Márius Kopcsay

Na začiatku letných prázdnin obchádza Bratislavu zakaždým rovnaké strašidlo – letný grafikon mestskej dopravy. Obyvatelia a návštevníci hlavného mesta sa musia zmieriť s tým, že spoje chodia redšie, beztak dlhé čakanie na zastávkach sa ešte viac predĺži a v plných autobusoch či električkách sa treba ešte viac tlačiť. Niekto totiž usúdil, že v lete cestuje menej ľudí.

Letné grafikony majú aj inde. Trápnosť toho bratislavského spočíva v tom, že doprava je tu úbohá a deravá aj počas školského roka a cez letné dva mesiace sa tento jav akurát ešte viac prehĺbi. Kto neverí, nech zájde do Brna alebo do Viedne a vyskúša si cestovanie v týchto mestách.

Bratislavská mestská doprava nápadne chradla v mečiarovských časoch, keď bola odkázaná na dotácie vlády – a tá hlavnému mestu nepriala, pretože ono neprialo jej. Vtedy si Bratislavčania museli privyknúť na dvadsaťminútové intervaly električiek cez víkendy a ďalšie obmedzenia.

Zlepšenie však neprišlo ani neskôr, keď sa už nedalo vyhovárať na Mečiara. Nová sieť liniek MHD prepravu predĺžila a skomplikovala prestupmi. Tento trend udržiava aj súčasné záhradníkovské vedenie Dopravného podniku. Jeho doterajší šéf Záhradník (ku koncu júna odstúpil z funkcie) sa zviditeľnil akurát politickými ambíciami, keď ulice na celom Slovensku vyzdobili predvolebné billboardy Únie. Táto strana si mohla dovoliť zjavne okázalú kampaň, zrejme, aby občania mali na očiach, kvôli komu sa v Bratislave cestuje na úrovni rozvojovej krajiny. Dokonca sa v Bratislavských novinách pred voľbami objavil zavádzajúci článok, podľa ktorého akýsi nereprezentatívny prieskum prisúdil Únii zisk 22 percent a víťazstvo vo voľbách! Aká bola realita? Volebný výsledok tandemu Záhradník + Martináková (pamätá si niekto na ňu?) predstavoval 0,7 percenta hlasov (rovných 17 741). Len pre názornosť, o 3000 hlasov viac, než Paliho Kapurková. Nuž, slušné…

Zastavuje sa rozum nad tým, že ľudia s takýmto portfóliom aktivít a výsledkami zastávajú dôležité posty v meste a jeho štruktúrach či podnikoch. Zrejme je tu však istá spojitosť s rovnako zarážajúcim faktom, že bohaté mesto, ktoré je rajom developerov a ktoré zažilo nebývalý rozmach investícií, poskytuje také biedne služby. Ide o  typické zlyhanie komunálnej politiky a jej predstaviteľov. Voliči však majú sami v rukách rozhodnutie, podľa akého grafikonu budú cestovať.

Ako sa cestuje inde:

http://www.jrbrno.cz/

http://www.wienerlinien.at/wl/ep/tab.do/pageTypeId/9082

http://www.dpp.cz/

Výsledok volieb 2010 prekonal očakávania. Nie pre tesnú výhru pravice nad víťazným Smerom. Nie pre výsledok, pri ktorom oba tábory zvíťazili a prehrali zároveň. A takisto nie preto, že Ficov odchod od kormidla nik nečakal. Vo výsledku sa skrýva pár menej nápadných ale povzbudivých signálov hovoriacich čo-to o duši slovenského voliča.

Prvým je vyššia volebná účasť v porovnaní s rokom 2006, čo znamená, že občania nerezignovali na aspoň minimálny záujem o veci verejné.

Druhý signál súvisí s dlhodobým rozdelením slovenskej voličskej obce na dve skupiny. Prvú reprezentujú silné populistické strany (hnutia) s víziou silného štátu a s ľavicovou i národnou rétorikou. A tiež s masovou podporou voličov, ktorí majú tendenciu takýmto stranám či ich predstaviteľom nekriticky dôverovať.

Proti takému silnému subjektu a jeho menším spojencom akoby stál celý zvyšok „normálnej politickej scény“ – čiže modernejšie strany s pravicovou orientáciou (od konzervatívnych až po liberálne odtiene) a s prozápadným zameraním. V časoch protimečiarovskej mobilizácie sa v tomto bloku dočasne ocitla aj ľavica, až od roku 2002 ho možno vnímať ako pravicový. Pre tento štandardný typ strán sú príznační štandardní, čiže kritickí voliči.

Slovenské voľby potom zakaždým predstavujú súperenie oboch táborov. A vďaka silným populistickým lídrom (predtým Mečiar, dnes Fico) sa môžu javiť aj ako súboj jedného velikána a ostatných menších rivalov – akéhosi zlostného a ambiciózneho zlepenca, ako sa dnes hovorí…

Veľkosť táborov je približne rovnaká, s miernou prevahou „populistov“ nad „zlepencom“ štandardných strán. Výsledok volieb teda do značnej miery závisí od toho, ako sa ktorému táboru podarí zmobilizovať svojich priaznivcov. A tiež, nakoľko úspešnú stratégiu zvolí.

V roku 1994 sa „zlepencu“ nepodarilo poraziť silného Mečiara. V roku 1998, keď na Slovenskom visela vážna hrozba izolácie, však antimečiarovskú koalíciu podporili takmer dva milióny voličov pri enormne vysokej volebnej účasti.

Vo voľbách v roku 2002 sa už čisto pravicovej štvorkoalícii s podporou vyše 1,2 milióna voličov podarilo ostať pri moci aj preto, lebo druhej strane prepadlo značné množstvo hlasov – predovšetkým Gašparovičovho HZD a najmä znepriatelených krídel národniarov, ktorým sa nepodarilo dostať do parlamentu. S prihliadnutím na prepadnuté hlasy inak sila neštandardných strán stále predstavovala viac než 1,4 miliónový potenciál. V roku 2006 oslabená pravica vyhorela na celej čiare (motívom týchto volieb bolo však aj odmietnutie Dzurindu).

Voľby 2010 sú zaujímavé najmä tým, že naznačili postupný ale zjavný pokles podpory neštandardných populistických síl – aj napriek optickej dominancii Smeru. A aj napriek istej nečitateľnosti SaS. Tesné víťazstvo pravicovej štvorky nad trojicou Smer, HZDS a SNS teda nevyplýva len z vhodnej taktiky, ba ani z prevahy získanej vďaka prepadnutým hlasom (veď pravici na celej čiare vyhorela Csákyho SMK). Ani protificovská mobilizácia nebola až taká silná. Výsledok volieb odráža meniace sa nálady voličov. V lepšom prípade azda aj ich dozrievanie a rastúcu odolnosť voči politikom, ktorí sľubujú raj na zemi a prinášajú očistec v podobe korupcie a splácania dlhov. Možno tento vývoj odráža napríklad aj volanie po ozajstnej ľavici, ktorá rozumie problémom obyčajných ľudí. Budúcnosť ukáže, či ide len výkyv, alebo potvrdí trend dozrievania.

Voľby 1994

HZDS + SNS + ZRS: (1 372 168) + KSS: (1 450 587)

KDH + DÚ + MK + Spoločná voľba (SDĽ): (1 128 863) + DS: (1 227 418)

Voľby 1998

HZDS + SNS: (1 211 942) + ZRS + KSS: (1 349 766)

SDK + SMK + SOP + SDĽ: (1 952 973)

Voľby 2002

HZDS + SMER: (947 791) + SNS + PSNS + HZD + KSS: (1 424 704)

(t. j. počet prepadnutých hlasov 476 913!)

SDKÚ + KDH + SMK + ANO: (1 222 533)

Voľby 2006

SMER + HZDS + SNS: (1 143 955) + KSS + SF: (1 313 336)

SDKÚ + KDH + SMK: (883 369)

Voľby 2010

SMER + SNS: (1 008 601) + HZDS: (1 118 081) + SDĽ + KSS: (1 200 322)

SDKÚ + SaS + KDH + MOST: (1 118 622) + SMK: (1 228 260)

(za pozornosť stojí počet hlasov bývalej a budúcej koalície, ktorý sa líši len o 541!)

Publikované v Pravde 16. 6. 2010, rozšírená verzia

Prehraté víťazstvo alebo víťazná prehra. Takéto charakteristiky sa nanucujú pri hodnotení volieb roku 2010 v súvislosti s oboma tábormi, ktoré zároveň vyhrali aj utrpeli porážku. Fico získal takmer 35 percent, ale hrozí mu, že nebude vládnuť. Pravica má zasa väčšinu v parlamente, ale jej skóre má od víťazstva ďaleko.

Volebný výsledok priniesol aspoň tri jednoznačné momenty. Po prvé, poslal do dôchodku Vladimíra Mečiara, ktorý strávil na politickej scéne úctyhodné dve desaťročia, z toho posledných dvanásť rokov v režime voľného pádu. Po druhé, voľby znamenajú pozitívny signál pre slovensko-maďarské vzťahy: národniari utrpeli fiasko (škoda, že do parlamentu tesne, ale predsa len preliezli), zároveň sa z vysokej politiky diskvalifikovala Csákyho SMK. Reprezentantom maďarskej komunity teda ostáva umiernený a skúsený Béla Bugár.

Tretím výsledkom je priamy trest, ktorý sa Ficovi ušiel za jeho arogantné a konfrontačné uplatňovanie moci. Zo súperov, na ktorých chrlil oheň a síru, stali sa behom noci nádejní politickí partneri, medzi ktorými by potreboval nájsť spojenca. Keby bol Fico len o čosi slušnejší a politicky kultivovanejší, možno by dnes toho spojenca našiel. Ale zas, to by sa asi v slovenských pomeroch netešil 35-percentnému volebnému zisku.

Fico má teda len teoretickú možnosť vytvoriť vládu, navyše s beztak veľmi tesnou a krehkou väčšinou. Táto skutočnosť ho posiela do opozície, kde môže kritizovať, zbierať podporu, silu a čakať na ďalšiu šancu, ktorá napokon môže prísť aj skôr než za štyri roky… Pritom sa môže ešte aj stavať do role ukrivdeného a tvrdiť, že ho o moc pripravil akýsi palácový prevrat a nie vôľa ľudu, ktorá je predsa jednoznačne na jeho strane. Mečiarovi takáto jánošíkovská taktika pomáhala, môže prospieť aj Ficovi. (Hoci, na druhej strane, keď strana nemá moc, začnú ju opúšťať finančné zdroje, ľudia…)

Prípadnú pravicovú vládu teda čakajú ťažké časy a navyše vstúpi na scénu s biľagom, že si svoje víťazstvo nevybojovala tak presvedčivo, ako by sa patrilo. V porovnaní s českým scenárom je odstup medzi víťazným Smerom a druhou SDKÚ príliš priepastný. Výsledok SDKÚ a KDH sa dá celkovo označiť za chabý. Pravici pomohli k prebudeniu dve nové politické sily, Most-Híd a SaS – čo sa už českému scenáru podobá viac, najmä pokiaľ ide o nevyspytateľnosť takéhoto vývoja.

Rozporuplný výsledok volieb je v každom prípade presnou diagnózou slovenskej spoločnosti, ktorá je dlhodobo rozdelená na dva tábory. Prvý, „tradičný“, predstavujú populistické sily s národnou a sociálnou prímesou, s imidžom slovenskosti a podporou prevažne vidieckeho a menej vzdelaného obyvateľstva. Druhý, „moderný“ či reformný, reprezentuje sčasti konzervatívna, sčasti občianska pravica opierajúca sa o mestskú a vzdelanejšiu časť populácie. Každé voľby predstavujú súťaž medzi nimi. Vyhráva vždy skupina, ktorá lepšie mobilizuje svoje sily a svoju voličskú základňu.

Tentokrát sa to podarilo pravici, ktorá má šancu a priam povinnosť zvrátiť tie najzvrátenejšie trendy v spoločnosti – od  zneužívania médií cez úpadok politickej kultúry, prehnité súdnictvo až po masové rozkrádanie a hrozivé zadlžovanie ekonomiky. No a tiež vystupovať ako vláda nielen svojich voličov, ale všetkých občanov. Pretože práve toto je kameň úrazu na ktorom sa Fico bolestivo potkol (hoci zatiaľ ešte ani zďaleka nespadol). Cieľavedome si pestoval silnú množinu stúpencov, no košiar odporcov si odchoval oveľa väčší.

V televíznej diskusii Vladimíra Mečiara úprimne rozčúlil Ján Figeľ. Pripomenul mu, že ak by bol aj po roku 1998 ostal pri moci, Slovensko by dnes nebolo v Európe.

Je to pravda. A práve tu sa skrýva kľúčový rozdiel medzi voľbami 1998 a 2010.

Vo voľbách 1998 naozaj Slovensku hrozila izolácia a nepredvídateľné ekonomické problémy. O to jednoduchšia bola protimečiarovská mobilizácia. Stačilo, aby vznikol „zlepenec“, ktorý sa vinou účelového Mečiarovho volebného zákona vynútene zomkol do jednej strany. Súčasťou zlepenca mohol byť hoci aj taký Jaroslav Volf, alebo konzervatívec Vladimír Palko, ktorý už pri jeho tvorbe škrípal zubami. Ale nedalo sa nič robiť. V konečnom dôsledku to pomohlo, Mečiar skončil.

Dnes súper nevyzerá natoľko nebezpečne. Nesústreďuje sa na kŕčovité držanie moci, o to dravšie a priamejšie však sleduje záujmy ekonomické. Robí to sofistikovanejšie, bez zbytočného hluku. Takpovediac európsky. Nehrozia sankcie, demarše, ba ani zatvorené dvere, veď Slovensko sa už dostalo všade, kam sa dostať mohlo.

A teda ani dnešný „pravicový zlepenec“ nie je ani len formálne taký súdržný a akčný. Neexistuje natoľko hmatateľný pocit ohrozenia, ktorý by ho stmeľoval. A hlavne, chýba onen zásadný rozdiel medzi dvoma pólmi – v roku 1998 bolo jasné, že veľmi zlú možnosť (neeurópsku) môže vystriedať lepšia (európska). Ale máme dnes reálny predpoklad, že politikov, ktorí kradnú, vystriedajú zajtra takí, čo nekradnú? Bohužiaľ, máme skôr smutnú istotu, že sa po tejto stránke veľa nezmení.

Uverejnené so súhlasom Alana Lesyka

Na Slovensku sa totiž zakorenil systém parazitov, ktorí vyživujú politické sily – a za túto investíciu očakávajú zisk aj s úrokmi. Týka sa to všetkých strán od ľavice po pravicu. Cudzopasník prerástol všetko od najvyššej politiky po najmenšie obecné úrady. Z verejných peňazí sa vysáva pri obrovských investíciách ako je stavba diaľnic, ale aj pri dodávaní ceruziek a kancelárskeho papiera. Kradne sa v športe, v kultúre, verejnoprávnych médiách, vo všetkých rezortoch. Kradne sa natoľko nepokryte a bezostyšne, že poctivým ľuďom, ktorí nie sú napojení na tento megaorganizmus, ostáva čím ďalej tým menšie sústo. Čoraz menší kus chleba. Symbolické diery po ukradnutých peniazoch sa na nás škeria zo všetkých strán. To je dôvod, prečo sa tlačíme v autobusoch, prečo jazdíme po hrboľatých cestách, prečo STV vysiela paškvil, prečo sa Bratislava mení na neobývateľný Looserpark a prečo dôchodcovia trú biedu. To je dôvod, prečo vznikajú priepastné sociálne rozdiely a kým jednému vezme povodeň poslednú perinu, iný sa preháňa na koni po zmrznutom Štrbskom Plese.

Zajtra sa tento problém nevyrieši. Žiadna strana nedokáže  ponúknuť voličom vyhubenie parazita. Bola by predsa ako kapor, ktorý si dobrovoľne vypustí rybník. A potom, realita, žiaľ, zodpovedá stupňu kultúrneho vývoja, na ktorom sa Slovensko nachádza. Tento vývoj však nesmie zastať – hoci sa o to snažia tí, ktorým súčasný stav vyhovuje. A to je práve nenápadná križovatka, na ktorej sa Slovensko vo voľbách v roku 2010 ocitlo.

Aj na tejto križovatke pritom existuje (o čosi) lepšia a (o čosi) horšia možnosť – pretože v porovnaní s rokmi 1998 až 2006 má Slovensko vládu, ktorá sa úplne vymkla spod zvyškov verejnej kontroly a politickej kultúry, ktorá prekročila dosiaľ nepoznané hranice, ktorá zdecimovala súdnictvo (a spolu s ním aj spravodlivosť) a zadlžila štát na niekoľko generácií.

Nie je teda iná možnosť, len dnešnú križovatku prejsť, vyhnúť sa najhoršiemu možnému smeru (to je krok „A“). A potom premýšľať, čo ďalej (krok „B“). Hľadať prostriedok proti parazitovi a nedopustiť, aby vývoj ustrnul. Bez kroku „A“ však ku kroku „B“ nie je možné prejsť.

Text nájdete aj na stránke www.nun.sk

Vitajte na novej stránke Máriusa Kopcsaya! Na stránke sa pracuje a čoskoro budú k dispozícii prvé texty a materiály.