Browsing Posts published by admin

Milí priatelia

rok 2016 ma na začiatku fascinoval predovšetkým týmto zvláštnym číslom.

Možno ešte na Nový rok 2016 som si začal počítať: je to číslo párne. Deliteľné štyrmi. Podľa ciferného súčtu j

novoročný západ slnka, Koliba

e deliteľné tromi aj deviatimi. Teda aj šiestimi a osemnástimi… A keď som zistil, že aj siedmimi, bolo zrejmé, že som na stope veľkého vedeckého objavu.

Skrátka a dobre, je deliteľné číslami 1, 2, 3, 4, 6, 7, 8, 9, 12, 14, 16, 18, 21, 24, 28, 32, 36, 42, 48, 56, 63, 72, 84, 96, 112,

126, 144, 168, 224, 252, 288, 336, 504, 672 a 1008…

Kto si chce prečítať celý článok v SME, tu je: http://tech.sme.sk/c/20070186/2016-preco-je-toto-cislo-pre-mat

ematikov-magicke.html#ixzz4UhFJDP6k

O roku 2017  sa dá napísať z tohto hľadiska veľmi jednoducho: Zdá sa, že je to prvočíslo.
V každom prípade Vám prajem, nech Vám prinesie 365 západov a východov slnka, 4 ročné obdobia, zdravia a šťastia nespočítateľné množstvo… A aj zopár príjemných prekvapení.

Podľa kalendára, čo tróni u nás na chladničke, vyšlo dnes slnko o 7:33, zapadlo o 16:55.

V porovnaní s najkratším dňom roka (7:56 – 16:00) je deň dlhší o 78 minút, teda o hodinu a štvrť. Je zaujímavé, že sa nepredlžuje rovnomerne, ako vidieť, poobedňajšie západy slnka a súmraky sa predĺžili výraznejšie. Prečo existuje táto nerovnomernosť, neviem a dokonca mi to ani astronóm, ktorého som sa pýtal, nevedel povedať.

Dĺžka dňa zodpovedá cca začiatku novembra a je to stále optimistickejšie. Mám rád toto nádejné obdobie.

(gastrotoxikologická úvaha)


Človek je asi na staré kolená precitlivený, alebo čo. Napadne mu ísť so synom do obľúbenej takmer kultovej reštaurácie, na ktorú miestni (Pezinčania) nedajú dopustiť. V ktorej dokonca usporiadal rodinnú oslavu. V ktorej už tisíce korún i eur ponechával. Ale to ho nespasí a neochráni pred možnosťou, že odtiaľ odíde… Ani nie nahnevaný, skôr sklamaný.

Naše reštaurácie a kaviarne možno milovať len neopätovanou láskou. Vy ich môžete milovať. Ony vás iba vtedy, ak nerobíte problémy. Je to láska podmienená vašou loalitou a poslušnosťou.

Pri návšteve známej stokrát otestovanej reštaurácie dali synovi kapustnicu, ktorá mala celkom inú arómu ako kapustnica. Prerážalo v nej čosi ako jablčný ocot. S polievkou nemala nič spoločné. Nebola pokazená ani plesnivá, iba nechutná.

Povedal som čašníčke, pokrčila plecami, vraj to varil iný kuchár než zvyčajne. Podstrčil som to pod nos aj vedúcej. Uznala, že vôňa je čudná. Skúmali to v kuchyni, prišli mi oznámiť, že nič nevyskúmali.

Asertívne som poznamenal, že teda za kapustnicu dúfam, nemusím platiť. Vedúca prikývla, že nie. Ale až pri odchode som si uvedomil, čo mi chýbalo najviac: Slovo „prepáčte“. Mrzí nás to. Nevieme, ako sa to mohlo stať. Ospravedlňujeme sa a dúfame, že k nám budete napriek tomu chodiť.

No viete čo? Nebudem. Ale asi vás tým nepotrestám.

Keď mi namiesto pstruha priniesli akváriovú rybičku a synove pečené zemiaky zaváňali po čudnom oleji, už som ani nevzdoroval. Zaplatil som, dokonca čašníčke nechal tringelt, pretože som tĺk.

Mimochodom, v reštike sme za zlý obed zaplatili 16 eur. Ak odrátam 2 eurá za 2 kofoly, jedlo stálo 7 pre každého. To zas na jednu osobu a jedno dieťa nie je tak malý účet.

Občas na fcb vidím ponosy na podniky, ktoré sa k nám správali very friendly a potom pri prvom probléme neochota, arogancia, alebo ľahostajnosť.

Nuž, slovenský zákazník, nebuď naivný. Uvedom si konečne, že ťa nik nepotrebuje. Nik o teba nestojí. To nie ty živíš majiteľov krčiem. Oni živia teba, prinajmenšom majú ten pocit.

Slovenskej krčme a možno Slovensku ako takému si ukradnutý! Len si ich miluj tou nešťastnou neopätovanou láskou.

Beseduj empaticky s taxikármi, aké majú ťažké povolanie a potom márne vyvolávaj, keď potrebuješ taxík na železničnú stanicu Vinohrady a počuješ, ako štítivo pomedzi zuby dispečerka preciedza túto destináciu vediac, že nik nepríde, ale zakvákať do vysielačky to musí.

Ako keby hovorila: „Vrakuňa Pentagon, potrebujeme odviezť krvácajúceho postreleného narkomana s rodiacou manželkou o dva bloky ďalej.“

Možno som zlý typ zákazníka. Nie som holohlavý potetovaný týpek s kľúčikmi od BMW, čo vojde do krčmy a povie: „Dopiči, dones fľašu whisky a tatarák.“

Ani biznismen, čo zavolá taxík a zavelí: „Na Schwechat, a keď nestihneme lietadlo tak, kurva, do Bernu.“

Pre tento typ ľudí sa oplatí podnikať! Nie pre neduživú strednú triedu, čo sa občas ide nažrať za gastráče a robí zo seba pánov.

Nakoniec, väčšina spoločnosti žije v chudobe, dve tretiny vraj až pod hranicou minima. Takže vážení, ak sme nad týmto minimom, nehrajme sa hneď na to, že sme niečo viac, keď nie sme najviac. Patríme ešte vždy do kasty, pre ktorú sú určené herne a lacné krčmy, kde sa pije desina s borovičkou a na prilepšenie k tomu občas pizza zo škatule. To nám patrí!

Milé reštaurácie, to ja sa vám musím ospravedlniť za to, že som sa hral na pána, objednával si, rozkazoval, žrať som chcel a ešte aj taxíkom sa mi zachcelo odviezť. Prepáčte, už sa to nebude opakovať.

Skeptici predpovedali, že rozpad Európskej únie spôsobí Grécko alebo nejaká iná zadlžená krajina, ktorá so sebou stiahne pod hladinu zvyšok tohto ťažkopádneho zoskupenia. Napokon sa však povstanie proti Bruselu začalo na Slovensku. Kde inde ako v Banskej Bystrici? Aké pekné zachovanie historickej kontinuity.

Župan Banskobystrického kraja Marián Kotleba sa vyhrážal, že nepotrebuje Úniu a ani jej peniaze. A už aj začal rušiť projekty financované z eurofondov. Projekty pre cestovný ruch a pre školy.

Peniaze, ktoré na ne mali byť vyčlenené, sa presunú do iných krajov. A stredoslováci sa môžu svojmu županovi v tmavozelenom lesníckom tričku akurát poďakovať.

Samozrejme fakt, že je projekt financovaný z eurofondov, ešte neznamená, že je najpotrebnejší. Rovnako je známe, že peniaze z eurofondov sú neraz zdrojom korupcie, čo je v priamom protiklade s ich účelným využívaním.

Ale tak či onak môj sedliacky rozum nestačí na to, aby som  rozumel argumentácii zarytých euroskeptikov. Nechápem, prečo je lepšie nemať než mať 100 miliónov alebo 20 miliárd eur. A prečo má byť Únia zodpovedná za to, že tieto peniaze nevieme využiť, alebo štvrtinu z nich rozkradneme.

Kotlebizácia spoločnosti

Kotleba je však len špičkou ľadovca, radikálnym zosobnením nálad, ktoré ovládajú čoraz väčšiu časť politickej scény. Presvedčenia, že vinníkom slovenských problémov je Brusel.

Nebezpečná na vzostupe týchto nálad nie je samotná kritika Únie  – tá je dokonca aj potrebná. Hrozivá je skutočnosť, že sa tieto nálady spájajú s nárastom radikalizmu a xenofóbie. Že spolu s kritizovaným Bruselom ako povestné dieťa z vaničky vylievajú aj občianske hodnoty, slobodu, slobodnú diskusiu. Prinášajú tichú kotlebizáciu spoločnosti.

Zarytý nacionalizmus a antieurópanstvo sa stávajú iracionálnymi no silne pôsobiacimi symbolmi vzdoru proti skorumpovanej politickej elite – či už v Bratislave alebo v Bruseli.

Odrazu prestáva byť prekážkou, že v pozadí tejto politickej sily „vzdoru“ sú holohlaví mládenci schopní kopať nevinných ľudí do hlavy. Že v pozadí je ideológia stojaca na násilí, popieraní holokaustu a iných prejavov krutosti. Zvykáme si, že vodcu aj na úrade sprevádzajú svalovci v rovnošatách a že vodca zo svojho úradu môže vypisovať geopolitické nezmysly ukrajinskému prezidentovi.

Naša dnešná „alternatíva“

V roku 1998 stála proti Mečiarovi a jeho nedemokratickým praktikám ako-tak zomknutá politická alternatíva, ktorú spájal silný spoločný menovateľ – snaha dostať Slovensko do európskeho resp. euroatlantického priestoru. Dnes voči Ficovi takáto alternatíva nestojí.

Práve Smer sa navonok, paradoxne, ocitol v role zástancu EÚ, no jeho pohnútky sú eurofondovo–pragmatické. Smer vyznáva európske peniaze ale nie európske hodnoty.

A namiesto reálnej alternatívy vidíme časť opozície, ktorá sa kotlebizuje, pretože na túto vlnu naskočila aj liberálna SaS bojujúca o svoju záchranu, majú k nej však blízko aj mnohí Obyčajní ľudia.

A druhá časť zas zápalisto bojuje proti bruselským veterným mlynom, pretože v nich vidí ružové homosexuálne monštrá čo na padrť a prach zomelú naše kresťanské hodnoty a tradičné rodiny.

(Voličská poznámka – všimnite si, pokiaľ sa nestotožňujete so žiadnym z týchto politických prúdov a nemáte maďarskú národnosť, ako sa odrazu cítite osamelo.)

Akú máme budúcnosť?

Byrokraciu ani korupciu nemožno obhajovať. Slovenskú ani bruselskú. Prapodstatou Únie je však niečo iné. (A to by si mali častejšie pripomínať aj tvorcovia dnešnej často nevábnej európskej reality.)

Žijeme v priestore, kde len nedávno ľudia fyzicky alebo existenčne likvidovali – a to aj hromadne – iných ľudí pre ich presvedčenie či národnosť. Balkán prežil túto otrasnú realitu pred pár rokmi. Nie je iná možnosť než európsky kontinent postupne pretvárať na priestor, kde sa podobné veci diať nebudú. A spoločenstvo krajín tento proces zvládne efektívnejšie, než jednotlivé štáty.

Tým viac znepokojuje dnešné oslabovanie dôvery v tento filozofický rozmer Európy. Dôvery v mier a v spoločnosť s vysokou mierou občianskych práv, slobôd, ale aj občianskej angažovanosti a kontroly.

Nie Brusel ale táto dôvera v slušný a mierový život stratila v politike svojich zástancov a nahrádza ju narastajúci radikalizmus, za ktorým človek márne hľadá pozitívne sformulovanú víziu.

Pé es

A ešte niečo. Po prvé: Keby som si neprial silnú Európu, veľmi by som sa tešil z toho, že namiesto súdržnej stredoeurópskej sily v podobe visegráskej štvorky mám ako na dlani pár štátikov, ktoré sa škvaria vo vlastných problémoch, sú závislé na mojich surovinách, na uráne, rope, a ktoré majú iné starosti, než pozitívnym príkladom „demoralizovať“ Ukrajinu a ťahať k sebe, čiže na západ.

A po druhé: S Gréckom či banskobystrickým „povstaním“ si Brusel poradí. Ale kto má, preboha, žiť v takejto zneistenej krajine? Kto má voliť medzi Ficom a kotlebizáciou? Aká vlastne čaká Slovensko budúcnosť? Skutočne nás to vôbec netrápi?

Všetky tri mená spája spoločný menovateľ. Všetci traja získali ocenenie za inovácie z rúk amerického prezidenta Baracka Obamu. Len jeden z nich je však držiteľom čestného doktorátu bratislavskej Univerzity Komenského. Profesor Ján Vilček sa do jej auly vrátil po dlhých 57 rokoch. Presne v roku 1957 v nej totiž promoval, aby neskôr emigroval za oceán. A aby sa v USA stal vedeckou osobnosťou svetového formátu.


Ján Vilček sa zaoberá vývinom liečiv, ktoré si dokážu poradiť s autoimunitnými ochoreniami. Ide o choroby, ktoré vznikajú ako imunitná (čiže obranná) odpoveď organizmu na svoje vlastné zložky a prerastajú do chronických zápalov (reumatická artritída, celiakia, Crohnova choroba, ulcerózna kolitída a mnohé ďalšie).

Profesor Vilček sa môže pochváliť hmatateľnými výsledkami svojej práce, napríklad aj v podobe miliónov vyliečených pacientov. Nemenej inšpirujúci je však jeho osobný príbeh.

Počas svojej mladosti zažil na Slovensku štyri rôzne režimy, z toho dva totalitné. Jeho rodina bola vystavená prenasledovaniu v období Slovenského štátu. Jeho generácia vyrastala a študovala v tieni železnej opony, ktorá nebola len abstraktným pojmom, ale hmatateľným a konkrétnym fenoménom vzdialeným pár kilometrov od univerzitnej budovy – ako profesor Vilček pripomenul pri preberaní čestného doktorátu. Ľudia s takouto skúsenosťou považujú dodnes za malý zázrak, že sa dostanú z Bratislavy do blízkeho Rakúska bez toho, aby spozorovali, že prekročili štátnu hranicu.

Priority sa zmenili

Súčasná generácia vyrastá v slobode. No napriek tomu množstvo ľudí – dnes už legálne – zo Slovenska odchádza. A nielen z ekonomických dôvodov.

Profesor Vilček na pôde Univerzity Komenského apeloval na to, aby spoločnosť podporovala vzdelávanie, aby nenechala odchádzať talentovaných ľudí do sveta, prípadne sa ich snažila pritiahnuť naspäť, do vlasti, ako to dnes robí povedzme Čína. Jeho slová pozorne sledoval aj minister školstva Dušan Čaplovič, aby sa hneď po slávnostnom akte mohol zasa venovať svojej obľúbenej agende – podpore učňovského školstva.

Veru, podpora vzdelanosti, vedy či umenia na Slovensku nie je v kurze. Nie iba teraz, za Ficovej vlády, ale dlhodobo. A nielen preto, že na tento zdanlivý „luxus“ nie sú peniaze. Hlavným dôvodom je fakt, že sa celkom zmenili priority spoločnosti.

Ako vychovať deti?

Vzájomné prerastanie politickej a ekonomickej moci produkuje typ ľudí, ktorí získavajú majetok a vplyv vôbec nie zásluhou svojich schopností a talentu. Cesta k úspechu a k výsadnému postaveniu vedie často cez politickú protekciu, podplácanie, využívanie dier v legislatíve, alebo cez balansovanie na hrane zákona či rovno cez jeho porušovanie.

Táto realita jednak priamo odčerpáva peniaze, ktoré by sa inak mali vynaložiť na verejné služby, na školstvo, vzdelávanie, kultúru, zdravotníctvo, atď…

No čo je ešte horšie, vzniká a upevňuje sa pokrivený vzorec spoločenského (a pritom spoločensky nebezpečného) správania sa. Ako dnes máme vychovávať svoje deti? K čomu ich máme viesť? Aby vykonávali vedeckú prácu za pár stoviek medzi stenami chudobnej školy či výskumáku? Alebo aby si radšej založili firmu, ktorá vytvorí predraženú webovú stránku za státisíce, alebo bude poskytovať drahé poradenstvo, analýzy či iné služby pre verejné inštitúcie? A čo tak deťom odmalička vštepovať, aby si založili finančné skupiny? Kde sa takýto odbor vlastne študuje? Vari tiež na nejakej učňovke?

Silové interakcie

Produktom tejto reality nie je len sociálna nerovnosť. Väčším problémom sú čoraz väčšie deformácie politického a právneho systému. Fakt, že mnohí vďaka svojmu politickému alebo ekonomickému vplyvu získavajú beztrestnosť a nepostihnuteľnosť, zatiaľ čo iní sa nevedia domôcť spravodlivosti.

Súčasná slovenská spoločnosť už nevie občanom zaručiť rovnosť príležitostí, ani rovnosť pred zákonom či ochranu pred zločinom a bezprávím teda negarantuje základné ľudské slobody a práva. Je otázka, do akej miery je ešte takáto spoločnosť naozaj demokratická a slobodná.

Je to spoločnosť, v ktorej kultúra a kultúrnosť miznú a na ich úkor čoraz viac prevládajú silové interakcie. Spoločnosť, v ktorej obdiv a rešpekt patrí nie tomu, kto niečo výnimočné dokázal, prejavil nadanie alebo pracovitosť, ale tomu, z koho má okolie strach.

Ochorenie organizmu

Pocity frustrácie pritom nenachádzajú adresáta, ktorý by ich dokázal pretaviť do konštruktívnej odpovede.

Podobne ako organizmus napadnutý autoimunitným ochorením, aj spoločenský organizmus ohrozovaný vlastnými látkami generuje neproduktívnu a nebezpečnú reakciu pripomínajúcu zápal – v podobe nacionalistických a extrémistických nálad, populizmu, intolerancie, náboženského dogmatizmu a konfrontácie.

Dokonca hľadáme vinníka a nepriateľa aj v projekte, ktorý napriek všetkým výhradám (aj oprávneným) na jeho adresu spoľahlivo garantuje mier na našom kontinente i súčasný štandard našich slobôd a práv – v Európskej únii.

Hľadá sa liek

Chýba spoľahlivý liek. Chýbajú autority, ktoré by hľadali riešenia a ponúkli terapiu.

Nie náhodou by Ján Vilček podľa svojich vlastných slov rád videl Slovensko ako slobodnú krajinu, ktorá je tolerantná voči iným názorom, voči menšinám, a ktorá je zároveň súčasťou Európy založenej na spoločnom zdieľaní základných občianskych princípov a hodnôt.

Je to totiž jediná možnosť, jediný odborný lekársky a v praxi overený recept, aby ľudia neodchádzali zo svojich domov – nie preto, že chcú poznať svet, ale preto, že nechcú alebo nemôžu byť doma. A aby sa na miesta svojej mladosti nevracali po dlhých 57 rokoch odlúčenia.

Link na zaujímavý rozhovor s profesorom Vilčekom:

http://www.pluska.sk/spravy/z-domova/aj-doma-doktorom-profesor-jan-vilcek-si-prebral-cestny-doktorat-univerzity-komenskeho.html

Čas adventný vnáša do duše pokoj a sviatočného ducha dokonca aj u nepokrstených jednotlivcov, medzi ktorých patrím. Zdá sa však, že podľa cirkvi by mal byť predvianočný čas zasvätený konfrontácií, a nemilosrdnému zúčtovaniu s názorovými protivníkmi. Skrátka, spolu s adventom nastal čas odplaty. Tak sa to aspoň javí podľa pastierskeho listu, ktorým biskupi nakŕmili svoje ovečky.

Vo svojej naivite som si najskôr myslel, že ak sa rozhodli vystúpiť proti kultúre smrti, azda im leží na srdci rozmáhajúce sa násilie. Trápia ich vojny alebo hrozba extrémizmu, ktorá zaviala zo župných volieb.

Lež kultúrou smrti, aby sme dobre rozumeli, nazýva cirkev potraty a homosexuálne sobáše. Rodina je ohrozená, národ tiež.

Niežeby človek čakal, že práve katolícka cirkev bude schvaľovať interrupcie alebo adopcie detí homosexuálnymi pármi. (Hoci zo spojenia týchto dvoch podmienok nám vyplýva istá kontradikcia: Na jednej strane nám od zárodočného štádia záleží na každom potenciálnom živote, na druhej strane zužujeme reálne šance na jeho uplatnenie a vývin.)

Ale v poriadku, u cirkvi sa konzervatívny postoj v otázkach rodiny predpokladať i pochopiť. Čo však zaráža oveľa viac, je nevšímavosť cirkevných hodnostárov voči problémom, ktoré spoločnosť sužujú oveľa naliehavejšie, než bezbrehý liberalizmus.

Keďže som narozdiel od biskupov reálnym rodičom, zodpovedne konštatujem, že moje deti určite nijako neohrozuje homosexuálna komunita či potraty. Ak ich ohrozuje kultúra smrti, tak v ponímaní, o ktorom som sa zmienil.

Ohrozuje ich skutočné násilie prameniace z bezprávia, zo skorumpovaných policajtov a sudcov. Ohrozuje ich spoločnosť, ktorá chráni zločincov, no nedokáže ochraňovať občanov. Ohrozuje ich spoločnosť sužovaná korupciou, ktorá odkrajuje z verejných financií a navyše vnáša medzi ľudí obrovské sociálne rozdiely a spolu s nimi pocit nerovnosti a nespravodlivosti. Ohrozuje ich spoločnosť so zdevastovanou kultúrou a morálkou, v ktorej sa anomálie - napríklad porušovanie zákonov - stávajú normou. Ohrozuje ich spoločnosť, v ktorej sa pocit bezvýchodiskovosti môže ľahko pretaviť do extrémistických nálad…

Pre rodiča nie je ľahké vychovávať deti do takejto spoločnosti. Keďže aj politické elity zlyhávajú, hlas cirkvi ako morálnej autority by určite zavážil a pomohol. Lenže sotva môže ako autorita pôsobiť cirkev, ktorá sa nevie chlapsky (a pritom v nej samí chlapi!) postaviť voči škandálom a podozreniam vo vlastných radoch. Či finančným alebo sexuálnym. A tiež cirkev zhovievavá voči extrémizmu, veď mnohým jej predstaviteľom ešte vždy nepripadá neľudské ani nekresťanské nakladať ľudí ako dobytok do transportov smrti, prevážať do koncentračných táborov a tam ich hromadne likvidovať.

Aby bolo jasné, nehovorím zjednodušene o katolíckej cirkvi, pretože jej predstaviteľom je aj pápež František. A ten, hoci zastáva konzervatívne hodnoty, ako sa na pápeža patrí, nevystupuje konfrontačne. Naši slovenskí biskupi však áno.

A tak mi neostáva iné, len nebyť rovnako dogmatický ako oni a prijať ich učenie ako odpustiteľný ľudský omyl s nádejou, že mladšie generácie duchovných budú všímavejšie a citlivejšie k dianiu v spoločnosti. Túto štipku optimizmu ponechávam aj svojmu synovi, ktorý z vlastnej vôle chodí do kostola, aj na náboženstvo v škole - a bol by som vskutku nerád, keby mu jeho úprimný a nikým nenútený vzťah ku kresťanskej viere a k Bohu narušili práve slovenskí biskupi svojou kultúroukresťanskejodplaty a pomsty.

(subjektívna úvaha na tému volieb)

Na Slovensku chodieva Martin na bielom koni. Tento rok prišiel na červenom. V poslednom čase sa to napokon stáva tradíciou. Voľby skrátka vyhráva Smer na celej čiare, aj keď sa v Bratislave volebný výsledok zásadne líši od zvyšku Slovenska. Tento stav sa však nedá nazvať víťazstvom.


V Bratislavskom kraji sa dojemne tešia z úspechu pravice aj tí, ktorí sa mu snažili aktívne zabrániť postavením vlastného kandidáta. Našťastie nemali až taký dobrý nos.

Ani tá časť pravice, ktorá vyhrala na celej čiare, však nemá dôvod podliehať sebaklamu a cítiť sa silná. Nie, to len Smer je v Bratislave príliš slabý a má pohodlných a neveľmi stabilných voličov, ktorí veru nejdú disciplinovane k urnám tak ako chodievali babky demokratky.

Na porazenie Moniky FB napokon nebolo treba až tak veľa. V mojich očiach sa napríklad porazila sama, keď začala hovoriť o prímestskej autobusovej doprave cez víkendy zadarmo. Položil som si v duchu otázku, kedy vlastne cestovala naposledy nejakým autobusom. Na rozdiel od Moniky FB využívam tento druh dopravy pravidelne, donedávna dokonca denne a viem o ňom predsa len viac.

Rád by som za ňu platil, len keby fungovala spoľahlivo. A očakával by som, že práve župan sa napríklad ujme úlohy iniciovať rokovania medzi dopravnými spoločnosťami, aby sa bez veľkých nákladov posilnila vzájomná nadväznosť spojov. Pretože z Bratislavy do Pezinka docestujete zrýchleným vlakom za 9 minút, no v Pezinku potom pol hodinu čakáte na autobusový prípoj do Modry.

Lenže slovenskí župani, to sú už veľkí páni! Nepôsobia ako nadmieru ochotní samosprávni služobníci načúvajúci ľudu a jeho starostiam. Zväčša sú predovšetkým straníckymi figúrami a aj charakter volieb tomu zodpovedal. A zodpovedá tomu aj ich vládnutie. Preto ako volič nie som spokojný a v prospech Freša v Bratislave v druhom kole u mňa zaváži len argument(ík), že sa aspoň v županskej funkcii „rozkukal“ a remeselne ju hádam zvláda.

Bohužiaľ mi občiansky nesedí, že Frešo teraz nadbieha voličom Dobrovodského a Pašku. Postoje Moniky FB v oblasti ľudských práv – hoc ju voliť nebudem, lebo si myslím, že by nebola dobrá županka – sú mi predsa len bližšie.

Tu sa však odkrýva slabina ak nie rovno tragédia slovenskej pravice: Je plytšia a povrchnejšia než jej voliči. V snahe byť ľudová je čoraz lacnejšia. Chýba jej myšlienkový a hodnotový základ. Chýba jej intelektuálny a kultúrny rozmer. Vie len to, že nechce Smer. A to je na zastavenie cválajúceho červeného koňa sakramentsky málo.

(insitná úvaha na tému čo voľby, to prúser)

Je pozoruhodné, ako dokáže voličov pravidelne zaskočiť výsledok ich vlastného rozhodovania. Po voľbách, ktoré vyniesli do neba Babiša a komunistov, a ktoré dali príučku tradičným stranám, ostali Česi v šoku podobne ako pred rokom a pol Slováci. Zdrojom prekvapenia je obvykle fakt, že voličské „MY“ uvažuje diametrálne inak než voličské „JA“.

ukážka práce s voličom

ukážka práce s voličom



Čo teda odkazuje české i slovenské voličské „MY“? Najvážnejšie je zistenie, že ak demokracia prestane fungovať, resp. napĺňať očakávania a potreby občanov, dokáže sama seba veľmi efektívne ohroziť, v krajnom prípade zničiť.

História už predsa pozná prípady, keď sa legitímnou cestou dostal k moci diktátor, ktorý rozobral demokratický systém do poslednej súčiastky. Túto hrozbu nemožno nikdy celkom vylúčiť, najmä ak bude politický vývoj bude pokračovať v dnešných intenciách. Momentálne sa však rozčarovanie voličov prejavuje skôr ich náklonnosťou k neštandardným, nevyskúšaným a teda aj nevypočítateľným politickým silám.

Najväčšou kvalifikáciou politickej strany dnes zrejme je, ak ešte nestihla nič pokaziť. Nestihla odradiť voličov korupčnými aférami ani nesplnenými sľubmi. Tu treba hľadať pôvod úspechu Babiša aj komunistov.

Na Slovensku podobné nálady prispeli k nástupu Smeru a jeho úspešnému zabetónovaniu sa pri moci sprevádzanému rovnako úspešnou sebadeštrukciou pravice.

Máme teda demokraciu?

Čoho má teda po krk voličské „MY“? Predovšetkým postkomunistickej oligarchokratickej mutácie demokratického systému. Áno, je sklamaný z celého systému, nielen z konkrétnych strán, a to je práve nebezpečné.

Zo systému, v ktorom je politická moc predovšetkým presadzovateľom a vykonávateľom ekonomických záujmov. V ktorom sú obe kategórie nerozlučne prepletené, takže cesta k (vlastnej) prosperite nevyhnutne vedie cez politiku a naopak, politický úspech je podmienený potrebami a záujmami biznisu.

Tento systém a priori rozdeľuje občanov na s ním spriaznených, napojených na inžinierske siete jeho benefitov a výhod, a na tých ostatných, ktorí sú iba pasívnymi prijímateľmi politickej vôle a ekonomických rozhodnutí. Už to je v priamom rozpore s rovnosťou šancí, čo je jeden zo základných princípov demokracie.

Tento systém vyprodukoval generácie „biznismenov“ dekorovaných či už bielymi goliermi, alebo maskáčmi a šušťákmi, za ktorými nevidno poctivú prácu ani úspech, len zmanipulované tendre, prelievanie verejných peňazí na súkromné účty, či rôzne – raz sofistikovanejšie inokedy vulgárnejšie – formy výpalníctva. Vyprodukoval ľudí, ktorým z vreciek trčia peniaze nás všetkých a už ani nepociťujú potrebu ich pred naším decentne skrývať.

Pred ich všemocnosťou sa ohýbajú paragrafy aj vykonávatelia spravodlivosti. Tu už dostáva na frak rovnosť občanov ako taká! Staršie demokracie sa týmto negatívnym trendom bránia lepšie vybudovanými inštitúciami, kontrolnými mechanizmami a väčšou kultúrnou vyspelosťou. Mladé demokracie sú im vydané napospas. O to sú v ich prípade deformácie demokratického systému závažnejšie.

Výbava dnešného politika

Je príznačné, že väčšina politických reprezentantov nedoceňuje vážnosť situácie, pretože im chýba schopnosť sebareflexie. Schopnosť vcítiť sa do voliča a vidieť skutočnosť i seba samých jeho očami. Uzavretí a na súčasnú realitu dokonale adaptovaní profesionálni politici v klimatizovaných autách a kaviarňach na terasách obchodných centier len sotva môžu chápať ľudí, čo cestujú autobusom, žijú od výplaty k výplate a nemajú skutočne žiadne privilégiá. A nejde len o pochopenie ich sociálnej situácie, ale celkovo životných možností a perspektívy.

Spomeňme známeho predstaviteľa istej finančnej skupiny, aspoň podľa spisu Gorila tvrdiaceho, že „volič je hovno“. Politici sú predsa len v definovaní voliča zmierlivejší, keďže potrebujú jeho hlas.

A ešte na okraj: Vo výbave súčasných politikov čoraz viac chýba kultúrny či intelektuálny rozmer, predstava o tom, ako by mala vyzerať spoločnosť, ktorú svojím rozhodovaním formujú. O to im predsa ani nejde.

Hľadá sa pseudospasiteľ!

V takomto chápaní sa aj voľby menia na prostoduchý boj o moc alebo vyprázdnenú súťaž marketingových stratégií. Občania k nim s podobnou „vážnosťou“ aj pristupujú.

Stačí sa pozrieť na súčasnú prezidentskú kampaň, alebo na kampaň pred blížiacimi sa krajskými voľbami. Výsledky takýchto volieb aj tak zväčša smerujú k tomu, aby systém ostal v zabehaných koľajách. Alebo môžu priniesť prekvapenie odrážajúce zúfalú snahu voličov sa z týchto koľají vymaniť. Snahu v konečnom dôsledku márnu, pretože kvalitatívna zmena systému, čuduj sa svete, neprichádza.

„Monovláda“ Smeru len prehlbuje frustráciu z pomerov na Slovensku. A bol by zázrak, keby triumfálny nástup babišovcov v Česku dopadol inak. (Koľko spoločného v deň, keď si pripomíname vznik spoločnej republiky!)

Voličské „MY“ je náchylné hľadať novodobých pseudospasiteľov. A o to ľahšie podlieha manipulácii.

Šancu zmeniť negatívny vývoj má len kultivácia emancipovaného, rozhľadeného a kritického voličského „JA“. Ale na to treba nevyhnutnú dávku kultúry a vzdelanosti – čo sú oblasti, ktoré sú nie náhodou už dlhodobo na chvoste politického záujmu. Spoločnosť nebude nikdy dokonalá, pretože ju tvoria nedokonalí ľudia. Ale zároveň, ak by ustalo akékoľvek úsilie o jej zdokonaľovanie, život v nej by sa stal neznesiteľným.

Rodičia často poúčajú svoje deti, nech sa učia a poslúchajú, aby z nich vyrástol niekto. Alebo bolo niečo. „Uč sa, nech z teba niečo / niekto je,“ vravievajú. Nepamätám si, či sa takéto ponaučenie vštepilo aj mne, a ak, tak asi nedostatočne. Pretože ľudia, ktorí sú „niekým“, vyzerajú celkom inak.

Akým Niekým sa dnes vlastne oplatí byť na Slovensku?

Niekým, koho súdia, pretože sa mal vyhrážať, že niekomu inému vpáli do hlavy guľku – ale neodsúdia.

Niekým, koho naháňajú policajti v aute, pretože je podozrenie, že pil, kto sa vystavuje na obdiv luxusné autá, jachty, na ktorých sa preváža… Ale nakoniec ho nedobehne ani justícia, ani verejná mienka, ani protikorupčná jednotka.

Niekým, komu manželka ráno povie, nech cestou kúpi noviny a on si kúpi celé vydavateľstvo.

Niekým, kto vyhráva tendre, alebo ich organizuje.

Niekým, kto obchádza zákony, pretože takáto obchádzka je vlastne skratkou.

Niekým, koho sa boja sudcovia, či policajti – skrátka všetci, z ktorých by inak mal mať on sám strach.

Pretože žijeme v spoločnosti silových interakcií. Nie je podstatné získať si obdiv a rešpekt, úctu za svoju prácu či postoje. Podstatné je byť NIEKÝM, koho sa ostatní boja.

Možno nie je náhoda, že ak žijeme v krajine, kde sa politici nemusia báť svojich voličov, potom sa zločinci nemusia báť sudcov a policajtov. Veľmi úzko to spolu súvisí. Sme predsa niekým, kto si na to dokázal bez problémov zvyknúť…

Hoci sa prezidentské voľby musia konať do pol roka, nepoznáme ešte tých najvážnejších kandidátov. Nevieme, či sa o funkciu hlavy štátu bude uchádzať Robert Fico a či sa napokon odhodlá Iveta Radičová. O to podrobnejšie sa nám najmä figurovaním v opakovaných prieskumoch verejnej mienky stihli prezentovať kandidáti „dodruhéhokolapostupoví“.


A samozrejme, nevyhnutnou dávkou posmeškov sme stihli počastovať dobrodruhov, ktorí sa rozhodli takisto skúsiť súboj, hoci podľa výšky ich preferencií vopred prehratý.

Aj keď – a tu ma prepadli pochybnosti – prečo sa vlastne týmto uchádzačom o vstup do verejného života smejeme?

Žijeme predsa v demokracii, ako vraví známe klišé, a pred žiadnym záujemcom o pôsobenie vo verejných funkciách nie sú žiadne dvere zatvorené. Predsudky, ktorými niektorým kandidátom o verejné funkcie dávame šance a iných zatracujeme, sú len odrazom zjednodušeného chápania politiky – nie ako verejného záujmu ale ako prostého boja o moc. Presnejšie o vplyv. Ešte presnejšie, o ekonomické záujmy uplatňované politickými prostriedkami.

A my, občania, navyknutí uvažovať takto pragmaticky, posudzovať kandidátov len podľa ich šancí na úspech a podľa preferencií, jasne dokazujeme, že sme prijali túto optiku a chápeme politiku tak, ako to reprezentantom „vysokých“ politicko-ekonomických záujmov vyhovuje. Prijali sme ich diktát a stali sme sa tak jednoduchými nástrojmi na uplatňovanie ich zámerov a cieľov.

Je jasné, z akých čias toto zjednodušenie pramení. Z čias, kedy niektorá z alternatív spoločenského vývoja bola natoľko nevyhovujúca, že bolo potrebné sústrediť verejnú podporu tej druhej najhoršej. Keď bolo skrátka v pude sebazáchovy potrebné podporiť menšie zlo. Napríklad, keď Slovensko veľmi vážne ohrozoval mečiarizmus. Neschopnosť držať sa tejto stratégie sa kruto vypomstila napríklad aj v podobe desaťročnice súčasného prezidenta Ivana Gašparoviča.

V demokracii napokon nikdy nie je všetko ideálne. Vo chvíli, keď sa na čomkoľvek musia dohodnúť viac než dvaja ľudia, vždy je nevyhnutné zľaviť z ideálov a pristúpiť na kompromis. Vždy volíme svojím spôsobom menšie zlo.

Ale v súčasnej situácii, keď sú všetky politické alternatívy zlé alebo horšie, tento spôsob rozhodovania stráca na aktuálnosti. Presnejšie, ukazujú sa jeho slabiny. Pretože vo chvíli, keď sa nám zdá, že majú všetko pevne v rukách záujmové a finančné či priam mafiánske skupiny a že ich snaženie je pevne späté so straníckym politickým systémom, je pestrosť alternatív dôležitejšia než kedykoľvek predtým.

Nadšenci, ktorí chodia na zasadania zastupiteľstiev a komisií vo svojej obcí a rovnako i šialenci, ktorí chcú iba tak vojsť do veľkej politiky, skrátka – prepytujem – akokoľvek angažovaní občania, to je presne to, čo zneisťuje zabehaný systém partitokracie a oligokracie na Slovensku. Ich neskúsenosť či naivita nie je o nič väčším rizikom, než cynické know-how skúsených politikov, ktorí už netušia, koľko stojí v obchode rožok, ako sa cestuje autobusom a ktorým nepríde ani trochu čudné ísť s mafiánom na raňajky či na oslavu narodenín.

Touto zbraňou, ak už – či skôr ešte – nechceme byť anarchistami, máme šancu zdolať nezdolateľné. Preto nerezignujme, nenechajme sa ukolísať väčšinovou mienkou, neposmievajme sa tým, ktorí chcú veci meniť zdanlivo bez dostatočnej podpory. Veď miera tejto podpory závisí najmä od nás.

P. S. Osobne zvažujem podporu nezvoliteľných kandidátov v župných i prezidentských voľbách, ale vonkoncom nenabádam na túto nezmyselnú stratégiu ostatných.