Kedysi sme sa Američanom tak trochu aj posmievali.
Politicky nekorektne, ako inak.
Veď vieme, že nie sú všetci rovnakí, že Amerika nerovná sa braková kultúra z amerických filmov (tiež nie všetkých, to je jasné).
Porozprávajme sa o tom, Džek. Lepšie je to vo verzii českého dabingu: Chci si o tom s tebou promluvit, Džejku. Doliju ti trochu kafe, Džony. Jeden čísburgr s hranolkama. Santa je úchyl. Vianoce s kokakolou.
A ešte tá zmätená hra, v ktorej sa máva drevenými palicami a nič sa v nej nedeje, akurát čírlíderky natriasajú lesklými štetkami (odporná profesia) a diváci pijú pivo. A žerú. Čísburgr s hranolkama.
No a ešte trochu menej humorný aspekt: USA je ešte vždy krajinou, kde sa uplatňuje trest smrti, kde ľudí v niektorých štátoch škvaria na elektrických kreslách.
Zdá sa, aspoň nám, na druhej strane oceánu, že práve táto Amerika to teraz vyhrala, má svojho pandrláka v Bielom dome, promluvme si o tom, Donalde. A druhá polovica Ameriky protestuje, lebo nie je takáto a cíti sa ukrivdená a ponížená. (Hoci, aby sme nezjednodušovali, nehádžme všetkých Trumpových voličov do jedného popkultúrneho vreca.)
Mimochodom, samotní Američania – alebo táto osvietenejšia časť ich spoločnosti – majú schopnosť a dar vidieť samých seba sebaironickou optikou. Známy film v českom preklade uvedený ako Nebožtíci přejí lásce, s Jackom Lemmonom v hlavnej úlohe, to popisuje veľmi trefne – keď je hlavný hrdina konfrontovaný a talianskymi reáliami.
Zvyknutý na „doliju ti trochu kafe“ utrpí šok pri konzumácii silného talianskeho espressa a nazýva ho brečkou. Vyhlási, že „cudzinec, ktorý zomrie v Taliansku, musí byť padnutý na hlavu“ (narážka na byrokraciu, a tú my v Európe ovládame). A rozhorčuje sa nad siestou, keď je medzi jednou a štvrtou popoludní všade a všetko zatvorené. Vrátane márnice.
Naopak, šarmantný riaditeľ talianskeho hotela Carlo Carlucci (Clive Revill) mu dôvod poobedňajšej pauzy vysvetlí presvedčivo: „My si nezájdeme na hamburger do bufetu. Uvaríme si cestoviny, posypeme ich parmezánom, nalejeme si víno, pomilujeme sa…“
Američan: „A čo robíte večer?“
Talian: „Večer sa vraciame k svojim manželkám.“
Ale, aby sme boli úplní, režisérom a spoluscenáristom filmu je Billy Wilder, rakúsky žid a rodák z podkarpatskej Rusi, konkrétne z Halíča. Európan. Ale odžil si v USA svoje, natočil trháky ako Niekto to rád horúce, nuž má právo sa posmievať. Aj Brit David Bowie spieval This Is Not America.
Našinci, čo sa posmievali Amerike, alebo jej nevedeli a nevedia prísť na meno, však nemajú problém s inváziou americkej pakultúry, ktorá z televízii a z kín takmer odstránila filmy iných krajín, a ktorá k nám do obývačiek naservírovala čísburgre a čírslíderky. Nemajú problém s trestom smrti, ba čo, sami by najradšej dakomu šibeničku postavili.
Ich hnev na Ameriku predstavuje len kopírovanie politických klišé.
„Američania sa rozťahujú, robia policajta, nanucujú svetu demokraciu. Bodaj by im dal Putin po nose,“ brblú s ústami plnými pukancov, ktoré si lovia z papierového vrecka čakajúc na začiatok amerického akčného trileru o zrade, pomste a nenávisti.
Dnes, keď je Trumpova Amerika akože „ich“, teda keď to už nie tá zlá Amerika, presmeroval sa terč ich pohŕdania smerom k Bruselu. Z ľahkosti, akou došlo k tejto substitúcií, môžeme ľahko vyčítať, že o Ameriku nikdy nešlo, že nenávisť zdanlivo protiamerická vždy smerovala a smeruje k slobode. K systému, v ktorom si ľudia slobodne volia nielen politické strany, ale do značnej miery aj svoj osud. A to je neodpustiteľné.
Hoci zdôraznime, že do značnej miery – a jej značnosť je daná vyspelosťou spoločnosti, funkčnosťou jej právneho systému, jej kultúrnou úrovňou, atď… To už je samostatná téma.
Každopádne nenávisť k systému vyplýva jednak práve z jeho nedostatočnej funkčnosti (ktorú však svojimi občianskymi a voličskými postojmi opäť z veľkej časti podmieňujeme sami), a jednak je vyvolávaná pravidelnou konzumáciou na to určeného propagandistického materiálu – konštruovaného ako zbraň hromadného ničenia slobodného sveta.
To naň naši trollovia posielajú Putina, nie na Ameriku, ktorú teraz už ochraňuj pánboh. To sloboda je červeným či hnedým súknom ľudí, ktorým v pomätených hlavách haraší streľba, koncentráky, justičné vraždy a väzenia.
Keby sme si takúto brečku nenechali vlievať do verejného priestoru (doliju ti trochu sraček, Evropo) mali by sme nepochybne viac sebavedomia.
Dnes by sme mohli byť hrdými Európanmi a keby sme chceli byť politicky nekorektní, mohli by sme si povedať, že teda my nemáme Santu ale Ježiška, nejeme čísburgre, ale bryndzové halušky (slimáky, špagety, atď…), máme baroko, gotiku a Beethoven je skladateľ, nie bernardín.
Ľudí neškvaríme na elektrických kreslách a už takmer sedemdesiat dva rokov medzi sebou nebojujeme. A – s dôrazom na tie posledné dve veci – to tak aj ostane.
