Browsing Posts published by admin

Možno sú hybnou silou dnešnej všeobecnej frustrácie nenaplnené životné sny.

Aj keď ani dosratý život nie je žiadnym ospravedlnením preto, aby sa stal človek fašistom. Aby obhajoval holokaust, nenávidel moslimov, Rómov, Židov, aby volil Kotlebu či iných extrémistov.

Ale na takú všeobecnú nedôveru v demokraciu a súčasný systém – bez ambície nájsť nejakú primeranú alternatívu a definovať v sebe pozitívnu odpoveď na aktuálne odmietavé reakcie – na takýto postoj to stačí. Na to, aby človek naletel populistom, napríklad.

Všetci poznáme vo svojom okolí prípady statočných ľudí, ktorí žijú zo 400-eurového dôchodku a neklesnú na dno nenávisti, neznížia sa ku konšpiráciám.

Vydržali, keď sa hovorilo o uťahovaní opaskov, prežili mečiarizmus aj ficizmus, reformy, veria demokracii, trpezlivo čakajú, že aj na Slovensku bude tak ako na Západe priplácajúc si čoraz viac za lieky v lekárňach.

Ako sa im odvďačil systém? Fico vlakmi zadarmo? Ako sa im odmenili reformní politici, ktorých podporovali? A čo im za ich prejavy lojality ponúknu také farmaceutické firmy žijúce z ich diagnóz, z ich bezmocnosti? Čo im za to dajú chobotnice vysávajúce ich krv cez hadičky zdravotníckeho systému?

A čo vlastne títo trpezliví dôchodcovia podporujú? Komu pomohli? Firmám, ktoré neplatia dane? Ktoré prelievajú peniaze na Bahamy? Pár ľuďom, ktorým patrí čoraz väčšia časť sveta?

Stretávam sa čoraz častejšie s ľuďmi, ktorí pracujú dvanásť hodín denne, aby obstáli… Či skôr aby prežili. A sám mám pocit, že ma moja profesionálna kariéra vracia kdesi na začiatok, keď je človek ochotný robiť veľa za málo s pocitom, že to musí mať isto nejaký hlbší zmysel okrem vlastného elementárneho prežitia.

Ale má? Aká je bilancia posledného štvrťstoročia? Tvorivosť ubitá každodenným stresom, kopec nápadov, ktoré nikoho nezaujímajú, na ktoré nemám čas ani energiu. Motivácia? Najmä negatívna. Vydržať. Prežiť do penzie. Dočkať sa staroby a smrti.

Príslušnosť k živoriacej a zanikajúcej profesii a neustále opakovanie mantry ako musíme, ako sa nedá, ako to nejde, ako je všade a všetko zle, to je establišment v akcii.

No ale nesťažujem sa (alebo žeby?) a nie som sám (určite nie). Sú na tom podobne učitelia, vedci a možno aj predavači a mnoho iných ľudí v iných profesiách. A duševne pracujúci obzvlášť – oni sa predsa zaoberajú niečím takým nepotrebným, nepredajným v akciách, nik dnes nekvíli v reklame – požičaj si na novú knihu za výhodný úrok. Sto myšlienok týždenne, sto myšlienok týždenne!

Pajácik masakruje ceny motorovou pílou a Polnišová jazdí na štvorkolke, čo teda ponúknuť do takéhoto sveta? Ako taký svet mať rád? Jeho obrysy maľujú maliari prázdnoty a sklamania, milióny ľudských osudov trpiacich objektívne a niekedy len so vsugerovaným pocitom menejcennosti, že sa nezmestia do šablón narysovaných marketingovými expertmi, že nie sú ideálnym zákazníkom a spotrebiteľom všetkého nepotrebného.

Nie sme tým, kým sme chceli byť a čím sme chceli byť. To je pocit, ktorý sa kolektivizuje a spája do negatívnej hybnej a či nehybnej sily prítomnosti i budúcnosti. Netreba skĺznuť na dno a siahnuť po Kotlebovi, ani sa modliť ku komunizmu či k neurčitému totemu s Putinovou hlavou, klérofašistickým telom a spomienkou na dvojkorunové mlieko.

Stačí to na miernu dezorientáciu v priestore a čase, v zmysle života. Stačí to na pocit krivdy, že sa iným žije neznesiteľne ľahko a my sa denne potýkame so znesiteľnou ťažobou. A tak ju znášame a budujeme nepredvídateľný svet, ktorý je k nám nepriateľský práve tak, ako my k nemu.

V detstve som veľmi rád chodieval na návštevy k mojej krstnej mame. Naučila ma piť kávu, nesku… A pozerávali sme u nej vždy telku. Ona vlastne vždy sedela v kresle, fajčila, pila kávu a pozerala telku.

Raz dávali inscenáciu alebo film, kde sa hrdina, astronóm, ocitol v observatóriu spolu s nejakou ženou. Chcel jej ukázať hviezdy. Pozrela sa do ďalekohľadu a zmocnilo sa jej dojatie. Do očí sa jej tisli slzy.

“Odrazu, ako som sa pozrela na nočnú oblohu, chcelo sa mi plakať,” povedala.

Vyšli sme von, kráčali sme k zamrznutému Štrkoveckému jazeru. Bola zima ako teraz. Asi január.

“Naozaj je to tak, že keď sa človek pozerá na hviezdy, akoby mal v očiach slzy a chcelo sa mu plakať. Také je to silné, nie?” povedala krstná, ale ako chlapec som jej veľmi nerozumel. Aké slzy? Aké dojatie?

Ale predsa len som si všimol, aký je pohľad na nočnú oblohu silný. Zanechával vo mne dojem, ktorému som sa nedokázal ubrániť.

Nad obzorom svietila a blikala hviezda. Krstná mama povedala, že je to Sírius. Záblesky svetla sa javili červené, modré, zelené, pokúšal som sa ich doma nakresliť fixkou, ale bol to len dvojrozmerný odlesk mocného dojmu, aký v človeku vyvolá pohľad na túto hviezdu.

Teraz svieti, bliká, hádže odlesky, zelené, modré, červené. Vydržím sa naň pozerať celé minúty. Je to dojímavé a fascinujúce zároveň. Akoby nám hviezda chcela niečo naznačiť, ale nevieme čo. Ani neviem, čo to bol za film, ten o tom astronómovi a dojatí z nočnej oblohy. Krstnej mamy sa už neopýtam. Sírius bliká. Zimná obloha je nesmierne hlboká, akoby nás vesmír vťahoval do seba a nástojčivo naznačoval, že doň patríme, že by sme ho mali brať do úvahy a cítiť sa ako jeho súčasť.

Koľko ľudí dnes ešte udiví hviezdne nebo nad sebou… A to druhé, to bolo čo?

Na Slovensku sa otváralo šampanské a kládli kytice kvetov k pomníkom – chcelo by sa povedať k tomu, ako sme bohorovne prehliadli výročie Charty 77, akcie, ktorá nepriamo prispela k pádu železnej opony. Teda k tomu, že dnes môžeme kvákať čo chceme, nadávať na demokraciu počas dovolenky alebo pracovného pobytu na Západe.

Jiřina Šejbalová - pohľad hovorí za všetko

Za zhliadnutie však rozhodne stál vynikajúci dokument o Anticharte, ktorý sa práve skončil na ČT. Komunistická moc zareagovala na Chartu bleskovo. Zmobilizovala sa okamžite. A mechanizmus, akým nahnala známe i menej známe tváre na zhromaždenia a donútila podpísať nesúhlas s dokumentom, ktorý nikto z nich nepoznal, bol vskutku zákerný a rafinovaný.

Umelci boli zahnaní do kúta. Viac alebo menej vedeli či tušili, čo sa deje, hoci naoko sa zhromaždenie tvárilo ako väčšia komunistická či „erohácka“ schôdza. A niektorí boli presvedčení, že podpisujú prezenčku.

Ale je to ako vidieť nôž, prasa, počuť kvikot, žrať klobásy – a netušiť, že sme vlastne na zabíjačke. Znechutené tváre, rozpaky a smútok v očiach mnohých hovorili za všetko: bolo jasné, že boli zneužití. Niektorých kamery snímali, keď prichádzali do divadla, iných v sále. Jednu tvár po druhej so zlomyseľným citom pre detail, nenáhlivo a sadisticky.

Ladislav Pešek, Josef Větrovec, Dana Medřická, Miloš Kopecký, Jiřina Šejbalová, Jiří Sovák, Jan Werich. A na ďalšej schôdzi tzv. zábavného umenie Karel Gott, Karol Duchoň, Luděk Sobota, Milan Lasica, Július Satinský…

Nie je podstatné dnes niekoho tlačiť k múru. Niektorí veria, že podpisovali len prezenčku a ich podpisy boli zneužité. Eva Pilarová sa priznala a ospravedlnila otvorenosťou, ktorá ma prekvapila. Jan Werich vraj hneď zhromaždení žiadal, aby jeho podpis vyškrtli. František Ringo Čech a Jiří Schelinger zdrhli bez podpisu. Volala im horlivá sekretárka, že ich dodatočne podpísala, lebo by mali prúser.

Ale predstavujem si, ako dnes reaguje veľká časť mladšej generácie na spomínané mená – Pešek, Werich, Šejbalová… Kto to je?

Čo sa dá, samozrejme, pripísať generačnej výmene. No a podobne sa z centra pozornosti odsunulo slovo „sloboda“. Je taká samozrejmá a nevieme predstaviť, že za ňu niekto musel bojovať. Dokonca nás otravuje.

Milouš Jakeš na obrazovke obhajuje postup komunistov. Jan Fojtík tvrdí, že anticharta nebola správna z taktického hľadiska (morálne opomína), pretože vyvolala vlnu odporu. Ale zdá sa, že iniciátori anticharty dnes víťazia na celej čiare.

Hlasy, ktoré krátko po revolúcii, v 90. rokoch, spochybňovali nielen tých, čo za slobodu bojovali, ale aj hodnotu slobody samotnej, zaplavujú dnes sociálne siete. A čo sa z tej slobody máme nažrať? „Menej slobody!“ manifestujú stúpenci brexitu aj Donalda Trumpa. „Chceme kontroly, múry, regulácie, obmedzenia,“ voláme slobodne.

Lebo raz darmo, sloboda je nevyhnutným predpokladom, aby sa dalo slobodne bojovať za neslobodu.

Ibaže sloboda a nesloboda nie sú nijaké opozitá ako povedzme ľavica a pravica. Nie sú predmetom slobodnej voľby. Stúpenci neslobody nemôžu nikdy obstáť v poctivej diskusii, v otvorenej konkurencii myšlienok. Slobodná súťaž im nestačí. Potrebujú nepoctivé metódy: zastrašovanie, vydieranie, manipuláciu.

Dnes otravovanie verejného priestoru, pred štyridsiatimi rokmi nátlak na umelcov.

Sloboda je pre nás menej dôležitá, než miesto na parkovanie. Vo všeobecnosti už nedebatujeme o abstraktných pojmoch. Milujeme Slovensko. Sto tabletov týždenne. Bankujeme a požičiavame si na štvorkolky.

Ktovie, ako sa budúce generácie postavia k slobode (za ňu, a či proti nej), keď ju reálne začneme strácať ako pôdu pod nohami.

Človek si niekedy tesne pred polnocou uvedomí, že DNES už nič nevymyslí. Že život ide len tak ako doteraz.

Že nie som tým, kým som chcel byť a nežijem to, čo som chcel žiť.

A ak som tú zmenu neurobil DNES, nespravím ju ani zajtra, lebo v tejto chvíli neviem, ako ju mám urobiť. Keby som vedel, urobil by som ju DNES a nečakal by som dozajtra.

Ale DNES sa o chvíľu končí a ZAJTRA bude DNES. Všetko najlepšie k Medzinárodnému dňu sebapoznania.

Sebapoznanie (1987)

Na facebook a niekomu aj do mailov rozposielal som začiatkom tohto roku “pé efko”. Že teda keď to robia aj iní, tak aj ja.

Nenapadlo ma nič vtipnejšie, než siahnuť po kresbe z detstva. Kreslieval som ešte na základke komiksy s prasiatkami. Zväčša sadistické. Takže takú najznámejšiu kresbu som reinkarnoval, teda nakreslil nanovo – až ma udivilo, ako to mám ešte stále “v ruke” a PF bolo hotové. Verím, že nám prinesie šťastie.

Akurát som toto vysvetlenie zabudol pripojiť – a pritom je také dôležité, pretože objasňuje, že mentálny vek autora kresby nie je 48 ale 14 rokov.

Pre ilustráciu dodávam ešte jednu kresbu, v tomto prípade autentickú, z nášho triedneho časopisu EKRAZIT.

Bola zverejnená na dvojstrane s názvom Čierny humor.

Možno by takisto bola dnes aktuálna, keby sme napríklad k prvému obrázku pripísali rok 1945 a k druhého 1968.

Básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan

Básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan

Rudolf Dobiaš: Neodoslaný list

Sám s vlastným krížom v chladnej cele

a preďaleko od neba,

písal som domov: Mám sa skvele

a ničoho mi netreba

Keďže ma strážia stráže bdelé,

nemusím sa báť o seba.

Viem, že to Boží mlyn ma melie

a premieňa ma na chleba.

Horúčka, čo mi blčí v tele,

je zasa božská pahreba,

aj štyri steny čisto biele

tým čistým Boha velebia

Podpisy Dobiaša, Feldeka a Guldana

Podpisy Dobiaša, Feldeka a Guldana

Naozaj, mama. Mám sa skvele,

len mi je smutno bez teba.

Básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan

Dva básnické listy - Jesenin, Dobiaš, Feldek, Guldan (ilustrácie)

Túto báseň napísal Dobiaš odsúdený na 18 rokov za karikatúru (!!!) Stalina a Gottwalda. Odsedel si “len” sedem rokov, 1953 až 1960.

Vyšla ako Dva básnické listy s krásnymi ilustráciami Fera Guldana. Dostal som ich dnes od Miroslava Polláka aj s venovaním autorov. Súčasťou je aj Feldekov preklad Jeseninovej básne List matke. Je napísaná za podobných okolností – a rok predtým, než stalinisti Jesenina zabili a zinscenovali jeho smrť ako samovraždu.

Venujem všetkým obdivovateľom aj ospravedlňovateľom či “zľahčovateľom” režimov (a to červených i hnedých), ktoré ľuďom ničili životy. Iným kalibrom a nepomerne brutálnejše než akokoľvek nepodarená, karikovaná či skorumpovaná demokracia.

Viem, že ten rozdiel všetci chápeme, to len tak, aby sa nezabudlo.

PF 2017

PF 2017

Pred tridsiatimi ôsmimi rokmi o takomto čase komunisti vzdali márny boj proti živlom, pochopili, že vetru a dažďu nerozkážu a vyhlásili uhoľné prázdniny.

Tuhá zima nastala už na Nový rok, teda 1. januára 1979 ráno. Ešte na Silvestra večer bolo okolo 12 až 15 stupňov nad nulou, čo si veľmi dobre pamätám, pretože sme boli s mamou na prechádzke po modranských uliciach.

Poveternostná situácia v Európe 1. januára 1979 (Zdroj: wetterzentrale.de)

Na druhý deň ráno klesla teplota na mínus 10, možno aj nižšie. Nemohol som uveriť, keď som sa pozrel na drevený teplomer na kuchynskom okne (ktorý mimochodom pri nedávnej výmene okien za plastové remeselníci šmarili do koša).

Na skle nášho hnedého Trabanta 601 zamrzli kvapky vody a bolo jasné, že ide do tuhého. Prezident Gustáv Husák sa prihováral národu. Keďže bol nepárny rok, tak po slovensky. Ale o kalamite ani slovo.

https://www.youtube.com/watch?v=QFjgXvFTVng

Zaujímavé je, že prudké ochladenie zasiahlo už 29. a 30. decembra Nemecko, no u nás, akoby sa naň nik nechystal. (Teda prinajmenšom nie ja).

Pokles teplôt o 20 až 30 stupňov Celzia mal katastrofálne dôsledky. Okrem toho, že televízia obmedzila svoje vysielanie a začínala ho od 19. hodiny, neskôr dokonca od 20.30, zamrzlo niekoľko sto vlakov naložených uhlím a koksom určenými nielen na vykurovanie, ale aj ako palivo do tepelných elektrární.

Odpoveď režimu na energetickú krízu bola rázna: V piatok 5. januára cestou z hudobnej výchovy domov som sa od spolužiakov dopočul, že budú celý týždeň uhoľné prázdniny.

Poveternostná situácia 5. januára, Zdroj: wetterzentrale.de

Keďže po holomrazoch napadalo kopec snehu a zima sa nevzdávala, prázdniny sa predĺžili o ďalšie dva týždne. Aj túto radostnú novinu mi prezradili výskajúce deti, ktoré sa sánkovali na akejsi modranskej ulici. Zrejme takej, čo ide dolu kopcom, to dá rozum.

Aj ja som sa chodieval spúšťať dolu zasneženými ulicami na sánkach, ale pamätám si,

že sme sa tiež išli lyžovať na Zochovu chatu a ráno teplomer ukazoval mínus 17 stupňov. (Áno, ten teplomer, čo tí remeselníci vyhodili.)

Chodil som tiež s dedkom kŕmiť na záhradu včely, teda nie, že by sme im strkali do úľov slaninu, ale varil sa z cukru a vody sirup, ktorý potom tiekol do úľa zo špeciálnej fľašky.

Veľmi som túžil po bežkách, ktorými by som si bežkal po malokarpatskom teréne. A hodne som sa chodieval aj prechádzať po prírode – a keďže som sa začítal do knihy Zálesácke dni od Ľuby Kvietkovej (vyšla v reedícii, aj dnes ju vrelo odporúčam), začal som sa učiť rozoznávať stromy podľa kôry a pukov, a tiež jednotlivé druhy vtákov.

Lebo verte či nie, keď sa chce niekto naučiť spoznávať vtáky, najlepší čas je teraz v zime, keď sú u nás iba tie „najosvedčenejšie“ a notoricky známe druhy: vrabec domový, vrabec poľný, sýkorka veľká, sýkorka belasá, hrdlička záhradná, stehlík pestrý, a tak ďalej…

Kniha, ktorá ovplyvnila môj životj...

Rozmýšľam, ako som sa v tom čase všetko dôležité dozvedal „od niekoho“ prípadne z rádia a z televízie. Dnes sme o všetkom informovaní veľmi rýchlo, dokonca vopred, čaro nepoznania, alebo poznania v pravý čas sa pominulo.

Druhý rozdiel: Zimy dnes pár dní iba tak trochu postrašia, tak ako v týchto dňoch, ale zďaleka nemajú takú výdrž ako kedysi. (Viac tu: http://domov.sme.sk/c/20072047/zimy-su-miernejsie-no-kalamity-sa-mozu-zopakovat.html)

Takže uhoľné prázdniny predbežne nehrozia. Hoci poveternostné javy s mimoriadnou intenzitou (ktorých výskyt aj sila narastajú vďaka klimatickej zmene) si od nás zrejme časom tiež vyžiadajú nejakú schopnosť reagovať.

Možno nebudú uhoľné, ale tornádové alebo povodňové prázdniny. A možno už nebudú ani školy a spoločnosti sa uľaví, keď sa nebude snažiť nikoho vzdelávať ani vychovávať a keď sa konečne zmieri s tým, že ju tvoria prevažne hlupáci.

Pred tridsiatimi ôsmimi rokmi, na prahu uhoľných prázdnin, by na to človek ani nepomyslel. Ani na všeličo iné.

(P. S. Kto neverí, ako to s našimi zimami ide dolu vodou, na skvelej stránke nun.sk nájde aj tento graf)

Zdroj: nun.sk

Boh nakupovania si na mňa zasadol. A to napriek tomu, že som mu už toľko obetoval. Toľko som doňho investoval.

Dookola sa mi v rôznych obmenách opakuje tá istá situácia: Prídem do obchodu, postavím sa ku kase, odstojím si nek

oltár

oltár

onečnú šoru

a potom otvoria ďalšiu kasu. Všetci, čo stáli za mnou k nej chytro prejdú, mne sa to už zväčša neoplatí (tovar mám vyložený na páse) a tak obchod opúšťa vlna šťastných zákazníkov, tých, čo prišli skôr, aj tých, čo prišli neskôr a ja spoľahlivo za nimi – posledný.

Stalo sa mi to už aj v takom „friendly“ obchode, ako je Kocka v Modre. A dokonca aj v Banskej Štiavnici.

Cestuje to nado mnou ako úradnícky mrak nad Fantozzim.

Tento notoricky známy jav reflektuje aj klasika, totiž román Asvabaždenie:

Všetci už dávno zaplatili a šťastne naložili tovar do tašiek, kým Marek konečne prišiel na rad.

„Ako v Biblii, však? Poslední budú prvými,“ utrúsil pred pokladníkom, ktorý však nezareagoval, pretože biblickému citátu nerozum

el.

„Mohli by ste si aspoň trochu vážiť stáleho zákazníka, aby som tu nemusel vždy čakať ako idiot,“ dodal Marek o čosi priamočiarejšie,

bez inotajov.

„Ja za to nemôžem, že vás niekto predbehne, máte mať ostré lakte,“ odvetil pokladník mechanicky preberajúc jednotlivé položky Marekovho celodenného prídelu stravy…

Atakďalej, atakpodobne…

Chcel som ešte podotknúť, že v Rakúsku, kde pokladne otvoria včas a včas o tom informujú zákazníkov, sa mi tento problém nestáva.

Ale minule vo viedenskej Bille som víťazoslávne prebehol k čerstvo otvorenej pokladni so šikovným a rýchlym mladíkom, keď zrazu… Manželia predo mnou kupovali záhadnú bagetu, ktorá nemala kód, nedala sa načítať, mládenec odišiel na dlhšiu konzultáciu k pultu s pečivo

m…

Zaplatil som a obchod opúšťala vlna spokojných zákazníkov – tých, čo prišli predo mnou aj tých, čo pri

šli po mne a ja za nimi, na chvoste pelotónu spoľahlivo posledný.

Tu je plný text cvičenia:

“Pytliaci bez dovolenia strieľajú a chytajú lesnú zver. Horári prenasledujú pytliakov. Pytliaci sú nebezpeční ľudia. Raz pytliak zastrelil horára. Pytliaka postavili pred súd. Pytliak musel svoju vinu odpykať.”

Dnes by deti v diktáte mohli napríklad písať:

“Horári a poľovníci strieľajú a chytajú lesnú zver s povolením. Chcú, aby lesy patrili len im. Vyháňajú z nich ľudí, čo nemajú flintu. Strieľajú, aby naplašili turistov a deti. Pani poslankyňa, aby sa pochválila, poslala do bulvárnych novín fotky, na ktorých pózuje so zakrvaveným srnčekom. Raz poľovník zastrelil poľovníka. Pán prezident zastrelil poľovníka. Prezident zastrelil prezidenta. Poľovníci, čo zastrelia ľudí a zvieratá, si svoju vinu nemusia odpykať.”

Koniec diktátu.