Browsing Posts in Texty

Na facebook a niekomu aj do mailov rozposielal som začiatkom tohto roku “pé efko”. Že teda keď to robia aj iní, tak aj ja.

Nenapadlo ma nič vtipnejšie, než siahnuť po kresbe z detstva. Kreslieval som ešte na základke komiksy s prasiatkami. Zväčša sadistické. Takže takú najznámejšiu kresbu som reinkarnoval, teda nakreslil nanovo – až ma udivilo, ako to mám ešte stále “v ruke” a PF bolo hotové. Verím, že nám prinesie šťastie.

Akurát som toto vysvetlenie zabudol pripojiť – a pritom je také dôležité, pretože objasňuje, že mentálny vek autora kresby nie je 48 ale 14 rokov.

Pre ilustráciu dodávam ešte jednu kresbu, v tomto prípade autentickú, z nášho triedneho časopisu EKRAZIT.

Bola zverejnená na dvojstrane s názvom Čierny humor.

Možno by takisto bola dnes aktuálna, keby sme napríklad k prvému obrázku pripísali rok 1945 a k druhého 1968.

Básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan

Básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan

Rudolf Dobiaš: Neodoslaný list

Sám s vlastným krížom v chladnej cele

a preďaleko od neba,

písal som domov: Mám sa skvele

a ničoho mi netreba

Keďže ma strážia stráže bdelé,

nemusím sa báť o seba.

Viem, že to Boží mlyn ma melie

a premieňa ma na chleba.

Horúčka, čo mi blčí v tele,

je zasa božská pahreba,

aj štyri steny čisto biele

tým čistým Boha velebia

Podpisy Dobiaša, Feldeka a Guldana

Podpisy Dobiaša, Feldeka a Guldana

Naozaj, mama. Mám sa skvele,

len mi je smutno bez teba.

Básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan

Dva básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan (ilustrácie)

Túto báseň napísal Dobiaš odsúdený na 18 rokov za karikatúru (!!!) Stalina a Gottwalda. Odsedel si “len” sedem rokov, 1953 až 1960.

Vyšla ako Dva básnické listy s krásnymi ilustráciami Fera Guldana. Dostal som ich dnes od Miroslava Polláka aj s venovaním autorov. Súčasťou je aj Feldekov preklad Jeseninovej básne List matke. Je napísaná za podobných okolností – a rok predtým, než stalinisti Jesenina zabili a zinscenovali jeho smrť ako samovraždu.

Venujem všetkým obdivovateľom aj ospravedlňovateľom či “zľahčovateľom” režimov (a to červených i hnedých), ktoré ľuďom ničili životy. Iným kalibrom a nepomerne brutálnejše než akokoľvek nepodarená, karikovaná či skorumpovaná demokracia.

Viem, že ten rozdiel všetci chápeme, to len tak, aby sa nezabudlo.

PF 2017

PF 2017

Pred tridsiatimi ôsmimi rokmi o takomto čase komunisti vzdali márny boj proti živlom, pochopili, že vetru a dažďu nerozkážu a vyhlásili uhoľné prázdniny.

Tuhá zima nastala už na Nový rok, teda 1. januára 1979 ráno. Ešte na Silvestra večer bolo okolo 12 až 15 stupňov nad nulou, čo si veľmi dobre pamätám, pretože sme boli s mamou na prechádzke po modranských uliciach.

Poveternostná situácia v Európe 1. januára 1979 (Zdroj: wetterzentrale.de)

Na druhý deň ráno klesla teplota na mínus 10, možno aj nižšie. Nemohol som uveriť, keď som sa pozrel na drevený teplomer na kuchynskom okne (ktorý mimochodom pri nedávnej výmene okien za plastové remeselníci šmarili do koša).

Na skle nášho hnedého Trabanta 601 zamrzli kvapky vody a bolo jasné, že ide do tuhého. Prezident Gustáv Husák sa prihováral národu. Keďže bol nepárny rok, tak po slovensky. Ale o kalamite ani slovo.

https://www.youtube.com/watch?v=QFjgXvFTVng

Zaujímavé je, že prudké ochladenie zasiahlo už 29. a 30. decembra Nemecko, no u nás, akoby sa naň nik nechystal. (Teda prinajmenšom nie ja).

Pokles teplôt o 20 až 30 stupňov Celzia mal katastrofálne dôsledky. Okrem toho, že televízia obmedzila svoje vysielanie a začínala ho od 19. hodiny, neskôr dokonca od 20.30, zamrzlo niekoľko sto vlakov naložených uhlím a koksom určenými nielen na vykurovanie, ale aj ako palivo do tepelných elektrární.

Odpoveď režimu na energetickú krízu bola rázna: V piatok 5. januára cestou z hudobnej výchovy domov som sa od spolužiakov dopočul, že budú celý týždeň uhoľné prázdniny.

Poveternostná situácia 5. januára, Zdroj: wetterzentrale.de

Keďže po holomrazoch napadalo kopec snehu a zima sa nevzdávala, prázdniny sa predĺžili o ďalšie dva týždne. Aj túto radostnú novinu mi prezradili výskajúce deti, ktoré sa sánkovali na akejsi modranskej ulici. Zrejme takej, čo ide dolu kopcom, to dá rozum.

Aj ja som sa chodieval spúšťať dolu zasneženými ulicami na sánkach, ale pamätám si,

že sme sa tiež išli lyžovať na Zochovu chatu a ráno teplomer ukazoval mínus 17 stupňov. (Áno, ten teplomer, čo tí remeselníci vyhodili.)

Chodil som tiež s dedkom kŕmiť na záhradu včely, teda nie, že by sme im strkali do úľov slaninu, ale varil sa z cukru a vody sirup, ktorý potom tiekol do úľa zo špeciálnej fľašky.

Veľmi som túžil po bežkách, ktorými by som si bežkal po malokarpatskom teréne. A hodne som sa chodieval aj prechádzať po prírode – a keďže som sa začítal do knihy Zálesácke dni od Ľuby Kvietkovej (vyšla v reedícii, aj dnes ju vrelo odporúčam), začal som sa učiť rozoznávať stromy podľa kôry a pukov, a tiež jednotlivé druhy vtákov.

Lebo verte či nie, keď sa chce niekto naučiť spoznávať vtáky, najlepší čas je teraz v zime, keď sú u nás iba tie „najosvedčenejšie“ a notoricky známe druhy: vrabec domový, vrabec poľný, sýkorka veľká, sýkorka belasá, hrdlička záhradná, stehlík pestrý, a tak ďalej…

Kniha, ktorá ovplyvnila môj životj...

Rozmýšľam, ako som sa v tom čase všetko dôležité dozvedal „od niekoho“ prípadne z rádia a z televízie. Dnes sme o všetkom informovaní veľmi rýchlo, dokonca vopred, čaro nepoznania, alebo poznania v pravý čas sa pominulo.

Druhý rozdiel: Zimy dnes pár dní iba tak trochu postrašia, tak ako v týchto dňoch, ale zďaleka nemajú takú výdrž ako kedysi. (Viac tu: http://domov.sme.sk/c/20072047/zimy-su-miernejsie-no-kalamity-sa-mozu-zopakovat.html)

Takže uhoľné prázdniny predbežne nehrozia. Hoci poveternostné javy s mimoriadnou intenzitou (ktorých výskyt aj sila narastajú vďaka klimatickej zmene) si od nás zrejme časom tiež vyžiadajú nejakú schopnosť reagovať.

Možno nebudú uhoľné, ale tornádové alebo povodňové prázdniny. A možno už nebudú ani školy a spoločnosti sa uľaví, keď sa nebude snažiť nikoho vzdelávať ani vychovávať a keď sa konečne zmieri s tým, že ju tvoria prevažne hlupáci.

Pred tridsiatimi ôsmimi rokmi, na prahu uhoľných prázdnin, by na to človek ani nepomyslel. Ani na všeličo iné.

(P. S. Kto neverí, ako to s našimi zimami ide dolu vodou, na skvelej stránke nun.sk nájde aj tento graf)

Zdroj: nun.sk

Boh nakupovania si na mňa zasadol. A to napriek tomu, že som mu už toľko obetoval. Toľko som doňho investoval.

Dookola sa mi v rôznych obmenách opakuje tá istá situácia: Prídem do obchodu, postavím sa ku kase, odstojím si nek

oltár

oltár

onečnú šoru

a potom otvoria ďalšiu kasu. Všetci, čo stáli za mnou k nej chytro prejdú, mne sa to už zväčša neoplatí (tovar mám vyložený na páse) a tak obchod opúšťa vlna šťastných zákazníkov, tých, čo prišli skôr, aj tých, čo prišli neskôr a ja spoľahlivo za nimi – posledný.

Stalo sa mi to už aj v takom „friendly“ obchode, ako je Kocka v Modre. A dokonca aj v Banskej Štiavnici.

Cestuje to nado mnou ako úradnícky mrak nad Fantozzim.

Tento notoricky známy jav reflektuje aj klasika, totiž román Asvabaždenie:

Všetci už dávno zaplatili a šťastne naložili tovar do tašiek, kým Marek konečne prišiel na rad.

„Ako v Biblii, však? Poslední budú prvými,“ utrúsil pred pokladníkom, ktorý však nezareagoval, pretože biblickému citátu nerozum

el.

„Mohli by ste si aspoň trochu vážiť stáleho zákazníka, aby som tu nemusel vždy čakať ako idiot,“ dodal Marek o čosi priamočiarejšie,

bez inotajov.

„Ja za to nemôžem, že vás niekto predbehne, máte mať ostré lakte,“ odvetil pokladník mechanicky preberajúc jednotlivé položky Marekovho celodenného prídelu stravy…

Atakďalej, atakpodobne…

Chcel som ešte podotknúť, že v Rakúsku, kde pokladne otvoria včas a včas o tom informujú zákazníkov, sa mi tento problém nestáva.

Ale minule vo viedenskej Bille som víťazoslávne prebehol k čerstvo otvorenej pokladni so šikovným a rýchlym mladíkom, keď zrazu… Manželia predo mnou kupovali záhadnú bagetu, ktorá nemala kód, nedala sa načítať, mládenec odišiel na dlhšiu konzultáciu k pultu s pečivo

m…

Zaplatil som a obchod opúšťala vlna spokojných zákazníkov – tých, čo prišli predo mnou aj tých, čo pri

šli po mne a ja za nimi, na chvoste pelotónu spoľahlivo posledný.

Tu je plný text cvičenia:

“Pytliaci bez dovolenia strieľajú a chytajú lesnú zver. Horári prenasledujú pytliakov. Pytliaci sú nebezpeční ľudia. Raz pytliak zastrelil horára. Pytliaka postavili pred súd. Pytliak musel svoju vinu odpykať.”

Dnes by deti v diktáte mohli napríklad písať:

“Horári a poľovníci strieľajú a chytajú lesnú zver s povolením. Chcú, aby lesy patrili len im. Vyháňajú z nich ľudí, čo nemajú flintu. Strieľajú, aby naplašili turistov a deti. Pani poslankyňa, aby sa pochválila, poslala do bulvárnych novín fotky, na ktorých pózuje so zakrvaveným srnčekom. Raz poľovník zastrelil poľovníka. Pán prezident zastrelil poľovníka. Prezident zastrelil prezidenta. Poľovníci, čo zastrelia ľudí a zvieratá, si svoju vinu nemusia odpykať.”

Koniec diktátu.

Milí priatelia

rok 2016 ma na začiatku fascinoval predovšetkým týmto zvláštnym číslom.

Možno ešte na Nový rok 2016 som si začal počítať: je to číslo párne. Deliteľné štyrmi. Podľa ciferného súčtu j

novoročný západ slnka, Koliba

e deliteľné tromi aj deviatimi. Teda aj šiestimi a osemnástimi… A keď som zistil, že aj siedmimi, bolo zrejmé, že som na stope veľkého vedeckého objavu.

Skrátka a dobre, je deliteľné číslami 1, 2, 3, 4, 6, 7, 8, 9, 12, 14, 16, 18, 21, 24, 28, 32, 36, 42, 48, 56, 63, 72, 84, 96, 112,

126, 144, 168, 224, 252, 288, 336, 504, 672 a 1008…

Kto si chce prečítať celý článok v SME, tu je: http://tech.sme.sk/c/20070186/2016-preco-je-toto-cislo-pre-mat

ematikov-magicke.html#ixzz4UhFJDP6k

O roku 2017  sa dá napísať z tohto hľadiska veľmi jednoducho: Zdá sa, že je to prvočíslo.
V každom prípade Vám prajem, nech Vám prinesie 365 západov a východov slnka, 4 ročné obdobia, zdravia a šťastia nespočítateľné množstvo… A aj zopár príjemných prekvapení.

Podľa kalendára, čo tróni u nás na chladničke, vyšlo dnes slnko o 7:33, zapadlo o 16:55.

V porovnaní s najkratším dňom roka (7:56 – 16:00) je deň dlhší o 78 minút, teda o hodinu a štvrť. Je zaujímavé, že sa nepredlžuje rovnomerne, ako vidieť, poobedňajšie západy slnka a súmraky sa predĺžili výraznejšie. Prečo existuje táto nerovnomernosť, neviem a dokonca mi to ani astronóm, ktorého som sa pýtal, nevedel povedať.

Dĺžka dňa zodpovedá cca začiatku novembra a je to stále optimistickejšie. Mám rád toto nádejné obdobie.

Všetky tri mená spája spoločný menovateľ. Všetci traja získali ocenenie za inovácie z rúk amerického prezidenta Baracka Obamu. Len jeden z nich je však držiteľom čestného doktorátu bratislavskej Univerzity Komenského. Profesor Ján Vilček sa do jej auly vrátil po dlhých 57 rokoch. Presne v roku 1957 v nej totiž promoval, aby neskôr emigroval za oceán. A aby sa v USA stal vedeckou osobnosťou svetového formátu.


Ján Vilček sa zaoberá vývinom liečiv, ktoré si dokážu poradiť s autoimunitnými ochoreniami. Ide o choroby, ktoré vznikajú ako imunitná (čiže obranná) odpoveď organizmu na svoje vlastné zložky a prerastajú do chronických zápalov (reumatická artritída, celiakia, Crohnova choroba, ulcerózna kolitída a mnohé ďalšie).

Profesor Vilček sa môže pochváliť hmatateľnými výsledkami svojej práce, napríklad aj v podobe miliónov vyliečených pacientov. Nemenej inšpirujúci je však jeho osobný príbeh.

Počas svojej mladosti zažil na Slovensku štyri rôzne režimy, z toho dva totalitné. Jeho rodina bola vystavená prenasledovaniu v období Slovenského štátu. Jeho generácia vyrastala a študovala v tieni železnej opony, ktorá nebola len abstraktným pojmom, ale hmatateľným a konkrétnym fenoménom vzdialeným pár kilometrov od univerzitnej budovy – ako profesor Vilček pripomenul pri preberaní čestného doktorátu. Ľudia s takouto skúsenosťou považujú dodnes za malý zázrak, že sa dostanú z Bratislavy do blízkeho Rakúska bez toho, aby spozorovali, že prekročili štátnu hranicu.

Priority sa zmenili

Súčasná generácia vyrastá v slobode. No napriek tomu množstvo ľudí – dnes už legálne – zo Slovenska odchádza. A nielen z ekonomických dôvodov.

Profesor Vilček na pôde Univerzity Komenského apeloval na to, aby spoločnosť podporovala vzdelávanie, aby nenechala odchádzať talentovaných ľudí do sveta, prípadne sa ich snažila pritiahnuť naspäť, do vlasti, ako to dnes robí povedzme Čína. Jeho slová pozorne sledoval aj minister školstva Dušan Čaplovič, aby sa hneď po slávnostnom akte mohol zasa venovať svojej obľúbenej agende – podpore učňovského školstva.

Veru, podpora vzdelanosti, vedy či umenia na Slovensku nie je v kurze. Nie iba teraz, za Ficovej vlády, ale dlhodobo. A nielen preto, že na tento zdanlivý „luxus“ nie sú peniaze. Hlavným dôvodom je fakt, že sa celkom zmenili priority spoločnosti.

Ako vychovať deti?

Vzájomné prerastanie politickej a ekonomickej moci produkuje typ ľudí, ktorí získavajú majetok a vplyv vôbec nie zásluhou svojich schopností a talentu. Cesta k úspechu a k výsadnému postaveniu vedie často cez politickú protekciu, podplácanie, využívanie dier v legislatíve, alebo cez balansovanie na hrane zákona či rovno cez jeho porušovanie.

Táto realita jednak priamo odčerpáva peniaze, ktoré by sa inak mali vynaložiť na verejné služby, na školstvo, vzdelávanie, kultúru, zdravotníctvo, atď…

No čo je ešte horšie, vzniká a upevňuje sa pokrivený vzorec spoločenského (a pritom spoločensky nebezpečného) správania sa. Ako dnes máme vychovávať svoje deti? K čomu ich máme viesť? Aby vykonávali vedeckú prácu za pár stoviek medzi stenami chudobnej školy či výskumáku? Alebo aby si radšej založili firmu, ktorá vytvorí predraženú webovú stránku za státisíce, alebo bude poskytovať drahé poradenstvo, analýzy či iné služby pre verejné inštitúcie? A čo tak deťom odmalička vštepovať, aby si založili finančné skupiny? Kde sa takýto odbor vlastne študuje? Vari tiež na nejakej učňovke?

Silové interakcie

Produktom tejto reality nie je len sociálna nerovnosť. Väčším problémom sú čoraz väčšie deformácie politického a právneho systému. Fakt, že mnohí vďaka svojmu politickému alebo ekonomickému vplyvu získavajú beztrestnosť a nepostihnuteľnosť, zatiaľ čo iní sa nevedia domôcť spravodlivosti.

Súčasná slovenská spoločnosť už nevie občanom zaručiť rovnosť príležitostí, ani rovnosť pred zákonom či ochranu pred zločinom a bezprávím teda negarantuje základné ľudské slobody a práva. Je otázka, do akej miery je ešte takáto spoločnosť naozaj demokratická a slobodná.

Je to spoločnosť, v ktorej kultúra a kultúrnosť miznú a na ich úkor čoraz viac prevládajú silové interakcie. Spoločnosť, v ktorej obdiv a rešpekt patrí nie tomu, kto niečo výnimočné dokázal, prejavil nadanie alebo pracovitosť, ale tomu, z koho má okolie strach.

Ochorenie organizmu

Pocity frustrácie pritom nenachádzajú adresáta, ktorý by ich dokázal pretaviť do konštruktívnej odpovede.

Podobne ako organizmus napadnutý autoimunitným ochorením, aj spoločenský organizmus ohrozovaný vlastnými látkami generuje neproduktívnu a nebezpečnú reakciu pripomínajúcu zápal – v podobe nacionalistických a extrémistických nálad, populizmu, intolerancie, náboženského dogmatizmu a konfrontácie.

Dokonca hľadáme vinníka a nepriateľa aj v projekte, ktorý napriek všetkým výhradám (aj oprávneným) na jeho adresu spoľahlivo garantuje mier na našom kontinente i súčasný štandard našich slobôd a práv – v Európskej únii.

Hľadá sa liek

Chýba spoľahlivý liek. Chýbajú autority, ktoré by hľadali riešenia a ponúkli terapiu.

Nie náhodou by Ján Vilček podľa svojich vlastných slov rád videl Slovensko ako slobodnú krajinu, ktorá je tolerantná voči iným názorom, voči menšinám, a ktorá je zároveň súčasťou Európy založenej na spoločnom zdieľaní základných občianskych princípov a hodnôt.

Je to totiž jediná možnosť, jediný odborný lekársky a v praxi overený recept, aby ľudia neodchádzali zo svojich domov – nie preto, že chcú poznať svet, ale preto, že nechcú alebo nemôžu byť doma. A aby sa na miesta svojej mladosti nevracali po dlhých 57 rokoch odlúčenia.

Link na zaujímavý rozhovor s profesorom Vilčekom:

http://www.pluska.sk/spravy/z-domova/aj-doma-doktorom-profesor-jan-vilcek-si-prebral-cestny-doktorat-univerzity-komenskeho.html

(insitná úvaha na tému čo voľby, to prúser)

Je pozoruhodné, ako dokáže voličov pravidelne zaskočiť výsledok ich vlastného rozhodovania. Po voľbách, ktoré vyniesli do neba Babiša a komunistov, a ktoré dali príučku tradičným stranám, ostali Česi v šoku podobne ako pred rokom a pol Slováci. Zdrojom prekvapenia je obvykle fakt, že voličské „MY“ uvažuje diametrálne inak než voličské „JA“.

ukážka práce s voličom

ukážka práce s voličom



Čo teda odkazuje české i slovenské voličské „MY“? Najvážnejšie je zistenie, že ak demokracia prestane fungovať, resp. napĺňať očakávania a potreby občanov, dokáže sama seba veľmi efektívne ohroziť, v krajnom prípade zničiť.

História už predsa pozná prípady, keď sa legitímnou cestou dostal k moci diktátor, ktorý rozobral demokratický systém do poslednej súčiastky. Túto hrozbu nemožno nikdy celkom vylúčiť, najmä ak bude politický vývoj bude pokračovať v dnešných intenciách. Momentálne sa však rozčarovanie voličov prejavuje skôr ich náklonnosťou k neštandardným, nevyskúšaným a teda aj nevypočítateľným politickým silám.

Najväčšou kvalifikáciou politickej strany dnes zrejme je, ak ešte nestihla nič pokaziť. Nestihla odradiť voličov korupčnými aférami ani nesplnenými sľubmi. Tu treba hľadať pôvod úspechu Babiša aj komunistov.

Na Slovensku podobné nálady prispeli k nástupu Smeru a jeho úspešnému zabetónovaniu sa pri moci sprevádzanému rovnako úspešnou sebadeštrukciou pravice.

Máme teda demokraciu?

Čoho má teda po krk voličské „MY“? Predovšetkým postkomunistickej oligarchokratickej mutácie demokratického systému. Áno, je sklamaný z celého systému, nielen z konkrétnych strán, a to je práve nebezpečné.

Zo systému, v ktorom je politická moc predovšetkým presadzovateľom a vykonávateľom ekonomických záujmov. V ktorom sú obe kategórie nerozlučne prepletené, takže cesta k (vlastnej) prosperite nevyhnutne vedie cez politiku a naopak, politický úspech je podmienený potrebami a záujmami biznisu.

Tento systém a priori rozdeľuje občanov na s ním spriaznených, napojených na inžinierske siete jeho benefitov a výhod, a na tých ostatných, ktorí sú iba pasívnymi prijímateľmi politickej vôle a ekonomických rozhodnutí. Už to je v priamom rozpore s rovnosťou šancí, čo je jeden zo základných princípov demokracie.

Tento systém vyprodukoval generácie „biznismenov“ dekorovaných či už bielymi goliermi, alebo maskáčmi a šušťákmi, za ktorými nevidno poctivú prácu ani úspech, len zmanipulované tendre, prelievanie verejných peňazí na súkromné účty, či rôzne – raz sofistikovanejšie inokedy vulgárnejšie – formy výpalníctva. Vyprodukoval ľudí, ktorým z vreciek trčia peniaze nás všetkých a už ani nepociťujú potrebu ich pred naším decentne skrývať.

Pred ich všemocnosťou sa ohýbajú paragrafy aj vykonávatelia spravodlivosti. Tu už dostáva na frak rovnosť občanov ako taká! Staršie demokracie sa týmto negatívnym trendom bránia lepšie vybudovanými inštitúciami, kontrolnými mechanizmami a väčšou kultúrnou vyspelosťou. Mladé demokracie sú im vydané napospas. O to sú v ich prípade deformácie demokratického systému závažnejšie.

Výbava dnešného politika

Je príznačné, že väčšina politických reprezentantov nedoceňuje vážnosť situácie, pretože im chýba schopnosť sebareflexie. Schopnosť vcítiť sa do voliča a vidieť skutočnosť i seba samých jeho očami. Uzavretí a na súčasnú realitu dokonale adaptovaní profesionálni politici v klimatizovaných autách a kaviarňach na terasách obchodných centier len sotva môžu chápať ľudí, čo cestujú autobusom, žijú od výplaty k výplate a nemajú skutočne žiadne privilégiá. A nejde len o pochopenie ich sociálnej situácie, ale celkovo životných možností a perspektívy.

Spomeňme známeho predstaviteľa istej finančnej skupiny, aspoň podľa spisu Gorila tvrdiaceho, že „volič je hovno“. Politici sú predsa len v definovaní voliča zmierlivejší, keďže potrebujú jeho hlas.

A ešte na okraj: Vo výbave súčasných politikov čoraz viac chýba kultúrny či intelektuálny rozmer, predstava o tom, ako by mala vyzerať spoločnosť, ktorú svojím rozhodovaním formujú. O to im predsa ani nejde.

Hľadá sa pseudospasiteľ!

V takomto chápaní sa aj voľby menia na prostoduchý boj o moc alebo vyprázdnenú súťaž marketingových stratégií. Občania k nim s podobnou „vážnosťou“ aj pristupujú.

Stačí sa pozrieť na súčasnú prezidentskú kampaň, alebo na kampaň pred blížiacimi sa krajskými voľbami. Výsledky takýchto volieb aj tak zväčša smerujú k tomu, aby systém ostal v zabehaných koľajách. Alebo môžu priniesť prekvapenie odrážajúce zúfalú snahu voličov sa z týchto koľají vymaniť. Snahu v konečnom dôsledku márnu, pretože kvalitatívna zmena systému, čuduj sa svete, neprichádza.

„Monovláda“ Smeru len prehlbuje frustráciu z pomerov na Slovensku. A bol by zázrak, keby triumfálny nástup babišovcov v Česku dopadol inak. (Koľko spoločného v deň, keď si pripomíname vznik spoločnej republiky!)

Voličské „MY“ je náchylné hľadať novodobých pseudospasiteľov. A o to ľahšie podlieha manipulácii.

Šancu zmeniť negatívny vývoj má len kultivácia emancipovaného, rozhľadeného a kritického voličského „JA“. Ale na to treba nevyhnutnú dávku kultúry a vzdelanosti – čo sú oblasti, ktoré sú nie náhodou už dlhodobo na chvoste politického záujmu. Spoločnosť nebude nikdy dokonalá, pretože ju tvoria nedokonalí ľudia. Ale zároveň, ak by ustalo akékoľvek úsilie o jej zdokonaľovanie, život v nej by sa stal neznesiteľným.