Prišiel domov a želal si, aby zaspal, a aby ho zobudila jemná Dominikova dlaň tak ako pred časom, keď tu zadriemal a sníval sa mu čudesný sen s Dedoluškom a neznámou, dosiaľ neidentifikovanou ženou Karin. Strhol by sa a zistil by, že sa mu všetko iba snívalo – Dominikova choroba, výmena okien, stratený Dedoluškov teplomer, konflikty so susedom a jeho ženou, s ktorým sú poprepájaní rúrkami a potrubiami, s fialovou agresívnou alkoholičkou na kúpalisku, s chlapíkom v šiltovke, ktorého ponižujúco donútil uhnúť mu z cesty, s poblúzneným kolegom Krochtom, s okradnutou literátkou Kristínou Malou, aj vojna na Ukrajine by bol sen, aj brexit, v Európe by vládol mier a platila by mantra, s ktorou sa tak často stretával ešte v prvej dekáde 21. storočia, totiž, že sa nezadržateľne rozširuje pásmo stability a prosperity a koho toto pásmo zasiahne, ten už pred ním nikdy neujde, bude naveky spasený a upísaný svojmu údelu mať sa čoraz lepšie a lepšie. Ibaže v akom bode, v akom okamihu mal by sa mal Karol zobudiť, aby zistil, že sa mu to všetko iba snívalo, že v spánku dočasne opustil idylickú či aspoň optimálnu realitu, do ktorej sa teraz vracia? V roku 2014 pred okupáciou Krymu? Alebo v roku 2011 pred pádom Radičovej vlády a návratom Fica? Pred rozdelením Československa a nástupom Mečiara? Alebo rovno v roku 1989?
Alebo v roku 1972, usmial sa Dedoluško veselo, dôchodcovsky. To ti ešte nevyberali mandle, Kajoluško, nerezali ti hrdlo, neposielali ťa na liečenia a ja som bol ešte chlap, len o pár rokov starší ako si teraz ty, síce na odpočinku, ale v plnej sile. Mám tým na mysli, že som sa naučil strihať vinohrad, štepiť ruže a keď už sa z Vlastičky stala gymnazistka počúvajúca to trieskanie a búchanie všelijakých vlasáčov škriekajúcich v angličtine, venoval som sa aspoň tebe, keď už tvoj otec bol taký nespoľahlivý, aj zo strany sa nechal vyhodiť, musel pritom vedieť, že žiadnych dvestisíc ba ani dvesstotisíc slov nepohne dialektikou vývoja a nenaruší zákon o prerode kvantity na kvalitu… Či naopak? A keď sa stratil z tvojho života, tak som tu bol aspoň ja. A trochu ma trápilo, že aj keď som na teba pôsobil v duchu materialistickej a pokrokovej výchovy, nejako nesprávne ťa jaksi pridelili, teda ty sám si sa pridelil na nesprávne miesto, medzi takých tých ľudí, čo sú so všetkým nespokojní, aj so sebou – a takým niet pomoci. Už keď si si začal, jaksi, všetko zapisovať, vedel som, že je to pre kočku. Dá sa to napraviť, ale musíš sa vrátiť do roku 1972 alebo do roku 1968.
Áno, do roku 1968. Alebo ešte o rok skôr. Pomyslel si aj Kajoluško. Nebol by vôbec počatý, mamu by v ten deň bolela hlava – a žiaden zlý sen by sa tým pádom ani nekonal. Súdruh Dubček by bratsky presvedčil súdruha Brežneva pri vodke, že intervencia je zbytočná a neprišli by nijaké tanky.
Veď naše tajmlajny sú nekonečné a umelá inteligencia sa o všetko postará, teraz cestovanie v čase nie je problém. Teraz už môže byť čokoľvek akokoľvek a hlavne kedykoľvek, tak znie heslo 21. storočia. Už čoskoro sa bude dať opravovať aj minulosť, a tak sa logicky zvyšuje nádej, že sa dnešná mizéria opraví zásahom z budúcnosti.
Ilustračné foto
