Všetky tri mená spája spoločný menovateľ. Všetci traja získali ocenenie za inovácie z rúk amerického prezidenta Baracka Obamu. Len jeden z nich je však držiteľom čestného doktorátu bratislavskej Univerzity Komenského. Profesor Ján Vilček sa do jej auly vrátil po dlhých 57 rokoch. Presne v roku 1957 v nej totiž promoval, aby neskôr emigroval za oceán. A aby sa v USA stal vedeckou osobnosťou svetového formátu.


Ján Vilček sa zaoberá vývinom liečiv, ktoré si dokážu poradiť s autoimunitnými ochoreniami. Ide o choroby, ktoré vznikajú ako imunitná (čiže obranná) odpoveď organizmu na svoje vlastné zložky a prerastajú do chronických zápalov (reumatická artritída, celiakia, Crohnova choroba, ulcerózna kolitída a mnohé ďalšie).

Profesor Vilček sa môže pochváliť hmatateľnými výsledkami svojej práce, napríklad aj v podobe miliónov vyliečených pacientov. Nemenej inšpirujúci je však jeho osobný príbeh.

Počas svojej mladosti zažil na Slovensku štyri rôzne režimy, z toho dva totalitné. Jeho rodina bola vystavená prenasledovaniu v období Slovenského štátu. Jeho generácia vyrastala a študovala v tieni železnej opony, ktorá nebola len abstraktným pojmom, ale hmatateľným a konkrétnym fenoménom vzdialeným pár kilometrov od univerzitnej budovy – ako profesor Vilček pripomenul pri preberaní čestného doktorátu. Ľudia s takouto skúsenosťou považujú dodnes za malý zázrak, že sa dostanú z Bratislavy do blízkeho Rakúska bez toho, aby spozorovali, že prekročili štátnu hranicu.

Priority sa zmenili

Súčasná generácia vyrastá v slobode. No napriek tomu množstvo ľudí – dnes už legálne – zo Slovenska odchádza. A nielen z ekonomických dôvodov.

Profesor Vilček na pôde Univerzity Komenského apeloval na to, aby spoločnosť podporovala vzdelávanie, aby nenechala odchádzať talentovaných ľudí do sveta, prípadne sa ich snažila pritiahnuť naspäť, do vlasti, ako to dnes robí povedzme Čína. Jeho slová pozorne sledoval aj minister školstva Dušan Čaplovič, aby sa hneď po slávnostnom akte mohol zasa venovať svojej obľúbenej agende – podpore učňovského školstva.

Veru, podpora vzdelanosti, vedy či umenia na Slovensku nie je v kurze. Nie iba teraz, za Ficovej vlády, ale dlhodobo. A nielen preto, že na tento zdanlivý „luxus“ nie sú peniaze. Hlavným dôvodom je fakt, že sa celkom zmenili priority spoločnosti.

Ako vychovať deti?

Vzájomné prerastanie politickej a ekonomickej moci produkuje typ ľudí, ktorí získavajú majetok a vplyv vôbec nie zásluhou svojich schopností a talentu. Cesta k úspechu a k výsadnému postaveniu vedie často cez politickú protekciu, podplácanie, využívanie dier v legislatíve, alebo cez balansovanie na hrane zákona či rovno cez jeho porušovanie.

Táto realita jednak priamo odčerpáva peniaze, ktoré by sa inak mali vynaložiť na verejné služby, na školstvo, vzdelávanie, kultúru, zdravotníctvo, atď…

No čo je ešte horšie, vzniká a upevňuje sa pokrivený vzorec spoločenského (a pritom spoločensky nebezpečného) správania sa. Ako dnes máme vychovávať svoje deti? K čomu ich máme viesť? Aby vykonávali vedeckú prácu za pár stoviek medzi stenami chudobnej školy či výskumáku? Alebo aby si radšej založili firmu, ktorá vytvorí predraženú webovú stránku za státisíce, alebo bude poskytovať drahé poradenstvo, analýzy či iné služby pre verejné inštitúcie? A čo tak deťom odmalička vštepovať, aby si založili finančné skupiny? Kde sa takýto odbor vlastne študuje? Vari tiež na nejakej učňovke?

Silové interakcie

Produktom tejto reality nie je len sociálna nerovnosť. Väčším problémom sú čoraz väčšie deformácie politického a právneho systému. Fakt, že mnohí vďaka svojmu politickému alebo ekonomickému vplyvu získavajú beztrestnosť a nepostihnuteľnosť, zatiaľ čo iní sa nevedia domôcť spravodlivosti.

Súčasná slovenská spoločnosť už nevie občanom zaručiť rovnosť príležitostí, ani rovnosť pred zákonom či ochranu pred zločinom a bezprávím teda negarantuje základné ľudské slobody a práva. Je otázka, do akej miery je ešte takáto spoločnosť naozaj demokratická a slobodná.

Je to spoločnosť, v ktorej kultúra a kultúrnosť miznú a na ich úkor čoraz viac prevládajú silové interakcie. Spoločnosť, v ktorej obdiv a rešpekt patrí nie tomu, kto niečo výnimočné dokázal, prejavil nadanie alebo pracovitosť, ale tomu, z koho má okolie strach.

Ochorenie organizmu

Pocity frustrácie pritom nenachádzajú adresáta, ktorý by ich dokázal pretaviť do konštruktívnej odpovede.

Podobne ako organizmus napadnutý autoimunitným ochorením, aj spoločenský organizmus ohrozovaný vlastnými látkami generuje neproduktívnu a nebezpečnú reakciu pripomínajúcu zápal – v podobe nacionalistických a extrémistických nálad, populizmu, intolerancie, náboženského dogmatizmu a konfrontácie.

Dokonca hľadáme vinníka a nepriateľa aj v projekte, ktorý napriek všetkým výhradám (aj oprávneným) na jeho adresu spoľahlivo garantuje mier na našom kontinente i súčasný štandard našich slobôd a práv – v Európskej únii.

Hľadá sa liek

Chýba spoľahlivý liek. Chýbajú autority, ktoré by hľadali riešenia a ponúkli terapiu.

Nie náhodou by Ján Vilček podľa svojich vlastných slov rád videl Slovensko ako slobodnú krajinu, ktorá je tolerantná voči iným názorom, voči menšinám, a ktorá je zároveň súčasťou Európy založenej na spoločnom zdieľaní základných občianskych princípov a hodnôt.

Je to totiž jediná možnosť, jediný odborný lekársky a v praxi overený recept, aby ľudia neodchádzali zo svojich domov – nie preto, že chcú poznať svet, ale preto, že nechcú alebo nemôžu byť doma. A aby sa na miesta svojej mladosti nevracali po dlhých 57 rokoch odlúčenia.

Link na zaujímavý rozhovor s profesorom Vilčekom:

http://www.pluska.sk/spravy/z-domova/aj-doma-doktorom-profesor-jan-vilcek-si-prebral-cestny-doktorat-univerzity-komenskeho.html

Čas adventný vnáša do duše pokoj a sviatočného ducha dokonca aj u nepokrstených jednotlivcov, medzi ktorých patrím. Zdá sa však, že podľa cirkvi by mal byť predvianočný čas zasvätený konfrontácií, a nemilosrdnému zúčtovaniu s názorovými protivníkmi. Skrátka, spolu s adventom nastal čas odplaty. Tak sa to aspoň javí podľa pastierskeho listu, ktorým biskupi nakŕmili svoje ovečky.

Vo svojej naivite som si najskôr myslel, že ak sa rozhodli vystúpiť proti kultúre smrti, azda im leží na srdci rozmáhajúce sa násilie. Trápia ich vojny alebo hrozba extrémizmu, ktorá zaviala zo župných volieb.

Lež kultúrou smrti, aby sme dobre rozumeli, nazýva cirkev potraty a homosexuálne sobáše. Rodina je ohrozená, národ tiež.

Niežeby človek čakal, že práve katolícka cirkev bude schvaľovať interrupcie alebo adopcie detí homosexuálnymi pármi. (Hoci zo spojenia týchto dvoch podmienok nám vyplýva istá kontradikcia: Na jednej strane nám od zárodočného štádia záleží na každom potenciálnom živote, na druhej strane zužujeme reálne šance na jeho uplatnenie a vývin.)

Ale v poriadku, u cirkvi sa konzervatívny postoj v otázkach rodiny predpokladať i pochopiť. Čo však zaráža oveľa viac, je nevšímavosť cirkevných hodnostárov voči problémom, ktoré spoločnosť sužujú oveľa naliehavejšie, než bezbrehý liberalizmus.

Keďže som narozdiel od biskupov reálnym rodičom, zodpovedne konštatujem, že moje deti určite nijako neohrozuje homosexuálna komunita či potraty. Ak ich ohrozuje kultúra smrti, tak v ponímaní, o ktorom som sa zmienil.

Ohrozuje ich skutočné násilie prameniace z bezprávia, zo skorumpovaných policajtov a sudcov. Ohrozuje ich spoločnosť, ktorá chráni zločincov, no nedokáže ochraňovať občanov. Ohrozuje ich spoločnosť sužovaná korupciou, ktorá odkrajuje z verejných financií a navyše vnáša medzi ľudí obrovské sociálne rozdiely a spolu s nimi pocit nerovnosti a nespravodlivosti. Ohrozuje ich spoločnosť so zdevastovanou kultúrou a morálkou, v ktorej sa anomálie - napríklad porušovanie zákonov - stávajú normou. Ohrozuje ich spoločnosť, v ktorej sa pocit bezvýchodiskovosti môže ľahko pretaviť do extrémistických nálad…

Pre rodiča nie je ľahké vychovávať deti do takejto spoločnosti. Keďže aj politické elity zlyhávajú, hlas cirkvi ako morálnej autority by určite zavážil a pomohol. Lenže sotva môže ako autorita pôsobiť cirkev, ktorá sa nevie chlapsky (a pritom v nej samí chlapi!) postaviť voči škandálom a podozreniam vo vlastných radoch. Či finančným alebo sexuálnym. A tiež cirkev zhovievavá voči extrémizmu, veď mnohým jej predstaviteľom ešte vždy nepripadá neľudské ani nekresťanské nakladať ľudí ako dobytok do transportov smrti, prevážať do koncentračných táborov a tam ich hromadne likvidovať.

Aby bolo jasné, nehovorím zjednodušene o katolíckej cirkvi, pretože jej predstaviteľom je aj pápež František. A ten, hoci zastáva konzervatívne hodnoty, ako sa na pápeža patrí, nevystupuje konfrontačne. Naši slovenskí biskupi však áno.

A tak mi neostáva iné, len nebyť rovnako dogmatický ako oni a prijať ich učenie ako odpustiteľný ľudský omyl s nádejou, že mladšie generácie duchovných budú všímavejšie a citlivejšie k dianiu v spoločnosti. Túto štipku optimizmu ponechávam aj svojmu synovi, ktorý z vlastnej vôle chodí do kostola, aj na náboženstvo v škole - a bol by som vskutku nerád, keby mu jeho úprimný a nikým nenútený vzťah ku kresťanskej viere a k Bohu narušili práve slovenskí biskupi svojou kultúroukresťanskejodplaty a pomsty.

(subjektívna úvaha na tému volieb)

Na Slovensku chodieva Martin na bielom koni. Tento rok prišiel na červenom. V poslednom čase sa to napokon stáva tradíciou. Voľby skrátka vyhráva Smer na celej čiare, aj keď sa v Bratislave volebný výsledok zásadne líši od zvyšku Slovenska. Tento stav sa však nedá nazvať víťazstvom.


V Bratislavskom kraji sa dojemne tešia z úspechu pravice aj tí, ktorí sa mu snažili aktívne zabrániť postavením vlastného kandidáta. Našťastie nemali až taký dobrý nos.

Ani tá časť pravice, ktorá vyhrala na celej čiare, však nemá dôvod podliehať sebaklamu a cítiť sa silná. Nie, to len Smer je v Bratislave príliš slabý a má pohodlných a neveľmi stabilných voličov, ktorí veru nejdú disciplinovane k urnám tak ako chodievali babky demokratky.

Na porazenie Moniky FB napokon nebolo treba až tak veľa. V mojich očiach sa napríklad porazila sama, keď začala hovoriť o prímestskej autobusovej doprave cez víkendy zadarmo. Položil som si v duchu otázku, kedy vlastne cestovala naposledy nejakým autobusom. Na rozdiel od Moniky FB využívam tento druh dopravy pravidelne, donedávna dokonca denne a viem o ňom predsa len viac.

Rád by som za ňu platil, len keby fungovala spoľahlivo. A očakával by som, že práve župan sa napríklad ujme úlohy iniciovať rokovania medzi dopravnými spoločnosťami, aby sa bez veľkých nákladov posilnila vzájomná nadväznosť spojov. Pretože z Bratislavy do Pezinka docestujete zrýchleným vlakom za 9 minút, no v Pezinku potom pol hodinu čakáte na autobusový prípoj do Modry.

Lenže slovenskí župani, to sú už veľkí páni! Nepôsobia ako nadmieru ochotní samosprávni služobníci načúvajúci ľudu a jeho starostiam. Zväčša sú predovšetkým straníckymi figúrami a aj charakter volieb tomu zodpovedal. A zodpovedá tomu aj ich vládnutie. Preto ako volič nie som spokojný a v prospech Freša v Bratislave v druhom kole u mňa zaváži len argument(ík), že sa aspoň v županskej funkcii „rozkukal“ a remeselne ju hádam zvláda.

Bohužiaľ mi občiansky nesedí, že Frešo teraz nadbieha voličom Dobrovodského a Pašku. Postoje Moniky FB v oblasti ľudských práv – hoc ju voliť nebudem, lebo si myslím, že by nebola dobrá županka – sú mi predsa len bližšie.

Tu sa však odkrýva slabina ak nie rovno tragédia slovenskej pravice: Je plytšia a povrchnejšia než jej voliči. V snahe byť ľudová je čoraz lacnejšia. Chýba jej myšlienkový a hodnotový základ. Chýba jej intelektuálny a kultúrny rozmer. Vie len to, že nechce Smer. A to je na zastavenie cválajúceho červeného koňa sakramentsky málo.

(insitná úvaha na tému čo voľby, to prúser)

Je pozoruhodné, ako dokáže voličov pravidelne zaskočiť výsledok ich vlastného rozhodovania. Po voľbách, ktoré vyniesli do neba Babiša a komunistov, a ktoré dali príučku tradičným stranám, ostali Česi v šoku podobne ako pred rokom a pol Slováci. Zdrojom prekvapenia je obvykle fakt, že voličské „MY“ uvažuje diametrálne inak než voličské „JA“.

ukážka práce s voličom

ukážka práce s voličom



Čo teda odkazuje české i slovenské voličské „MY“? Najvážnejšie je zistenie, že ak demokracia prestane fungovať, resp. napĺňať očakávania a potreby občanov, dokáže sama seba veľmi efektívne ohroziť, v krajnom prípade zničiť.

História už predsa pozná prípady, keď sa legitímnou cestou dostal k moci diktátor, ktorý rozobral demokratický systém do poslednej súčiastky. Túto hrozbu nemožno nikdy celkom vylúčiť, najmä ak bude politický vývoj bude pokračovať v dnešných intenciách. Momentálne sa však rozčarovanie voličov prejavuje skôr ich náklonnosťou k neštandardným, nevyskúšaným a teda aj nevypočítateľným politickým silám.

Najväčšou kvalifikáciou politickej strany dnes zrejme je, ak ešte nestihla nič pokaziť. Nestihla odradiť voličov korupčnými aférami ani nesplnenými sľubmi. Tu treba hľadať pôvod úspechu Babiša aj komunistov.

Na Slovensku podobné nálady prispeli k nástupu Smeru a jeho úspešnému zabetónovaniu sa pri moci sprevádzanému rovnako úspešnou sebadeštrukciou pravice.

Máme teda demokraciu?

Čoho má teda po krk voličské „MY“? Predovšetkým postkomunistickej oligarchokratickej mutácie demokratického systému. Áno, je sklamaný z celého systému, nielen z konkrétnych strán, a to je práve nebezpečné.

Zo systému, v ktorom je politická moc predovšetkým presadzovateľom a vykonávateľom ekonomických záujmov. V ktorom sú obe kategórie nerozlučne prepletené, takže cesta k (vlastnej) prosperite nevyhnutne vedie cez politiku a naopak, politický úspech je podmienený potrebami a záujmami biznisu.

Tento systém a priori rozdeľuje občanov na s ním spriaznených, napojených na inžinierske siete jeho benefitov a výhod, a na tých ostatných, ktorí sú iba pasívnymi prijímateľmi politickej vôle a ekonomických rozhodnutí. Už to je v priamom rozpore s rovnosťou šancí, čo je jeden zo základných princípov demokracie.

Tento systém vyprodukoval generácie „biznismenov“ dekorovaných či už bielymi goliermi, alebo maskáčmi a šušťákmi, za ktorými nevidno poctivú prácu ani úspech, len zmanipulované tendre, prelievanie verejných peňazí na súkromné účty, či rôzne – raz sofistikovanejšie inokedy vulgárnejšie – formy výpalníctva. Vyprodukoval ľudí, ktorým z vreciek trčia peniaze nás všetkých a už ani nepociťujú potrebu ich pred naším decentne skrývať.

Pred ich všemocnosťou sa ohýbajú paragrafy aj vykonávatelia spravodlivosti. Tu už dostáva na frak rovnosť občanov ako taká! Staršie demokracie sa týmto negatívnym trendom bránia lepšie vybudovanými inštitúciami, kontrolnými mechanizmami a väčšou kultúrnou vyspelosťou. Mladé demokracie sú im vydané napospas. O to sú v ich prípade deformácie demokratického systému závažnejšie.

Výbava dnešného politika

Je príznačné, že väčšina politických reprezentantov nedoceňuje vážnosť situácie, pretože im chýba schopnosť sebareflexie. Schopnosť vcítiť sa do voliča a vidieť skutočnosť i seba samých jeho očami. Uzavretí a na súčasnú realitu dokonale adaptovaní profesionálni politici v klimatizovaných autách a kaviarňach na terasách obchodných centier len sotva môžu chápať ľudí, čo cestujú autobusom, žijú od výplaty k výplate a nemajú skutočne žiadne privilégiá. A nejde len o pochopenie ich sociálnej situácie, ale celkovo životných možností a perspektívy.

Spomeňme známeho predstaviteľa istej finančnej skupiny, aspoň podľa spisu Gorila tvrdiaceho, že „volič je hovno“. Politici sú predsa len v definovaní voliča zmierlivejší, keďže potrebujú jeho hlas.

A ešte na okraj: Vo výbave súčasných politikov čoraz viac chýba kultúrny či intelektuálny rozmer, predstava o tom, ako by mala vyzerať spoločnosť, ktorú svojím rozhodovaním formujú. O to im predsa ani nejde.

Hľadá sa pseudospasiteľ!

V takomto chápaní sa aj voľby menia na prostoduchý boj o moc alebo vyprázdnenú súťaž marketingových stratégií. Občania k nim s podobnou „vážnosťou“ aj pristupujú.

Stačí sa pozrieť na súčasnú prezidentskú kampaň, alebo na kampaň pred blížiacimi sa krajskými voľbami. Výsledky takýchto volieb aj tak zväčša smerujú k tomu, aby systém ostal v zabehaných koľajách. Alebo môžu priniesť prekvapenie odrážajúce zúfalú snahu voličov sa z týchto koľají vymaniť. Snahu v konečnom dôsledku márnu, pretože kvalitatívna zmena systému, čuduj sa svete, neprichádza.

„Monovláda“ Smeru len prehlbuje frustráciu z pomerov na Slovensku. A bol by zázrak, keby triumfálny nástup babišovcov v Česku dopadol inak. (Koľko spoločného v deň, keď si pripomíname vznik spoločnej republiky!)

Voličské „MY“ je náchylné hľadať novodobých pseudospasiteľov. A o to ľahšie podlieha manipulácii.

Šancu zmeniť negatívny vývoj má len kultivácia emancipovaného, rozhľadeného a kritického voličského „JA“. Ale na to treba nevyhnutnú dávku kultúry a vzdelanosti – čo sú oblasti, ktoré sú nie náhodou už dlhodobo na chvoste politického záujmu. Spoločnosť nebude nikdy dokonalá, pretože ju tvoria nedokonalí ľudia. Ale zároveň, ak by ustalo akékoľvek úsilie o jej zdokonaľovanie, život v nej by sa stal neznesiteľným.

Rodičia často poúčajú svoje deti, nech sa učia a poslúchajú, aby z nich vyrástol niekto. Alebo bolo niečo. „Uč sa, nech z teba niečo / niekto je,“ vravievajú. Nepamätám si, či sa takéto ponaučenie vštepilo aj mne, a ak, tak asi nedostatočne. Pretože ľudia, ktorí sú „niekým“, vyzerajú celkom inak.

Akým Niekým sa dnes vlastne oplatí byť na Slovensku?

Niekým, koho súdia, pretože sa mal vyhrážať, že niekomu inému vpáli do hlavy guľku – ale neodsúdia.

Niekým, koho naháňajú policajti v aute, pretože je podozrenie, že pil, kto sa vystavuje na obdiv luxusné autá, jachty, na ktorých sa preváža… Ale nakoniec ho nedobehne ani justícia, ani verejná mienka, ani protikorupčná jednotka.

Niekým, komu manželka ráno povie, nech cestou kúpi noviny a on si kúpi celé vydavateľstvo.

Niekým, kto vyhráva tendre, alebo ich organizuje.

Niekým, kto obchádza zákony, pretože takáto obchádzka je vlastne skratkou.

Niekým, koho sa boja sudcovia, či policajti – skrátka všetci, z ktorých by inak mal mať on sám strach.

Pretože žijeme v spoločnosti silových interakcií. Nie je podstatné získať si obdiv a rešpekt, úctu za svoju prácu či postoje. Podstatné je byť NIEKÝM, koho sa ostatní boja.

Možno nie je náhoda, že ak žijeme v krajine, kde sa politici nemusia báť svojich voličov, potom sa zločinci nemusia báť sudcov a policajtov. Veľmi úzko to spolu súvisí. Sme predsa niekým, kto si na to dokázal bez problémov zvyknúť…

Hoci sa prezidentské voľby musia konať do pol roka, nepoznáme ešte tých najvážnejších kandidátov. Nevieme, či sa o funkciu hlavy štátu bude uchádzať Robert Fico a či sa napokon odhodlá Iveta Radičová. O to podrobnejšie sa nám najmä figurovaním v opakovaných prieskumoch verejnej mienky stihli prezentovať kandidáti „dodruhéhokolapostupoví“.


A samozrejme, nevyhnutnou dávkou posmeškov sme stihli počastovať dobrodruhov, ktorí sa rozhodli takisto skúsiť súboj, hoci podľa výšky ich preferencií vopred prehratý.

Aj keď – a tu ma prepadli pochybnosti – prečo sa vlastne týmto uchádzačom o vstup do verejného života smejeme?

Žijeme predsa v demokracii, ako vraví známe klišé, a pred žiadnym záujemcom o pôsobenie vo verejných funkciách nie sú žiadne dvere zatvorené. Predsudky, ktorými niektorým kandidátom o verejné funkcie dávame šance a iných zatracujeme, sú len odrazom zjednodušeného chápania politiky – nie ako verejného záujmu ale ako prostého boja o moc. Presnejšie o vplyv. Ešte presnejšie, o ekonomické záujmy uplatňované politickými prostriedkami.

A my, občania, navyknutí uvažovať takto pragmaticky, posudzovať kandidátov len podľa ich šancí na úspech a podľa preferencií, jasne dokazujeme, že sme prijali túto optiku a chápeme politiku tak, ako to reprezentantom „vysokých“ politicko-ekonomických záujmov vyhovuje. Prijali sme ich diktát a stali sme sa tak jednoduchými nástrojmi na uplatňovanie ich zámerov a cieľov.

Je jasné, z akých čias toto zjednodušenie pramení. Z čias, kedy niektorá z alternatív spoločenského vývoja bola natoľko nevyhovujúca, že bolo potrebné sústrediť verejnú podporu tej druhej najhoršej. Keď bolo skrátka v pude sebazáchovy potrebné podporiť menšie zlo. Napríklad, keď Slovensko veľmi vážne ohrozoval mečiarizmus. Neschopnosť držať sa tejto stratégie sa kruto vypomstila napríklad aj v podobe desaťročnice súčasného prezidenta Ivana Gašparoviča.

V demokracii napokon nikdy nie je všetko ideálne. Vo chvíli, keď sa na čomkoľvek musia dohodnúť viac než dvaja ľudia, vždy je nevyhnutné zľaviť z ideálov a pristúpiť na kompromis. Vždy volíme svojím spôsobom menšie zlo.

Ale v súčasnej situácii, keď sú všetky politické alternatívy zlé alebo horšie, tento spôsob rozhodovania stráca na aktuálnosti. Presnejšie, ukazujú sa jeho slabiny. Pretože vo chvíli, keď sa nám zdá, že majú všetko pevne v rukách záujmové a finančné či priam mafiánske skupiny a že ich snaženie je pevne späté so straníckym politickým systémom, je pestrosť alternatív dôležitejšia než kedykoľvek predtým.

Nadšenci, ktorí chodia na zasadania zastupiteľstiev a komisií vo svojej obcí a rovnako i šialenci, ktorí chcú iba tak vojsť do veľkej politiky, skrátka – prepytujem – akokoľvek angažovaní občania, to je presne to, čo zneisťuje zabehaný systém partitokracie a oligokracie na Slovensku. Ich neskúsenosť či naivita nie je o nič väčším rizikom, než cynické know-how skúsených politikov, ktorí už netušia, koľko stojí v obchode rožok, ako sa cestuje autobusom a ktorým nepríde ani trochu čudné ísť s mafiánom na raňajky či na oslavu narodenín.

Touto zbraňou, ak už – či skôr ešte – nechceme byť anarchistami, máme šancu zdolať nezdolateľné. Preto nerezignujme, nenechajme sa ukolísať väčšinovou mienkou, neposmievajme sa tým, ktorí chcú veci meniť zdanlivo bez dostatočnej podpory. Veď miera tejto podpory závisí najmä od nás.

P. S. Osobne zvažujem podporu nezvoliteľných kandidátov v župných i prezidentských voľbách, ale vonkoncom nenabádam na túto nezmyselnú stratégiu ostatných.

Nová reklama na známu čokoládu Fidorka obsahuje vskutku pozoruhodné slovné spojenie: Vykotúľané šibalstvo.

Nie je ťažké dovtípiť sa, že ide o ťažkopádny preklad z češtiny, keďže sa Fidorka u našich susedov vyrába. A vskutku, u nich sa populárna čokoládová oblátka propaguje ako “vykutálené rošťáctví”. Akurát slovo “vykutálený” má v češtine celkom iný podtext. Znamená niečo ako “beťársky” alebo “potvorský”.

Slovenský ekvivalent “vykotúľaný” tento odtieň neobsahuje. Nevedno však, či táto spojitosť bola “prekladačom” do slovenčiny známa. Možno na pôvodný význam sloganu rezignovali zámerne, lebo v slovenčine nič lepšie a vtipnejšie nenašli. Slovo “beťársky” naozaj nie je veľmi sexi.

Napokon nezávidím prácu ani prekladateľom, ktorí musia do ľubozvučnej slovenčiny prenášať slangové výrazy amerických a iných seriálov. Došľaka, poliši! Pohni kostrou, lebo nás na fľaku zbalia a zhabú nám chľast, čo máme na nákladiaku! … rinie sa potom na úbohých divákov z televíznych obrazoviek.

Ale riešenie sa vždy dá nájsť. Otázkou je, či by v prípade reklám nebolo lepším riešením neprekladať nepreložiteľné a vymyslieť radšej celkom iný slogan či slovné spojenie. Napríklad o koliesko viac. Pekne zaokrúhlené číslo. Lákavo zaoblená potvora. Či aspoň zaoblené šibalstvo. Atď… Možno by výsledok nebol geniálny, ale vždy lepší, ako doslovný preklad, ktorý naznačuje, že jeho autor bol “mimo mísu”.

Rytmus a jeho družina mi uľahčili rozmýšľanie. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Rozmýšľanie nad tým, prečo prestávam rozumieť mladej generácii, jej jazyku a ikonám – resp. skôr nad otázkou, či ide o príznak klasického generačného posunu a jemne povedané, môjho starnutia, alebo s vývojom spoločnosti naozaj čosi nie je v poriadku. Vidím, že chyba predsa len nie je IBA v mojom prijímači. Hoci neviem, či je toto poznanie dôvodom pre optimizmus.

V duchu môjho zlozvyku som sa snažil nájsť aspoň čosi pozitívne na videoklipe Rytmusa a spol. nadávajúcemu ich konkurentovi. A aj sa mi to podarilo. Z narážok na fašizmus som vyrozumel, že interpreti sú antifašisti (dúfam, preboha, že ich neurážam), keďže príklon k tejto ideológii vyhadzujú na oči rivalovi. Vďaka bohu aspoň za to.

Ja som najvác!

Sociálny a psychologický odkaz tejto kultúry je však oveľa desivejší. Povedzme si najprv, o čom hovoríme. Reč je o päťminútovom videoklipe, ktorý má na jutube takmer 2 milióny pozretí a ide v ňom výhradne len a len o nadávanie na konkurenčného rapera a jeho prívržencov. Inými slovami, ide o päťminútový opus na tému „ty si kokot“.

Ponechám bokom hodnotenie umeleckého dojmu, literárnych kvalít textu a podobne. Jeho simplicitnosť nie je tým najväčším zlom. Väčšie zimomriavky mi ako starcovi nad hrobom nechápajúcemu dnešnú mládež naskakujú z jednoznačne agresívneho vizuálneho posolstva skupiny zväčša holohlavých mladíkov „pičujúcich“ na cintoríne.

Nejde len o agresivitu „imidžovú“, ktorá napokon k hip-hopu patrí. Ide o vzorec „ja som boh a ty si kokot“. Tento vzorec totiž vedie k vývoju človeka, ktorý pohŕda ostatnými a nepripúšťa s nimi žiadnu diskusiu, práve naopak, jebe na nich, sú mu u riti, prípadne by na nich napľul či ich rovno odjebal. Teda človeka, ktorý s ostatnými viac-menej nedokáže existovať, keďže nie je pripravený na názorovú ani inú odlišnosť a rôznorodosť.

Sociofóbia ako generačná výpoveď

Bezbrehý individualizmus podporovaný konzumným spôsobom života a reklamou len korešponduje s týmto odkazom. Stáva sa fenoménom dneška, príznačnou črtou ľudí, a nielen mladých, ktorým robia problém sociálne väzby, teda včlenenie sa do spoločnosti. Neznesú, keď vedľa nich niekto sedí v autobuse, podobne, ako neznášajú existenciu ľudí s inými názormi, iným vzhľadom, prípadne existenciu iných ľudí ako takých.

Sociofóbiu tejto „generačnej výpovede“ sprevádza znak naoko nepodstatný, ale príznačný – nedostatok vtipu. Nielen humoru, ale vtipu. Alebo šarmu či noblesy, ak chceme. Neschopnosť brať s nadhľadom veci okolo, ale aj samého seba. Sebairónia sa predsa v takýchto silových interakciách považuje za prejav slabosti a porážky.

Humor je pritom neklamnou známkou myslenia. A tak jeho totálna absencia môže odkryť kvalitatívne oveľa väčší problém. V tomto prípade je ním narastajúca absencia abstraktného myslenia.

Päť minút o tom, že je niekto kokot? Aký majú inak nositelia takéhoto posolstva svetonázor? Aké zdieľajú hodnoty? Dokážu sa vôbec zamýšľať nad ľuďmi, nad životom a smrťou, nad spoločnosťou, v ktorej žijú?

Terence a Philip

Nasvedčujú tomu aj početné odpočuté pubescentné diskusie z dopravných prostriedkov, ktoré sa nesú v duchu: Hen jaký kokot. Hen jaký mobil. Včera som sa najebal. Mi bolo zle, dopiče. Hen, to je Šula, tá každému vyfajčí.

Ale keď sa človek započúva napríklad do politických diskusii, oveľa sofistikovanejší obsah v nich dnes už nenájde. Jeden politik potiera druhého. Bodka. Hodnoty v politike vystriedali osobné záujmy a prostoduchý zápas o moc. Abstraktné myslenie odumiera, sociálna nevraživosť narastá. To by bol slogan pre budúceho prezidenta, kebyže sa ním nejaký raper chcel stať – a stať sa to pokojne môže.

V známom seriáli Southpark predstavuje súčasť deja aj seriál o Terencovi a Philipovi. Naoko ešte simplicitnejší a stupídnejší. Jeho protagonisti v jednej scénke vedú s inou postavou nasledovný telefonický rozhovor:

- Ty jseš kokot.
- Ty jseš kokot.
- Ty jseš kokot…

A tak ďalej. Čo je v Southparku paródiou ťažkého kalibru, stáva sa na Slovensku realitou. A napokon asi nielen na Slovensku.

Protest? A proti čomu?

Pravdaže, bolo by zjednodušené tvrdiť, že za tento trend nesie zodpovednosť hip-hop, podobne ako by sme krivdili tomuto žánru, keby sme ho stotožňovali s predmetným videoklipom.

Pravdaže, veľkú rolu tu naozaj hrá generačné nepochopenie. V tomto prípade moje. Veď aj my sme sa zdali kedysi protivní generácii našich rodičov. A mládež v zvoňákoch a kotletami na ksichtoch musela zasa iritovať generáciu svojich rodičov, a tak ďalej, a tak podobne.

Ibaže v prípade hipisákov, punkerov či novej vlny išlo vždy o zámerný protest proti problémom vtedajšej spoločnosti.

Aj nasratí protagonisti dnešnej „generačnej výpovede“ naoko akoby spoločnosti oponovali, no v skutočnosti na to nemajú „gule“ a namiesto zdravej rebélie vyrábajú zo svojich prívržencov iba ďalších poslušných konzumentov súčasného politického a ekonomického systému.

Človek by očakával protest proti neprimeranému vplyvu finančných skupín, proti špinavému pozadiu politiky, proti snobizmu a konzumu, proti sociálnym nerovnostiam, proti nespravodlivosti. Namiesto neho sa však stretávame s nepochopiteľným potvrdzovaním ba dokonca „zdokonaľovaním“ všetkých negatívnych tendencií súčasnej spoločnosti – od porušovania zákonov, násilia až po sociálnu či inak motivovanú nevraživosť a po bezbreho konzumné postoje k životu a svetu. (Dnes sú napríklad obeťami šikany deti, ktoré nenosia značkové odevy, nemajú moderné mobily, apod.)

Argumenty a diskusiu nahrádzajú nadávky a vyhrážky. Namiesto individuálnej i spoločenskej sebareflexie narážame čoraz viac na kult vlastnej nedotknuteľnosti a dokonalosti. Prirodzené spoločenské väzby rozožiera sociofóbia a bezbrehý individualizmus podporovaný komerčným tlakom. Abstraktné myslenie ustupuje primitivizmu.

A tieto tendencie sú o to znepokojivejšie, že ich zväčša identifikujeme až vo chvíli, keď nám už naozaj prerástli cez hlavu.

mňam!

mňam!

Hypermarkety nechcú, aby som v nich nakupoval. Pritom ich mám tak rád. Celé roky im nanucujem svoje ťažko zarobené peniaze. Žiaľ, je to láska neopätovaná, podobne ako láska k vlasti či k národu.

Modrý hypermarket ma napríklad celé leto odrádzal biednym sortimentom ovocia. Nepodarilo sa. Vytrvalo doň chodím, hoci napríklad i dnes, uprostred vinohradníckej sezóny v ňom stojí kilo hrozna 1,79 eura. Milí vinári, koľko vám platia za vaše hrozno vo výkupe?

Obchod sa bráni i ďalšou fintou – mieša staré rožky s čerstvými. Keď som svojho času robil rozhovor so skúseným pekárom, označil túto praktiku za zločin. Napriek tomu si takto predajne potravín naďalej dobrovoľne znižujú tržby. Ešte by si nadšení zákazníci odnášali plné košíky pečiva – veď nenadarmo sa vraví, keď čosi ide na odbyt, že sa to míňa ako čerstvé rožky! Lepšie je čakať, kým čerstvé rožky vychladnú a stvrdnú a spokojne sledovať, ako tie tvrdé nik nekupuje! Jednoduchá matematika.

Napokon v súlade so svojím pomenovaním „expres“ hypermarket vytiahne aj taký ťažký kaliber, akým sú dlhé rady. No aj tak v nich trpezlivo stojím. Dokonca sa snažím nebrať osobne, keď do pokladní príde posila – a tí, ktorí stoja na konci radu, alebo iba prichádzajú, sa veselo presunú k práve otvorenej kase a predbehnú nás, ktorí čakáme najdlhšie. Poslední budú prvými, píše sa predsa v Biblii a tak pár robotníkov v montérkach s fľašami borovičky spokojne opúšťa predajňu, zatiaľ čo ja s plným vozíkom trpezlivo čakám, aby som mohol venovať 25 eur niekomu, kto ich vlastne nechce.

Nuž, čo sa dá robiť, keď som sa neodnaučil žrať, a ani tie decká nie a nie žiť z prány. Neostáva mi nič iné, len sa naďalej nanucovať obchodom, ktoré dobre vedia, že takí trpáci ako ja naplnia ich pokladnice. Zamladi ako horlivý zástanca trhu som si myslel, že obchodníci a poskytovatelia služieb sa budú o mňa ako o zákazníka priam trhať alebo aspoň zaujímať. Teraz, zahrýzajúc sa do obschnutého rožka, akurát premýšľam, kde sa stala chyba.

Veríte na permoníkov? Mali by ste, pretože v pezinských uliciach môžete niektorého z nich stretnúť. Cez víkend sa tu totiž odohráva už 13. ročník podujatia Pezinský permoník, ktoré dokazuje, že Pezinok mestom s nielen vinárskou ale aj baníckou tradíciou.

Hlavnými podujatiami je aj tento rok v poradí už 18. výstava minerálov a drahých kameňov, a tiež ryžovanie zlata priamo v pezinských uliciach.
Pre fajnšmekrov sú však pripravené aj prednášky či premietanie filmov s baníckou a mineralogickou tematikou. A keďže človeka neživia nerastné poklady, pripravuje sa na popoludnie varenie kapustnice a vo večerných hodinách dokonca mestská opekačka.

Ťažili tu zlato aj antimón

„Pezinský permoník je podujatie, ktoré propaguje baníctvo, mineralógiu a geológiu, stalo sa však zároveň obľúbeným kultúrnym podujatím pre všetky vekové skupiny,“ hovorí Jirko Vitáloš, ktorý je zakladateľom a dušou obľúbenej akcie.

Už dlhé roky sa zaoberá nerastným bohatstvom malokarpatskej lokality, ktoré je aj podľa odborníkov výnimočné. Oblasti Pezinka či Perneku sú známe výskytom takých vzácnych minerálov ako kermezit, valentinit, schafarzikit alebo brandholzit.

Ťažba zlata, striebra a ďalších nerastov má napokon v Pezinku naozaj dlhú tradíciu, jej korene siahajú až do 14. storočia. Presne 24. júna 1339 uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou vydal synom grófa Abraháma Petrovi a Šebušovi právo ťažiť na ich pozemkoch zlato, striebro a iné kovy. Ešte v 20. storočí sa v okolí Pezinka získaval antimonit, ťažba ktorého sa definitívne ukončila v roku 1991.

Prídu aj malí permoníci

Okolie Pezinka je teda doslova popretkávané banskými chodbami,  ktoré sa majú sčasti sprístupniť aj verejnosti.

„Ide nám o to, aby návštevníci mali k dispozícii vybudovanú sieť banských chodníkov ale aj banský skanzen, ktorý im priblíži dobové spôsoby ťažby či spracovania rudy, dokonca aj ukážku tavby antimonitu,“ popisuje svoje plány Jiří Vitáloš.

Aj keď sa ťažba dávno zastavila, banícka tradícia je stále živá, o čom sa napokon môžete presvedčiť na vlastné oči na Pezinskom permoníku. Akciu usporiadala nezisková organizácia Barbora a chýbať tento rok nebudú ani deti z Klubu mladých permoníkov. „Prítomnosť našich detí v baníckych kostýmoch obohatí každé podujatie o možnosť spoznávať históriu hravou formou,“ dodáva Jirko Vitáloš.

Nezabudnite, permoníci, banské nerasty, šperky, ale aj zábava a občerstvenie na vás čakajú tento víkend v Pezinku.
Márius Kopcsay, písané pre pluska.sk, foto Pezinčan