Výsledok volieb 2010 prekonal očakávania. Nie pre tesnú výhru pravice nad víťazným Smerom. Nie pre výsledok, pri ktorom oba tábory zvíťazili a prehrali zároveň. A takisto nie preto, že Ficov odchod od kormidla nik nečakal. Vo výsledku sa skrýva pár menej nápadných ale povzbudivých signálov hovoriacich čo-to o duši slovenského voliča.
Prvým je vyššia volebná účasť v porovnaní s rokom 2006, čo znamená, že občania nerezignovali na aspoň minimálny záujem o veci verejné.
Druhý signál súvisí s dlhodobým rozdelením slovenskej voličskej obce na dve skupiny. Prvú reprezentujú silné populistické strany (hnutia) s víziou silného štátu a s ľavicovou i národnou rétorikou. A tiež s masovou podporou voličov, ktorí majú tendenciu takýmto stranám či ich predstaviteľom nekriticky dôverovať.
Proti takému silnému subjektu a jeho menším spojencom akoby stál celý zvyšok „normálnej politickej scény“ – čiže modernejšie strany s pravicovou orientáciou (od konzervatívnych až po liberálne odtiene) a s prozápadným zameraním. V časoch protimečiarovskej mobilizácie sa v tomto bloku dočasne ocitla aj ľavica, až od roku 2002 ho možno vnímať ako pravicový. Pre tento štandardný typ strán sú príznační štandardní, čiže kritickí voliči.
Slovenské voľby potom zakaždým predstavujú súperenie oboch táborov. A vďaka silným populistickým lídrom (predtým Mečiar, dnes Fico) sa môžu javiť aj ako súboj jedného velikána a ostatných menších rivalov – akéhosi zlostného a ambiciózneho zlepenca, ako sa dnes hovorí…
Veľkosť táborov je približne rovnaká, s miernou prevahou „populistov“ nad „zlepencom“ štandardných strán. Výsledok volieb teda do značnej miery závisí od toho, ako sa ktorému táboru podarí zmobilizovať svojich priaznivcov. A tiež, nakoľko úspešnú stratégiu zvolí.
V roku 1994 sa „zlepencu“ nepodarilo poraziť silného Mečiara. V roku 1998, keď na Slovenskom visela vážna hrozba izolácie, však antimečiarovskú koalíciu podporili takmer dva milióny voličov pri enormne vysokej volebnej účasti.
Vo voľbách v roku 2002 sa už čisto pravicovej štvorkoalícii s podporou vyše 1,2 milióna voličov podarilo ostať pri moci aj preto, lebo druhej strane prepadlo značné množstvo hlasov – predovšetkým Gašparovičovho HZD a najmä znepriatelených krídel národniarov, ktorým sa nepodarilo dostať do parlamentu. S prihliadnutím na prepadnuté hlasy inak sila neštandardných strán stále predstavovala viac než 1,4 miliónový potenciál. V roku 2006 oslabená pravica vyhorela na celej čiare (motívom týchto volieb bolo však aj odmietnutie Dzurindu).
Voľby 2010 sú zaujímavé najmä tým, že naznačili postupný ale zjavný pokles podpory neštandardných populistických síl – aj napriek optickej dominancii Smeru. A aj napriek istej nečitateľnosti SaS. Tesné víťazstvo pravicovej štvorky nad trojicou Smer, HZDS a SNS teda nevyplýva len z vhodnej taktiky, ba ani z prevahy získanej vďaka prepadnutým hlasom (veď pravici na celej čiare vyhorela Csákyho SMK). Ani protificovská mobilizácia nebola až taká silná. Výsledok volieb odráža meniace sa nálady voličov. V lepšom prípade azda aj ich dozrievanie a rastúcu odolnosť voči politikom, ktorí sľubujú raj na zemi a prinášajú očistec v podobe korupcie a splácania dlhov. Možno tento vývoj odráža napríklad aj volanie po ozajstnej ľavici, ktorá rozumie problémom obyčajných ľudí. Budúcnosť ukáže, či ide len výkyv, alebo potvrdí trend dozrievania.
Voľby 1994
HZDS + SNS + ZRS: (1 372 168) + KSS: (1 450 587)
KDH + DÚ + MK + Spoločná voľba (SDĽ): (1 128 863) + DS: (1 227 418)
Voľby 1998
HZDS + SNS: (1 211 942) + ZRS + KSS: (1 349 766)
SDK + SMK + SOP + SDĽ: (1 952 973)
Voľby 2002
HZDS + SMER: (947 791) + SNS + PSNS + HZD + KSS: (1 424 704)
(t. j. počet prepadnutých hlasov 476 913!)
SDKÚ + KDH + SMK + ANO: (1 222 533)
Voľby 2006
SMER + HZDS + SNS: (1 143 955) + KSS + SF: (1 313 336)
SDKÚ + KDH + SMK: (883 369)
Voľby 2010
SMER + SNS: (1 008 601) + HZDS: (1 118 081) + SDĽ + KSS: (1 200 322)
SDKÚ + SaS + KDH + MOST: (1 118 622) + SMK: (1 228 260)
(za pozornosť stojí počet hlasov bývalej a budúcej koalície, ktorý sa líši len o 541!)
Publikované v Pravde 16. 6. 2010, rozšírená verzia