V detstve som veľmi rád chodieval na návštevy k mojej krstnej mame. Naučila ma piť kávu, nesku… A pozerávali sme u nej vždy telku. Ona vlastne vždy sedela v kresle, fajčila, pila kávu a pozerala telku.

Raz dávali inscenáciu alebo film, kde sa hrdina, astronóm, ocitol v observatóriu spolu s nejakou ženou. Chcel jej ukázať hviezdy. Pozrela sa do ďalekohľadu a zmocnilo sa jej dojatie. Do očí sa jej tisli slzy.

“Odrazu, ako som sa pozrela na nočnú oblohu, chcelo sa mi plakať,” povedala.

Vyšli sme von, kráčali sme k zamrznutému Štrkoveckému jazeru. Bola zima ako teraz. Asi január.

“Naozaj je to tak, že keď sa človek pozerá na hviezdy, akoby mal v očiach slzy a chcelo sa mu plakať. Také je to silné, nie?” povedala krstná, ale ako chlapec som jej veľmi nerozumel. Aké slzy? Aké dojatie?

Ale predsa len som si všimol, aký je pohľad na nočnú oblohu silný. Zanechával vo mne dojem, ktorému som sa nedokázal ubrániť.

Nad obzorom svietila a blikala hviezda. Krstná mama povedala, že je to Sírius. Záblesky svetla sa javili červené, modré, zelené, pokúšal som sa ich doma nakresliť fixkou, ale bol to len dvojrozmerný odlesk mocného dojmu, aký v človeku vyvolá pohľad na túto hviezdu.

Teraz svieti, bliká, hádže odlesky, zelené, modré, červené. Vydržím sa naň pozerať celé minúty. Je to dojímavé a fascinujúce zároveň. Akoby nám hviezda chcela niečo naznačiť, ale nevieme čo. Ani neviem, čo to bol za film, ten o tom astronómovi a dojatí z nočnej oblohy. Krstnej mamy sa už neopýtam. Sírius bliká. Zimná obloha je nesmierne hlboká, akoby nás vesmír vťahoval do seba a nástojčivo naznačoval, že doň patríme, že by sme ho mali brať do úvahy a cítiť sa ako jeho súčasť.

Koľko ľudí dnes ešte udiví hviezdne nebo nad sebou… A to druhé, to bolo čo?