej lokality na milionársku štvrť? Ak sa to týka Bratislavčanov, východňar si povie – tak im treba, paštikárom!

Ak sa to týka lesov, mestský človek si povie – asi treba ťažiť, čo už.

Vodič nevníma problémy chodcov, dedinčan problémy mesta, človek, čo nemá deti v škole, nerieši školstvo. Ľahostajnosť, apatia, ba dokonca averzia medzi profesnými či sociálnymi skupinami zabezpečujú ľahké vládnutie tým, ktorí chcú spoločnosť ovládať. Je slabá. Nemá názor, nemá cieľ a tak nečudo, že jej volení zástupcovia pôsobia práve tak.

Pre koho som (ne)štrngal kľúčami

V novembri 89 a po ňom som zo všetkých síl podporoval demokraciu, lebo som si pod ňou predstavoval možnosť, že aj tzv. radový občan môže byť rovnocenným partnerom moci a môže ju zastaviť, regulovať, kritizovať.

Podporoval som pravicu, kapitalizmus, slobodu podnikania v naivnej predstave, že podporujem majiteľov firiem, čo sa dobrými nápadmi a usilovnosťou prepracujú k úspechu – no popri tom si budú zdravo konkurovať.

Nepodporoval som Tkáča, Jakaboviča, Haščáka, ani Bašternáka a Kočnera, ani Paškovcov a spol. ani Širokého, pre nich som – ako sa vraví – ozaj neštrngal kľúčmi. Nič by som proti nim nemal, keby oni niečo nemali proti mne ako proti občanovi. Keby necítili potrebu ma ovládať, keby som im neustále neprekážal na každom kroku. A to len preto, že niekto nedokáže jazdiť v Škode SuperB a večerať v normálnej bratislavskej reštaurácii, keďže potrebuje Jaguara a žrádlo vo Francúzsku.

Lenže, joj, môžem sa voči tomu ohradiť a nebyť vystavený obvineniu z kryptokomunizmus? Čo ak si niekto vylustruje moju minulosť, jáj, veď som v roku 1986 bol v SZM, isto že som vlastne ľavičiar, nie som dosť dobrý pre konzervatívne či pravicové médiá…

Odvaha vyvoláva strach

HZDS bolo priamym spojencom tohto zla, Smer vznikol na jeho objednávku, ale zlyhali aj SDKÚ či KDH alebo Most, nehovoriac o SNS.
Chápem, že SaS a OĽaNO ako opozíciu kvalifikuje do jej postavenia už iba samotný fakt, že s tým nemali nič spoločné. Podobne ako sa musím zmieriť s tým, že niekomu stačí táto kvalifikácia u Kollára, akokoľvek pôsobí nedôveryhodne.

O Kotlebovi nebudem uvažovať, nie je to legitímna strana. Na velebenie splynovania občanov nie je nijaký legitímny dôvod, ani nasratosť najvyššieho štádia.

Dnes sa dohadujeme, či taká alebo onaká strana, ale nefunguje to základné – verejný záujem ako spoločná kategória, ktorá spája všetkých, že potrebujeme kvalitné školy, živé lesy, že sa každá plocha nemôže zmeniť na trvalé adresy zbohatlíkov, že musia platiť nejaké princípy a tie princípy sú naše. A kto sa dožaduje ich porušovania nevyberaným spôsobom, nie je súčasťou demokratického systému. Že človek má mať autoritu. Každý z nás ju má mať.

Som ochotný si priznať, že som niekde urobil chybu, ak ma teraz mnohí považujú za súčasť zlyhávajúceho systému. Mrzí ma, že sa mi nepodarilo tomuto vývoju zabrániť.

Ale nie je iná možnosť, než ten systém napraviť. Stačí nám schopnosť prejaviť záujem o čokoľvek spoločné, vzájomné, presahujúce rozmer nášho súkromného pohodlia. O čokoľvek všeobecné a nesebecké. Lebo sila nenažraných stojí len na našej slabosti a ľahostajnosti.

Naša odvaha v nich vyvoláva strach. Hlas verejnosti dokázal otriasť Jakešom a zbúrať železnú oponu – dokáže nepochybne postaviť medze ľuďom, ktorí majú voliča za hovno a myslia si, že žiadne medze v podobe zákonov ani elementárnej slušnosti pre nich neplatia.