mňam!

Hypermarkety nechcú, aby som v nich nakupoval. Pritom ich mám tak rád. Celé roky im nanucujem svoje ťažko zarobené peniaze. Žiaľ, je to láska neopätovaná, podobne ako láska k vlasti či k národu.

Modrý hypermarket ma napríklad celé leto odrádzal biednym sortimentom ovocia. Nepodarilo sa. Vytrvalo doň chodím, hoci napríklad i dnes, uprostred vinohradníckej sezóny v ňom stojí kilo hrozna 1,79 eura. Milí vinári, koľko vám platia za vaše hrozno vo výkupe?

Obchod sa bráni i ďalšou fintou – mieša staré rožky s čerstvými. Keď som svojho času robil rozhovor so skúseným pekárom, označil túto praktiku za zločin. Napriek tomu si takto predajne potravín naďalej dobrovoľne znižujú tržby. Ešte by si nadšení zákazníci odnášali plné košíky pečiva – veď nenadarmo sa vraví, keď čosi ide na odbyt, že sa to míňa ako čerstvé rožky! Lepšie je čakať, kým čerstvé rožky vychladnú a stvrdnú a spokojne sledovať, ako tie tvrdé nik nekupuje! Jednoduchá matematika.

Napokon v súlade so svojím pomenovaním „expres“ hypermarket vytiahne aj taký ťažký kaliber, akým sú dlhé rady. No aj tak v nich trpezlivo stojím. Dokonca sa snažím nebrať osobne, keď do pokladní príde posila – a tí, ktorí stoja na konci radu, alebo iba prichádzajú, sa veselo presunú k práve otvorenej kase a predbehnú nás, ktorí čakáme najdlhšie. Poslední budú prvými, píše sa predsa v Biblii a tak pár robotníkov v montérkach s fľašami borovičky spokojne opúšťa predajňu, zatiaľ čo ja s plným vozíkom trpezlivo čakám, aby som mohol venovať 25 eur niekomu, kto ich vlastne nechce.

Nuž, čo sa dá robiť, keď som sa neodnaučil žrať, a ani tie decká nie a nie žiť z prány. Neostáva mi nič iné, len sa naďalej nanucovať obchodom, ktoré dobre vedia, že takí trpáci ako ja naplnia ich pokladnice. Zamladi ako horlivý zástanca trhu som si myslel, že obchodníci a poskytovatelia služieb sa budú o mňa ako o zákazníka priam trhať alebo aspoň zaujímať. Teraz, zahrýzajúc sa do obschnutého rožka, akurát premýšľam, kde sa stala chyba.