Kresťanskí demokrati opäť nastolili otázku Mečiarových amnestií a vyrukovali s návrhom prijať ústavný zákon, ktorý by prekonal ich účinky. Keďže ide o zákon ústavný, treba na jeho prijatie ústavnú väčšinu. V časoch, keď sa otriasa v základoch aj väčšina prostá, na základe ktorej vôbec môže vládna koalícia hovoriť o svojej existencii, vyznieva takýto návrh úsmevne a trúfalo, ak nie rovno donkichotsky. Napriek tomu má svoje opodstatnenie. Prečo?

Únos Michala Kováča mladšieho je príliš vážna udalosť, aby sa na ňu zabudlo. A aby ju po pätnástich rokoch prekryli lapálie praktickej politiky. Podozrenie, ktoré sa s ňou spája – že v pozadí násilného trestného činu stála štátna inštitúcia a že sa skutok stal s požehnaním politických predstaviteľov a v mene ich politických záujmov – znamená brutálne pošliapanie akýchkoľvek hodnôt právneho štátu a demokracie.

Napriek tomu ľudia, ktorí politickými krokmi aktívne – alebo svojím pritakávaním pasívne – tieto princípy pošliapavali, plávali a plávajú si ďalej verejným a politickým životom. Vladimír Mečiar vplával do koalície s najpopulárnejším politikom Ficom a dokonca s jeho priazňou pragmaticky kalkuloval aj Mikuláš Dzurinda. Ivan Gašparovič je prezidentom SR. A tak ďalej…

Ak boli voľby 2010 v niečom prelomové, potom aspoň tým, že Mečiara poslali do politického dôchodku. Ale ak už obyvateľovi Elektry nič nebráni v pokojnom oddychu, sú ľudia, ktorým dedičstvo jeho éry dodnes ruší pokojný spánok, ktorým nedovoľuje usmiať sa a cítiť sa naozaj šťastnými.

Preto je v tejto otázke miesto aj pre donkichotské návrhy. Nech zaznejú! Nech sa ukáže, kto ich podporí a kto nie. Či aj Obyčajní ľudia. A povedzme i Smer, nech dá konečne najavo, či ním hýbu skutočné ľavicové hodnoty, alebo sponzori, ktorým kontinuita názorov nedovolí odsúdiť únos ani amnestie.

Ide o (a)morálne dedičstvo, s ktorým sa raz bude treba vysporiadať.