Márius Kopcsay

(insitná úvaha na tému „čo voľby, to prúser“)

Je pozoruhodné, ako dokáže voličov pravidelne zaskočiť výsledok ich vlastného rozhodovania. Po voľbách, ktoré vyniesli do neba Babiša a komunistov, a ktoré dali príučku tradičným stranám, ostali Česi v šoku podobne ako pred rokom a pol Slováci. Zdrojom prekvapenia je obvykle fakt, že voličské „MY“ uvažuje diametrálne inak než voličské „JA“.

ukážka práce s voličom

Čo teda odkazuje české i slovenské voličské „MY“? Najvážnejšie je zistenie, že ak demokracia prestane fungovať, resp. napĺňať očakávania a potreby občanov, dokáže sama seba veľmi efektívne ohroziť, v krajnom prípade zničiť.

História už predsa pozná prípady, keď sa legitímnou cestou dostal k moci diktátor, ktorý rozobral demokratický systém do poslednej súčiastky. Túto hrozbu nemožno nikdy celkom vylúčiť, najmä ak bude politický vývoj bude pokračovať v dnešných intenciách. Momentálne sa však rozčarovanie voličov prejavuje skôr ich náklonnosťou k neštandardným, nevyskúšaným a teda aj nevypočítateľným politickým silám.

Najväčšou kvalifikáciou politickej strany dnes zrejme je, ak ešte nestihla nič pokaziť. Nestihla odradiť voličov korupčnými aférami ani nesplnenými sľubmi. Tu treba hľadať pôvod úspechu Babiša aj komunistov.

Na Slovensku podobné nálady prispeli k nástupu Smeru a jeho úspešnému zabetónovaniu sa pri moci sprevádzanému rovnako úspešnou sebadeštrukciou pravice.

Máme teda demokraciu?

Čoho má teda po krk voličské „MY“? Predovšetkým postkomunistickej oligarchokratickej mutácie demokratického systému. Áno, je sklamaný z celého systému, nielen z konkrétnych strán, a to je práve nebezpečné.

Zo systému, v ktorom je politická moc predovšetkým presadzovateľom a vykonávateľom ekonomických záujmov. V ktorom sú obe kategórie nerozlučne prepletené, takže cesta k (vlastnej) prosperite nevyhnutne vedie cez politiku a naopak, politický úspech je podmienený potrebami a záujmami biznisu.

Tento systém a priori rozdeľuje občanov na s ním spriaznených, napojených na inžinierske siete jeho benefitov a výhod, a na tých ostatných, ktorí sú iba pasívnymi prijímateľmi politickej vôle a ekonomických rozhodnutí. Už to je v priamom rozpore s rovnosťou šancí, čo je jeden zo základných princípov demokracie.

Tento systém vyprodukoval generácie „biznismenov“ dekorovaných či už bielymi goliermi, alebo maskáčmi a šušťákmi, za ktorými nevidno poctivú prácu ani úspech, len zmanipulované tendre, prelievanie verejných peňazí na súkromné účty, či rôzne – raz sofistikovanejšie inokedy vulgárnejšie – formy výpalníctva. Vyprodukoval ľudí, ktorým z vreciek trčia peniaze nás všetkých a už ani nepociťujú potrebu ich pred naším decentne skrývať.

Pred ich všemocnosťou sa ohýbajú paragrafy aj vykonávatelia spravodlivosti. Tu už dostáva na frak rovnosť občanov ako taká! Staršie demokracie sa týmto negatívnym trendom bránia lepšie vybudovanými inštitúciami, kontrolnými mechanizmami a väčšou kultúrnou vyspelosťou. Mladé demokracie sú im vydané napospas. O to sú v ich prípade deformácie demokratického systému závažnejšie.

Výbava dnešného politika

Je príznačné, že väčšina politických reprezentantov nedoceňuje vážnosť situácie, pretože im chýba schopnosť sebareflexie. Schopnosť vcítiť sa do voliča a vidieť skutočnosť i seba samých jeho očami. Uzavretí a na súčasnú realitu dokonale adaptovaní profesionálni politici v klimatizovaných autách a kaviarňach na terasách obchodných centier len sotva môžu chápať ľudí, čo cestujú autobusom, žijú od výplaty k výplate a nemajú skutočne žiadne privilégiá. A nejde len o pochopenie ich sociálnej situácie, ale celkovo životných možností a perspektívy.

Spomeňme známeho predstaviteľa istej finančnej skupiny, aspoň podľa spisu Gorila tvrdiaceho, že „volič je hovno“. Politici sú predsa len v definovaní voliča zmierlivejší, keďže potrebujú jeho hlas.

A ešte na okraj: Vo výbave súčasných politikov čoraz viac chýba kultúrny či intelektuálny rozmer, predstava o tom, ako by mala vyzerať spoločnosť, ktorú svojím rozhodovaním formujú. O to im predsa ani nejde.

Hľadá sa pseudospasiteľ!

V takomto chápaní sa aj voľby menia na prostoduchý boj o moc alebo vyprázdnenú súťaž marketingových stratégií. Občania k nim s podobnou „vážnosťou“ aj pristupujú.

Stačí sa pozrieť na súčasnú prezidentskú kampaň, alebo na kampaň pred blížiacimi sa krajskými voľbami. Výsledky takýchto volieb aj tak zväčša smerujú k tomu, aby systém ostal v zabehaných koľajách. Alebo môžu priniesť prekvapenie odrážajúce zúfalú snahu voličov sa z týchto koľají vymaniť. Snahu v konečnom dôsledku márnu, pretože kvalitatívna zmena systému, čuduj sa svete, neprichádza.

„Monovláda“ Smeru len prehlbuje frustráciu z pomerov na Slovensku. A bol by zázrak, keby triumfálny nástup babišovcov v Česku dopadol inak. (Koľko spoločného v deň, keď si pripomíname vznik spoločnej republiky!)

Voličské „MY“ je náchylné hľadať novodobých pseudospasiteľov. A o to ľahšie podlieha manipulácii.

Šancu zmeniť negatívny vývoj má len kultivácia emancipovaného, rozhľadeného a kritického voličského „JA“. Ale na to treba nevyhnutnú dávku kultúry a vzdelanosti – čo sú oblasti, ktoré sú nie náhodou už dlhodobo na chvoste politického záujmu. Spoločnosť nebude nikdy dokonalá, pretože ju tvoria nedokonalí ľudia. Ale zároveň, ak by ustalo akékoľvek úsilie o jej zdokonaľovanie, život v nej by sa stal neznesiteľným.

Hoci sa prezidentské voľby musia konať do pol roka, nepoznáme ešte tých najvážnejších kandidátov. Nevieme, či sa o funkciu hlavy štátu bude uchádzať Robert Fico a či sa napokon odhodlá Iveta Radičová. O to podrobnejšie sa nám najmä figurovaním v opakovaných prieskumoch verejnej mienky stihli prezentovať kandidáti „dodruhéhokolapostupoví“.

A samozrejme, nevyhnutnou dávkou posmeškov sme stihli počastovať dobrodruhov, ktorí sa rozhodli takisto skúsiť súboj, hoci podľa výšky ich preferencií vopred prehratý.

Aj keď – a tu ma prepadli pochybnosti – prečo sa vlastne týmto uchádzačom o vstup do verejného života smejeme?

Žijeme predsa v demokracii, ako vraví známe klišé, a pred žiadnym záujemcom o pôsobenie vo verejných funkciách nie sú žiadne dvere zatvorené. Predsudky, ktorými niektorým kandidátom o verejné funkcie dávame šance a iných zatracujeme, sú len odrazom zjednodušeného chápania politiky – nie ako verejného záujmu ale ako prostého boja o moc. Presnejšie o vplyv. Ešte presnejšie, o ekonomické záujmy uplatňované politickými prostriedkami.

A my, občania, navyknutí uvažovať takto pragmaticky, posudzovať kandidátov len podľa ich šancí na úspech a podľa preferencií, jasne dokazujeme, že sme prijali túto optiku a chápeme politiku tak, ako to reprezentantom „vysokých“ politicko-ekonomických záujmov vyhovuje. Prijali sme ich diktát a stali sme sa tak jednoduchými nástrojmi na uplatňovanie ich zámerov a cieľov.

Je jasné, z akých čias toto zjednodušenie pramení. Z čias, kedy niektorá z alternatív spoločenského vývoja bola natoľko nevyhovujúca, že bolo potrebné sústrediť verejnú podporu tej druhej najhoršej. Keď bolo skrátka v pude sebazáchovy potrebné podporiť menšie zlo. Napríklad, keď Slovensko veľmi vážne ohrozoval mečiarizmus. Neschopnosť držať sa tejto stratégie sa kruto vypomstila napríklad aj v podobe desaťročnice súčasného prezidenta Ivana Gašparoviča.

V demokracii napokon nikdy nie je všetko ideálne. Vo chvíli, keď sa na čomkoľvek musia dohodnúť viac než dvaja ľudia, vždy je nevyhnutné zľaviť z ideálov a pristúpiť na kompromis. Vždy volíme svojím spôsobom menšie zlo.

Ale v súčasnej situácii, keď sú všetky politické alternatívy zlé alebo horšie, tento spôsob rozhodovania stráca na aktuálnosti. Presnejšie, ukazujú sa jeho slabiny. Pretože vo chvíli, keď sa nám zdá, že majú všetko pevne v rukách záujmové a finančné či priam mafiánske skupiny a že ich snaženie je pevne späté so straníckym politickým systémom, je pestrosť alternatív dôležitejšia než kedykoľvek predtým.

Nadšenci, ktorí chodia na zasadania zastupiteľstiev a komisií vo svojej obcí a rovnako i šialenci, ktorí chcú iba tak vojsť do veľkej politiky, skrátka – prepytujem – akokoľvek angažovaní občania, to je presne to, čo zneisťuje zabehaný systém partitokracie a oligokracie na Slovensku. Ich neskúsenosť či naivita nie je o nič väčším rizikom, než cynické know-how skúsených politikov, ktorí už netušia, koľko stojí v obchode rožok, ako sa cestuje autobusom a ktorým nepríde ani trochu čudné ísť s mafiánom na raňajky či na oslavu narodenín.

Touto zbraňou, ak už – či skôr ešte – nechceme byť anarchistami, máme šancu zdolať nezdolateľné. Preto nerezignujme, nenechajme sa ukolísať väčšinovou mienkou, neposmievajme sa tým, ktorí chcú veci meniť zdanlivo bez dostatočnej podpory. Veď miera tejto podpory závisí najmä od nás.

P. S. Osobne zvažujem podporu nezvoliteľných kandidátov v župných i prezidentských voľbách, ale vonkoncom nenabádam na túto nezmyselnú stratégiu ostatných.

Rytmus a jeho družina mi uľahčili rozmýšľanie. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Rozmýšľanie nad tým, prečo prestávam rozumieť mladej generácii, jej jazyku a ikonám – resp. skôr nad otázkou, či ide o príznak klasického generačného posunu a jemne povedané, môjho starnutia, alebo s vývojom spoločnosti naozaj čosi nie je v poriadku. Vidím, že chyba predsa len nie je IBA v mojom prijímači. Hoci neviem, či je toto poznanie dôvodom pre optimizmus.

V duchu môjho zlozvyku som sa snažil nájsť aspoň čosi pozitívne na videoklipe Rytmusa a spol. nadávajúcemu ich konkurentovi. A aj sa mi to podarilo. Z narážok na fašizmus som vyrozumel, že interpreti sú antifašisti (dúfam, preboha, že ich neurážam), keďže príklon k tejto ideológii vyhadzujú na oči rivalovi. Vďaka bohu aspoň za to.

Ja som najvác!

Sociálny a psychologický odkaz tejto kultúry je však oveľa desivejší. Povedzme si najprv, o čom hovoríme. Reč je o päťminútovom videoklipe, ktorý má na jutube takmer 2 milióny pozretí a ide v ňom výhradne len a len o nadávanie na konkurenčného rapera a jeho prívržencov. Inými slovami, ide o päťminútový opus na tému „ty si kokot“.

Ponechám bokom hodnotenie umeleckého dojmu, literárnych kvalít textu a podobne. Jeho simplicitnosť nie je tým najväčším zlom. Väčšie zimomriavky mi ako starcovi nad hrobom nechápajúcemu dnešnú mládež naskakujú z jednoznačne agresívneho vizuálneho posolstva skupiny zväčša holohlavých mladíkov „pičujúcich“ na cintoríne.

Nejde len o agresivitu „imidžovú“, ktorá napokon k hip-hopu patrí. Ide o vzorec „ja som boh a ty si kokot“. Tento vzorec totiž vedie k vývoju človeka, ktorý pohŕda ostatnými a nepripúšťa s nimi žiadnu diskusiu, práve naopak, jebe na nich, sú mu u riti, prípadne by na nich napľul či ich rovno odjebal. Teda človeka, ktorý s ostatnými viac-menej nedokáže existovať, keďže nie je pripravený na názorovú ani inú odlišnosť a rôznorodosť.

Sociofóbia ako generačná výpoveď

Bezbrehý individualizmus podporovaný konzumným spôsobom života a reklamou len korešponduje s týmto odkazom. Stáva sa fenoménom dneška, príznačnou črtou ľudí, a nielen mladých, ktorým robia problém sociálne väzby, teda včlenenie sa do spoločnosti. Neznesú, keď vedľa nich niekto sedí v autobuse, podobne, ako neznášajú existenciu ľudí s inými názormi, iným vzhľadom, prípadne existenciu iných ľudí ako takých.

Sociofóbiu tejto „generačnej výpovede“ sprevádza znak naoko nepodstatný, ale príznačný – nedostatok vtipu. Nielen humoru, ale vtipu. Alebo šarmu či noblesy, ak chceme. Neschopnosť brať s nadhľadom veci okolo, ale aj samého seba. Sebairónia sa predsa v takýchto silových interakciách považuje za prejav slabosti a porážky.

Humor je pritom neklamnou známkou myslenia. A tak jeho totálna absencia môže odkryť kvalitatívne oveľa väčší problém. V tomto prípade je ním narastajúca absencia abstraktného myslenia.

Päť minút o tom, že je niekto kokot? Aký majú inak nositelia takéhoto posolstva svetonázor? Aké zdieľajú hodnoty? Dokážu sa vôbec zamýšľať nad ľuďmi, nad životom a smrťou, nad spoločnosťou, v ktorej žijú?

Terence a Philip

Nasvedčujú tomu aj početné odpočuté pubescentné diskusie z dopravných prostriedkov, ktoré sa nesú v duchu: Hen jaký kokot. Hen jaký mobil. Včera som sa najebal. Mi bolo zle, dopiče. Hen, to je Šula, tá každému vyfajčí.

Ale keď sa človek započúva napríklad do politických diskusii, oveľa sofistikovanejší obsah v nich dnes už nenájde. Jeden politik potiera druhého. Bodka. Hodnoty v politike vystriedali osobné záujmy a prostoduchý zápas o moc. Abstraktné myslenie odumiera, sociálna nevraživosť narastá. To by bol slogan pre budúceho prezidenta, kebyže sa ním nejaký raper chcel stať – a stať sa to pokojne môže.

V známom seriáli Southpark predstavuje súčasť deja aj seriál o Terencovi a Philipovi. Naoko ešte simplicitnejší a stupídnejší. Jeho protagonisti v jednej scénke vedú s inou postavou nasledovný telefonický rozhovor:

- Ty jseš kokot.
- Ty jseš kokot.
- Ty jseš kokot…

A tak ďalej. Čo je v Southparku paródiou ťažkého kalibru, stáva sa na Slovensku realitou. A napokon asi nielen na Slovensku.

Protest? A proti čomu?

Pravdaže, bolo by zjednodušené tvrdiť, že za tento trend nesie zodpovednosť hip-hop, podobne ako by sme krivdili tomuto žánru, keby sme ho stotožňovali s predmetným videoklipom.

Pravdaže, veľkú rolu tu naozaj hrá generačné nepochopenie. V tomto prípade moje. Veď aj my sme sa zdali kedysi protivní generácii našich rodičov. A mládež v zvoňákoch a kotletami na ksichtoch musela zasa iritovať generáciu svojich rodičov, a tak ďalej, a tak podobne.

Ibaže v prípade hipisákov, punkerov či novej vlny išlo vždy o zámerný protest proti problémom vtedajšej spoločnosti.

Aj nasratí protagonisti dnešnej „generačnej výpovede“ naoko akoby spoločnosti oponovali, no v skutočnosti na to nemajú „gule“ a namiesto zdravej rebélie vyrábajú zo svojich prívržencov iba ďalších poslušných konzumentov súčasného politického a ekonomického systému.

Človek by očakával protest proti neprimeranému vplyvu finančných skupín, proti špinavému pozadiu politiky, proti snobizmu a konzumu, proti sociálnym nerovnostiam, proti nespravodlivosti. Namiesto neho sa však stretávame s nepochopiteľným potvrdzovaním ba dokonca „zdokonaľovaním“ všetkých negatívnych tendencií súčasnej spoločnosti – od porušovania zákonov, násilia až po sociálnu či inak motivovanú nevraživosť a po bezbreho konzumné postoje k životu a svetu. (Dnes sú napríklad obeťami šikany deti, ktoré nenosia značkové odevy, nemajú moderné mobily, apod.)

Argumenty a diskusiu nahrádzajú nadávky a vyhrážky. Namiesto individuálnej i spoločenskej sebareflexie narážame čoraz viac na kult vlastnej nedotknuteľnosti a dokonalosti. Prirodzené spoločenské väzby rozožiera sociofóbia a bezbrehý individualizmus podporovaný komerčným tlakom. Abstraktné myslenie ustupuje primitivizmu.

A tieto tendencie sú o to znepokojivejšie, že ich zväčša identifikujeme až vo chvíli, keď nám už naozaj prerástli cez hlavu.

Veríte na permoníkov? Mali by ste, pretože v pezinských uliciach môžete niektorého z nich stretnúť. Cez víkend sa tu totiž odohráva už 13. ročník podujatia Pezinský permoník, ktoré dokazuje, že Pezinok mestom s nielen vinárskou ale aj baníckou tradíciou.

Hlavnými podujatiami je aj tento rok v poradí už 18. výstava minerálov a drahých kameňov, a tiež ryžovanie zlata priamo v pezinských uliciach.
Pre fajnšmekrov sú však pripravené aj prednášky či premietanie filmov s baníckou a mineralogickou tematikou. A keďže človeka neživia nerastné poklady, pripravuje sa na popoludnie varenie kapustnice a vo večerných hodinách dokonca mestská opekačka.

Ťažili tu zlato aj antimón

„Pezinský permoník je podujatie, ktoré propaguje baníctvo, mineralógiu a geológiu, stalo sa však zároveň obľúbeným kultúrnym podujatím pre všetky vekové skupiny,“ hovorí Jirko Vitáloš, ktorý je zakladateľom a dušou obľúbenej akcie.

Už dlhé roky sa zaoberá nerastným bohatstvom malokarpatskej lokality, ktoré je aj podľa odborníkov výnimočné. Oblasti Pezinka či Perneku sú známe výskytom takých vzácnych minerálov ako kermezit, valentinit, schafarzikit alebo brandholzit.

Ťažba zlata, striebra a ďalších nerastov má napokon v Pezinku naozaj dlhú tradíciu, jej korene siahajú až do 14. storočia. Presne 24. júna 1339 uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou vydal synom grófa Abraháma Petrovi a Šebušovi právo ťažiť na ich pozemkoch zlato, striebro a iné kovy. Ešte v 20. storočí sa v okolí Pezinka získaval antimonit, ťažba ktorého sa definitívne ukončila v roku 1991.

Prídu aj malí permoníci

Okolie Pezinka je teda doslova popretkávané banskými chodbami,  ktoré sa majú sčasti sprístupniť aj verejnosti.

„Ide nám o to, aby návštevníci mali k dispozícii vybudovanú sieť banských chodníkov ale aj banský skanzen, ktorý im priblíži dobové spôsoby ťažby či spracovania rudy, dokonca aj ukážku tavby antimonitu,“ popisuje svoje plány Jiří Vitáloš.

Aj keď sa ťažba dávno zastavila, banícka tradícia je stále živá, o čom sa napokon môžete presvedčiť na vlastné oči na Pezinskom permoníku. Akciu usporiadala nezisková organizácia Barbora a chýbať tento rok nebudú ani deti z Klubu mladých permoníkov. „Prítomnosť našich detí v baníckych kostýmoch obohatí každé podujatie o možnosť spoznávať históriu hravou formou,“ dodáva Jirko Vitáloš.

Nezabudnite, permoníci, banské nerasty, šperky, ale aj zábava a občerstvenie na vás čakajú tento víkend v Pezinku.
Márius Kopcsay, písané pre pluska.sk, foto Pezinčan

Milá banka s Tatrami v názve,
mnohí sa rozčuľujú, že sa stal Rytmus Tvojou tvárou, má propagovať Tvoje služby a učiť mladých, že ako majú hospodáriť s peniazmi.

Pravda, moja urazená ješitnosť mi našepkáva, aby som sa cítil aspoň trochu dotknutý, že nie som tvárou žiadnej známej korporácie. Ale chápem, že nie som dostatočne slávny. Je iróniou osudu, že občas niekomu prekážal občasný výskyt vulgarizmov v mojich prózach. Zdá sa, že nejaký ten k+k+t v poviedke už nie je dostatočnou kvalifikáciou na to, aby sa človek stal ikonou a marketingovou značkou. Vývoj dáva zapravdu kritikovi, ktorý sa ma zastal argumentom, že vulgarizmy filtrujem a dávam ich do poviedok oveľa skromnejšie v porovnaní s ich výskytom v reálnom živote.

Ale o vulgarizmy tu napokon vôbec nejde. Práve som sa bol informovať v Tvojej pobočke, či Ti náhodou nedlhujem 16 eur. Pred rokom si ma ukecala, aby som založil sporiaci účet synovi. Potom, aby som si založil aj dospelácky účet a to všetko za jeden poplatok. No ale synovi som toho na účet veľa neodložil a bankové poplatky zhltli toľko, že dieťa zlaté bolo 16 eur v mínuse. Účty sa zrušili a ako som sa dozvedel, všetko je vyrovnané.

Počas tejto krátkej operácie som pochopil, aký som pre Teba neatraktívny, milá banka. Držal som v ruke igelitku a nevedel som Tvojej pracovníčke ani len presne opísať, aký účet a aký balík služieb som využíval. Nemám tetovanie, holú hlavu, reťaz, ani bavorák ani tereňák. Žijem z ruky do úst. A hlavne, zisťujem, že som nepraktický – a to je dnes horšie než byť zločinec. Takýto biľag ma nevyhnutne robí neatraktívnym pre nežné pohlavie a aj pre banky, keďže sú ženského rodu.

Jednoducho vnímam peniaze ako prostriedok nevyhnutný na prežitie, ale nie ako cieľ ľudského snaženia. Chápem, milá banka, že už ledva čakáš, kým vymrú dnešní chudobní penzisti a potom aj takí ako ja, aby konečne nastúpila generácia, ktorá celé hodiny tára o mobiloch, značkových odevoch, službách operátorov, ktorá má paušály miesto ideí, jej príslušníkom reklamné slogany vytlačili z hláv schopnosť abstraktného myslenia a prázdnota šopingov vyplnila ich duše.

To je náš rytmus bola kedysi rozhlasová relácia, v ktorej moji vrstovníci denne čakali aspoň na nejakú počúvateľnú pesničku. Nuž, časy sa zmenili a toto už je Váš Rytmus. A tak končím parafrázujúc Rytmusov text, že mi asi j+be, j+be, j+be, j+be – s nádejou, že aj ja budem môcť byť tvárou aspoň nejakej vytunelovanej, rozkradnutej a nemodernej spoločnosti. Prinajmenšom jednou z piatich miliónov…

autor, ktorému ani vulgarizmy nepomohli zviditeľniť svoju tvár

Syn zrejme príde o brigádu, pretože pracoval na dohodu a teraz, keď sa aj tento druh práce zaťaží odvodmi, už sa to zamestnávateľovi neoplatí.

Poznám niekoľko podobných príkladov zo svojho okolia. Mnohí sa sťažujú na vyššie daňové a odvodové zaťaženie, na pokles príjmov, na nedostatok peňazí, na zlé časy. Ale ešte som nepočul posťažovať sa boháčov a biznismenov, že prišli o svoj finančnoskupinový prepych.

Možno som ponosy týchto ľudí nezaznamenal len preto, že som nemal šťastie byť v ich spoločnosti. Možno aj tí majetní majú svoje trápenia a nemôžu si už dopriať dvojitú porciu stejku z masírovaných argentínskych kráv ako kedysi. Ale nik na Slovensku nemal dôvod zanadávať si tak nahlas ako napríklad známy ruský občan francúzskeho pôvodu Gérard Depárdieu.

Zobrať slávnemu hercovi tri štvrtiny príjmov je naozaj drastické! Ale je to aspoň socialistické. Socialista Fico nevzal bohatým nič, aj keď o tom hovorí na každom kroku. Samozrejme, zlúčenie by zabolelo zdravotné poisťovne, sekanie do druhého piliera zasa naštve dôchodkové spoločnosti, môžu sa preľaknúť banky, zneistieť koncerny, ktorým sa skončili viac než dva roky daňových prázdnin. Ale protestujú firmy, právnické osoby, logá, značky. S bohatými ako fyzickými osobami neotriasla kríza a ani pompézny nástup slovenskej ľavice.

Tvária sa stále rovnako sebaisto. Infikujú verejnú mienku okázalým životným štýlom, užívajú si luxus, dívajú sa spoza skiel svojich luxusných áut na chudákov, ktorí sa s igelitkami v rukách ponáhľajú na autobus. Vidíme ich na mondénnych fotografiách z plesov. Chodia do spoločnosti, na exotické dovolenky či alpské lyžovačky. Sledujú z drahých reštaurácii hemžiaci sa svet okolo seba a vedia, že tento svet im v každom okamihu prináša ďalšie a ďalšie peniaze. Vedia, že nech sa stane čokoľvek, zbohatnú na tom. Zarobia na projektoch, ktoré sú úspešné aj na tých, ktoré skrachujú. Zisk k nim tečie z každého tendra, z každého politického rozhodnutia, z každého odhlasovaného zákona. Dianie na politickej scéne pozorujú s ľahkou povznesenosťou tak ako sa spokojný režisér spoza opony díva na predstavenie, ktoré sám naštudoval.

Ich arogancia je natoľko bezbrehá, že im nestačí voziť sa v luxusnom aute. Keď prejdú okolo chudáka na chodníku, musia ho ešte ošpliechať vodou z kaluže. Je symptomatické vidieť, ako majitelia víl chodia vyhadzovať smetie do panelákových kontajnerov, aby nemuseli platiť za odvoz odpadu – veď to zaplatia tí chudáci z paneláku s malým „p“.

Na rozkvete tejto utešenej spoločenskej vrstvy sa v rozličnej miere ale predsa len podpísali všetky slovenské vlády. Výsledkom je dnešný stav, keď by mali zodpovední rodičia svojim deťom vysvetľovať, že poctivou prácou ani úspešným podnikaním nezbohatnú.

Že treba mať firmu, milé deti, a núkať ministerstvám napríklad mediálne analýzy alebo internetové stránky za tisíce a milióny. Treba budovať miliardové informačné systémy, alebo hoci aj dodávať trenky ozbrojeným zložkám, skrátka akokoľvek byť prisatý na bezodné cecky politickej moci, cez ktoré možno paraziticky vyciciavať hostiteľský organizmus spoločnosti, dokým ešte vládze existovať ako vyšťavená živoriaca zombie. Treba mať aký-taký dosah na politické rozhodnutia, ktorých zmyslom je zväčša určiť komu dať a komu nedať zarobiť.

Alebo, ak si chce človek zachovať čisté svedomie a rovnú chrbticu, nech sa uspokojí s nižším životným štandardom a hlavne s pocitom že okrem hlasovania v superstar nemôže ovplyvniť vôbec nič. Že vo svojich výdavkoch – či chce alebo nechce a či už priamo alebo nepriamo – platí aj výpalné skupinám a organizáciám, skrátka ľuďom, ktorí si takto udržiavajú a zvyšujú svoju životnú úroveň.

Či tretia možnosť, milé deti, môžete sa zbaliť a odísť niekam, kde vládnu aspoň o čosi civilizovanejšie pravidlá.

Zazvonil zvoniec, rozprávky je koniec, svetlo na konci tunela je v nedohľadne – a aj keď táto vláda padne, príde po nej dáka iná… Kto odíde posledný, nech pozhasína.

Z masochizmu, alebo možno iba ako každoročnú novoročnú kulisu, zapol som si v televízii novoročný prejav prezidenta. Ani som nečakal, že do mňa vleje toľko nádeje a očakávania.

Prezident sa divákom zdôveril, že navštívil krajiny, ktoré sú považované za najvyspelejšie: Japonsko, Švajčiarsko, Dánsko, Holandsko. „Snažil som sa na mieste dozvedieť, v čom tkvie príčina ich úspechov,“ zamyslel sa Gašparovič. „Záver je jasný – je to vďaka fungujúcemu systému, ktorý rešpektuje pravidlá, ktorý verí v potenciál školstva, vedy a výskumu ako zdroja národného bohatstva.“

Nuž svitá nám na lepšie časy. Aj pán prezident už konečne pochopil: Treba nám systém, ktorý rešpektuje pravidlá!

Dosiaľ sme boli krajinou, kde pravidlá a systém určujú tí, ktorí majú peniaze a moc. Krajinou, ktorá šetrí na školách a na učiteľoch, kde je rozhľadenosť a kultúrnosť len príťažou. Krajinou, kde sú zdrojom bohatstva tendre a verejné zákazky – nie však bohatstva národného ale čisto súkromného. Krajinou, kde súdy nedokážu odsúdiť vrahov, zlodejov ani korupčných politikov.

Ale pán prezident o tom nevedel. A odteraz sa všetko nepochybne zmení. Súdy budú rozhodovať objektívne. Úplatkári skončia za mrežami. Aj mafiáni. Už sa nebudú arogantne pretŕčať v luxusných tereniakoch, zalezú do dier, do svojho podsvetia, kam patria a ak niekto vystrčí nos, hneď po ňom dostane. Verejné zakázky budú predmetom prísnej kontroly a nik si neuleje bokom ani cent. Učitelia budú hrdí na svoju profesiu, za slušné platy budú vychovávať vzdelaných a kultivovaných príslušníkov mladej generácie. Pretože pán prezident už nielen pochopil, ale z titulu svojej funkcie určite zjedná aj nápravu…

Samozrejme, takto by sa udalosti mohli vyvíjať, keby išlo o zábavný televízny program s prvkami absurdného humoru. V skutočnosti však podobnými perlami častuje spoločnosť reálny prezident. Prezident, ktorý vzišiel z politického prostredia na míle vzdialeného dánskemu či holandskému ideálu. Práve naopak, Gašparovič bol a aj je blízko silám, ktoré Slovensko od týchto hodnôt vzdaľujú. Sám prispel k tomu, že Slovensko nie je a ani tak skoro nebude Švajčiarskom či Japonskom. A dnes nedokáže prejaviť ani toľko samostatného myslenia či odvahy, aby svoju úvahu doviedol do dôsledkov – prečo teda Slovensko nedoceňuje úlohu vzdelania, prečo nemá notoricky peniaze pre školy, prečo nemá dostatočne fungujúci systém, ako iné krajiny a čo on sám môže urobiť pre nápravu veci?

Bohužiaľ, hlava štátu má obmedzené nielen právomoci ale aj schopnosť sebareflexie, čo je napokon v politike bežné. Čo už, ešte rok to s Ivanom Gašparovičom vydržíme. Horšie je, že aj po jeho odchode ostanú na Slovensku zakódované princípy, ktoré ho odlišujú od vyspelejších spoločností. To by sa musel zmeniť nielen prezident.

Už desať rokov chýba Slovensku Július Satinský. Chýba divákom, čitateľom, všetkým, ktorí ho mali radi, a samozrejme svojím najbližším.

Ako sa však zdá, o čo viac sa jeho osobnosť javila výrazná, originálna a nenahraditeľná nám, jeho obdivovateľom, o to menej stála za pripomenutie našej verejnoprávnej televízii. Výročie predčasného odchodu humoristu, herca a spisovateľa Satinského vybavila reprízou operety Modrá ruža. Reprízou diela, ktoré určite nepatrilo medzi tie najznámejšie a najpríznačnejšie. Ba čo viac, reprízou na Dvojke, v podvečerných hodinách.

Na jednotke STV, pardon, RTVS, oblažila divákov historickou drámou Svätá Barbora a americkým filmom “Kadiaľ tečie rieka”, ktorý na internete uviedla charizmatickou a hrúbkou ovenčenou vetou: “V magickom prostredí lesov a potokov Montany vyrastajú dvaja odlišný bratia…”

Len tak pre osvieženie pamäti, Satinský hral vo filmoch Sladké hry minulého leta, Nekonečná nevystupovať, Traja veteráni, Utekajme už ide, Vážení přátelé ano, S tebou mě baví svét, Srdečný pozdrav ze Zeměkoule… Alebo napríklad v skvelom filme Prodavač humoru režiséra Jiřího Krejčíka podľa románu českého prozaika Romana Ráža. Nezabudnuteľné existenciálne a pritom humorom naplnené dielo podfarbené hudbou Michaela Kocába ponúklo Satinskému príležitosť rozohrať jeho herectvo v tých najrozmanitejších polohách – od tradičnej komiky až po nečakane hlboké a tragické odtiene.

Odvysielať podobné dielo je však asi nad sily telky, ktorá sa snaží zúfalo doháňať komerčných konkurentov. Podobne ako zrejme nebolo v jej možnostiach siahnuť do archívov po niektorý diel z relácii Ktosi je za dverami alebo Soireé…

Úpadkovú zábavu, ktorú musel Prodavač humoru ponúkať v rovnomennom filme – a ktorá je tu vyobrazená formou absurdnej karikatúry – dnes bežne stretávame na televíznych obrazovkách v podobe Mojsejovcov, Martiniek a iných prízrakov.

Je naozaj nevďačnou úlohou umelca vložiť toľko síl a energie, ba aj lásky do spoločnosti, ktorá to nevie oceniť. Ale láska k národu či k vlasti býva často neopätovaná a na Slovensku obzvlášť. Hoci v prípade Satinského neopätovaná určite  nie je – televízia predsa (našťastie) ani zďaleka nehovorí za všetkých.

Kozi kuzi kuzuka – každý +++++ vrzúka. Mobilný operátor omračujúci verejnosť týmto vianočne perlivým sloganom konečne spojazdnil moju SIM-kartu. Tri mesiace som nepoužíval ani kartu, ani telefón, keďže sa mi oboje zázračne pokazilo a disponujem tiež služobným mobilom. Tri mesiace som samozrejme platil štedrý mesačný paušál. Budem ho musieť platiť až do júla, aj keby som sa telefónu ani nedotkol. Myslím, že takto postavené obchodné podmienky by mali byť, a možnože aj sú, právne napadnuteľné, ale ako pravý submisívny Slovák som si radšej povedal, že telefón budem aspoň využívať, keď sa už plateniu nevyhnem. Nová karta ožila a hneď mi aj prišla esemeska: Kozi kuzi kuzuka, vianočná ponuka…

Presúvame sa tesne pred Vianocami so synom do Modry. V snahe rozmeniť bankovku a občerstviť sa pred nastúpením do autobusu, zastavujeme sa v staničnom občerstvovacom stánku. U postaršieho predavača si objednávam hot dog a ľadový čaj. Ujko zinkasuje 2,50 aj s tringeltom, podá mi čaj a potom komunikáciu prevezme bodrý červený mládenec v prefajčených útrobách búdy. Chváli môjmu synovi čapicu:
„Minule som videl mladú babu s takou čapicou a sukňu mala len potálto a len také tričko…“ žmurká na mňa lesklými očami. Potom prezradí staničnému esebéeskárovi, že včera ťahal do noci a dnes už sa rozbieha zas. Práve si dal rum.

Čakanie na hotdog sa predlžuje, autobus sa blíži.
„Veď som vám hovoril, že také tri minútky, lebo si nahadzujem objednávky,“ ohradzuje sa ujko. Mládenec nalieva rum sebe aj jemu, zo sychravého nástupišťa sledujem cez okienko, ako si vnútri pripíjajú. Deň sa im zjavne začína krajšie než mne.
„Dajte si ten hot dog na moje zdravie,“ zavolám na nich urazene a otáčam sa na opätku.
„Počkajte, vrátim vám peňáze,“ nesie sa za mnou ujkov hlas, ale vrodený masochizmus mi nedovolí vrátiť sa, navyše autobus stihneme len tak-tak.

Mokré cesty brázdia autá zmätene vymetajúce nákupné centrá, nedá sa uniknúť stresu ani náporu vianočných kolied. Po štyridsiatom vypočutí titulov Svet lásku má, alebo Ježišku, miláčku si človek dokáže predstaviť, ako asi sa cítia pacienti po lobotómii. Michal David chce žíť non stop a s trpkosťou si uvedomujem, že operátor, ktorému robí reklamu, zhruba takto odhaduje vkus svojich klientov. Považuje ich zrejme za hlupákov. A poniektorí nimi aj sú, keď mu dokážu mesiace platiť za nič, tak ako ja.

Na križovatkách a v zápchach sa ozýva divoké trúbenie, vodiči sa na seba lepia a vytláčajú z ciest a ako v amerických filmoch, spod kolies špliecha blato a slaná brečka na chodcov s igelitkami v premrznutých rukách. Vianočnú pohodu dokresľujú explózie zábavnej pyrotechniky – predčasné ejakulácie nezrelých jednotlivcov, ktorí nevydržali do Silvestra.

Rozmýšľam, prečo sú Vianoce takým márnym a na neúspech odsúdeným pokusom implantovať vzorku dobra do sveta plného tuposti a agresivity. Dôvod spočíva v tom, že Vianoce sú dnes najmä marketingovou značkou, ktorá má v ľuďoch stimulovať základný spotrebiteľský inštinkt. Ten je však výhradne egocentrický. Nový paušál, nový mobil, nový perspirant – to všetko čaká na teba. Ty si zaslúžiš viac. Ty si najlepší a jediný na svete. Si jednotka, ostatní sú nuly. Tak znie základný vzorec dnešného sveta vtesnaného do dvojkovej sústavy.

Podporovať v človeku vedomie, že sa o svoj životný priestor delí s ostatnými ľudskými bytosťami, to je proces ekonomicky neatraktívny. Ba môže sa aj vypomstiť. Jeden taký, čo sa o niečo podobné pokúšal, by mal akurát teraz narodky. A ako dopadol, si pripomenieme na Veľkú noc.