(gastrotoxikologická úvaha)

Človek je asi na staré kolená precitlivený, alebo čo. Napadne mu ísť so synom do obľúbenej takmer kultovej reštaurácie, na ktorú miestni (Pezinčania) nedajú dopustiť. V ktorej dokonca usporiadal rodinnú oslavu. V ktorej už tisíce korún i eur ponechával. Ale to ho nespasí a neochráni pred možnosťou, že odtiaľ odíde… Ani nie nahnevaný, skôr sklamaný.

Naše reštaurácie a kaviarne možno milovať len neopätovanou láskou. Vy ich môžete milovať. Ony vás iba vtedy, ak nerobíte problémy. Je to láska podmienená vašou loalitou a poslušnosťou.

Pri návšteve známej stokrát otestovanej reštaurácie dali synovi kapustnicu, ktorá mala celkom inú arómu ako kapustnica. Prerážalo v nej čosi ako jablčný ocot. S polievkou nemala nič spoločné. Nebola pokazená ani plesnivá, „iba“ nechutná.

Povedal som čašníčke, pokrčila plecami, vraj to varil iný kuchár než zvyčajne. Podstrčil som to pod nos aj vedúcej. Uznala, že vôňa je čudná. Skúmali to v kuchyni, prišli mi oznámiť, že nič nevyskúmali.

Asertívne som poznamenal, že teda za kapustnicu dúfam, nemusím platiť. Vedúca prikývla, že nie. Ale až pri odchode som si uvedomil, čo mi chýbalo najviac: Slovo „prepáčte“. Mrzí nás to. Nevieme, ako sa to mohlo stať. Ospravedlňujeme sa a dúfame, že k nám budete napriek tomu chodiť.

No viete čo? Nebudem. Ale asi vás tým nepotrestám.

Keď mi namiesto pstruha priniesli akváriovú rybičku a synove pečené zemiaky zaváňali po čudnom oleji, už som ani nevzdoroval. Zaplatil som, dokonca čašníčke nechal tringelt, pretože som tĺk.

Mimochodom, v reštike sme za zlý obed zaplatili 16 eur. Ak odrátam 2 eurá za 2 kofoly, jedlo stálo 7 pre každého. To zas na jednu osobu a jedno dieťa nie je tak malý účet.

Občas na fcb vidím ponosy na podniky, ktoré sa k nám správali very friendly a potom pri prvom probléme neochota, arogancia, alebo ľahostajnosť.

Nuž, slovenský zákazník, nebuď naivný. Uvedom si konečne, že ťa nik nepotrebuje. Nik o teba nestojí. To nie ty živíš majiteľov krčiem. Oni živia teba, prinajmenšom majú ten pocit.

Slovenskej krčme a možno Slovensku ako takému si ukradnutý! Len si ich miluj tou nešťastnou neopätovanou láskou.

Beseduj empaticky s taxikármi, aké majú ťažké povolanie a potom márne vyvolávaj, keď potrebuješ taxík na železničnú stanicu Vinohrady a počuješ, ako štítivo pomedzi zuby dispečerka preciedza túto destináciu vediac, že nik nepríde, ale zakvákať do vysielačky to musí.

Ako keby hovorila: „Vrakuňa Pentagon, potrebujeme odviezť krvácajúceho postreleného narkomana s rodiacou manželkou o dva bloky ďalej.“

Možno som zlý typ zákazníka. Nie som holohlavý potetovaný týpek s kľúčikmi od BMW, čo vojde do krčmy a povie: „Dopiči, dones fľašu whisky a tatarák.“

Ani biznismen, čo zavolá taxík a zavelí: „Na Schwechat, a keď nestihneme lietadlo tak, kurva, do Bernu.“

Pre tento typ ľudí sa oplatí podnikať! Nie pre neduživú strednú triedu, čo sa občas ide nažrať za gastráče a robí zo seba pánov.

Nakoniec, väčšina spoločnosti žije v chudobe, dve tretiny vraj až pod hranicou minima. Takže vážení, ak sme nad týmto minimom, nehrajme sa hneď na to, že sme niečo viac, keď nie sme najviac. Patríme ešte vždy do kasty, pre ktorú sú určené herne a lacné krčmy, kde sa pije desina s borovičkou a na prilepšenie k tomu občas pizza zo škatule. To nám patrí!

Milé reštaurácie, to ja sa vám musím ospravedlniť za to, že som sa hral na pána, objednával si, rozkazoval, žrať som chcel a ešte aj taxíkom sa mi zachcelo odviezť. Prepáčte, už sa to nebude opakovať.