Možno sú hybnou silou dnešnej všeobecnej frustrácie nenaplnené životné sny.
Aj keď ani dosratý život nie je žiadnym ospravedlnením preto, aby sa stal človek fašistom. Aby obhajoval holokaust, nenávidel moslimov, Rómov, Židov, aby volil Kotlebu či iných extrémistov.
Ale na takú všeobecnú nedôveru v demokraciu a súčasný systém – bez ambície nájsť nejakú primeranú alternatívu a definovať v sebe pozitívnu odpoveď na aktuálne odmietavé reakcie – na takýto postoj to stačí. Na to, aby človek naletel populistom, napríklad.
Všetci poznáme vo svojom okolí prípady statočných ľudí, ktorí žijú zo 400-eurového dôchodku a neklesnú na dno nenávisti, neznížia sa ku konšpiráciám.
Vydržali, keď sa hovorilo o uťahovaní opaskov, prežili mečiarizmus aj ficizmus, reformy, veria demokracii, trpezlivo čakajú, že aj na Slovensku bude tak ako na Západe priplácajúc si čoraz viac za lieky v lekárňach.
Ako sa im odvďačil systém? Fico vlakmi zadarmo? Ako sa im odmenili reformní politici, ktorých podporovali? A čo im za ich prejavy lojality ponúknu také farmaceutické firmy žijúce z ich diagnóz, z ich bezmocnosti? Čo im za to dajú chobotnice vysávajúce ich krv cez hadičky zdravotníckeho systému?
A čo vlastne títo trpezliví dôchodcovia podporujú? Komu pomohli? Firmám, ktoré neplatia dane? Ktoré prelievajú peniaze na Bahamy? Pár ľuďom, ktorým patrí čoraz väčšia časť sveta?
Stretávam sa čoraz častejšie s ľuďmi, ktorí pracujú dvanásť hodín denne, aby obstáli… Či skôr aby prežili. A sám mám pocit, že ma moja profesionálna kariéra vracia kdesi na začiatok, keď je človek ochotný robiť veľa za málo s pocitom, že to musí mať isto nejaký hlbší zmysel okrem vlastného elementárneho prežitia.
Ale má? Aká je bilancia posledného štvrťstoročia? Tvorivosť ubitá každodenným stresom, kopec nápadov, ktoré nikoho nezaujímajú, na ktoré nemám čas ani energiu. Motivácia? Najmä negatívna. Vydržať. Prežiť do penzie. Dočkať sa staroby a smrti.
Príslušnosť k živoriacej a zanikajúcej profesii a neustále opakovanie mantry ako musíme, ako sa nedá, ako to nejde, ako je všade a všetko zle, to je establišment v akcii.
No ale nesťažujem sa (alebo žeby?) a nie som sám (určite nie). Sú na tom podobne učitelia, vedci a možno aj predavači a mnoho iných ľudí v iných profesiách. A duševne pracujúci obzvlášť – oni sa predsa zaoberajú niečím takým nepotrebným, nepredajným v akciách, nik dnes nekvíli v reklame – požičaj si na novú knihu za výhodný úrok. Sto myšlienok týždenne, sto myšlienok týždenne!
Pajácik masakruje ceny motorovou pílou a Polnišová jazdí na štvorkolke, čo teda ponúknuť do takéhoto sveta? Ako taký svet mať rád? Jeho obrysy maľujú maliari prázdnoty a sklamania, milióny ľudských osudov trpiacich objektívne a niekedy len so vsugerovaným pocitom menejcennosti, že sa nezmestia do šablón narysovaných marketingovými expertmi, že nie sú ideálnym zákazníkom a spotrebiteľom všetkého nepotrebného.
Nie sme tým, kým sme chceli byť a čím sme chceli byť. To je pocit, ktorý sa kolektivizuje a spája do negatívnej hybnej a či nehybnej sily prítomnosti i budúcnosti. Netreba skĺznuť na dno a siahnuť po Kotlebovi, ani sa modliť ku komunizmu či k neurčitému totemu s Putinovou hlavou, klérofašistickým telom a spomienkou na dvojkorunové mlieko.
Stačí to na miernu dezorientáciu v priestore a čase, v zmysle života. Stačí to na pocit krivdy, že sa iným žije neznesiteľne ľahko a my sa denne potýkame so znesiteľnou ťažobou. A tak ju znášame a budujeme nepredvídateľný svet, ktorý je k nám nepriateľský práve tak, ako my k nemu.
